Rozhovor s Rafaelom Janíčkom: Ján Kuciak a Martina Kušnírová nám darovali šancu bojovať za očistu rodinného mena po 17 rokoch

Pochody za Slušné Slovensko po celej krajine darovali nádych ľuďom, ktorí za posledných dvadsať rokov bojovali svoj takmer márny boj za spravodlivosť. Príbehy podobné tomuto sa odohrávajú po celej krajine. Príbeh Rafaela Janíčka začal pred 18 rokmi, keď bol malý chlapec.

Tvoje detstvo a tvoj príbeh začína na konci deväťdesiatych rokov. Aby čitatelia pochopili, ako je možné pamätať všetky tie útrapy v tak detskom veku bolo by dobré ozrejmiť čitateľom tie jednotlivé zafixované traumatické spomienky. Cítiš sa na to? 

Mám dnes dvadsať päť rokov. Hrozná smrť Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej nám darovala, našej rodine a celému Slovensku šancu sa poriadne nadýchnuť a opäť dúfať, či veriť v spravodlivosť. Aj tento rozhovor nebude pre mňa príjemný. Prežiť to znova všetko, ale rozhodol som sa rozprávať a najmä bojovať. Nakoniec zajtra vystúpim na pochodoch za slušné Slovensko v dvoch mestách s prejavom, ktorý som si prichystal a ktorý bude o zmene charakteru Slovenska a to asi najzásadnejšie o boji proti justičnej mafii. 

K tvojmu prejavu sa dostaneme na záver nášho rozhovoru. Poďme však pekne poporiadku kto je Rafael Janíček?

Narodil som sa 12.08.1993 v tom čase až do roku 1999 sme bývali v Považskej Bystrici, presnú adresu uviesť neviem. Útržkovito si pamätám na to ako môj otec vlastnil disco bar, ktorý mu niekto podpálil, taktiež si spomínam aj na to, že niekoľko krát sme mali nepojazdné autá buď z dôvodu toho, že niekto prepichol pneumatiky, alebo niekto rozbil čelné sklo. Po roku 1999 sme sa celá rodina presťahovali do Trenčína konkrétne na momentálnu adresu môjho trvalého bydliska. Udalosti okolo prepichnutých pneumatík na autách boli na týždennom poriadku, neustále sa to opakovalo.

V tom čase objekt ktorý môj otec p. Janíček Ondrej mamina p. Janíčková Monika a ich spoločník p. Strelčík Jozef kúpili v dražbe bol schátraný, zruinovaný nebolo a nenachádzalo sa tu absolútne nič. Bola to bezcenná ruina.

Tvrdou prácou sa im podarilo objekt zrekonštruovať a po nejako čase spustiť prvú prevádzku Bar Fatima. Bol to nočný club. Postupne sa im podarilo takto pootvárať ďalšie 3 prevádzky v komplexe Fatima. Medzitým sme sa z Považskej Bystrice presťahovali do objektu Fatima, ktorý bol, je rozdelený na 2 časti. 1. časť je súkromný byt a 2. časť sa skladá zo spomínaných prevádzok.

 

A vtedy tým presťahovaním sa začalo aj tvoje peklo? 

Dovolím si tvrdiť, že ihneď po presťahovaní z PB do TN som začal badať, že v okolí nášho objektu sa zbiehajú veľmi zvláštni a podivní ľudia. Jazdili na luxusných autách, konkrétne si pamätám, že jedno z nich bola Audi A8, taktiež Mercedesy. Po osobnom zoznámení s dvoma ,,zvláštnymi a podivnými“ pánmi ktorý sa mi predstavili jeden ako Rudolf Zúbek a druhý ako Ľuboš Čongrády som si všimol, že moji rodičia predovšetkým môj otec a taktiež aj p. Strelčík sú v blízkosti Zúbeka a Čongrádyho nervóznejší ba až ustráchanejší. Po nejakom období bolo snáď pravidlom, že tak Zúbek ako aj Čongrády tu boli nasomrovaní takmer každý deň.

Keďže v tom čase som bol neustále v okolí objektu Fatima, nakoľko som nechodil ani do škôlky a ani do školy všímal som si prítomnosť menovaných.

Ľuboš Čongrády sa správal už od začiatku veľmi zvláštne. Pamätám si ako jeho oči boli vždy iné ako bežné oči, taktiež mal aj zlozvyk v ktorom neustále ako keby vťahoval vzduch cez nos do seba. S odstupom času už viem, že Čongrády bol drogovo závislý, bol to feťáčik. Pomerne často si do reštaurácie Fatima vodil svojich kumpánov a kamarátov s ktorými tam večeral, obedoval. Niekoľko krát si objednal šampus s ktorým poobstrekoval stenu, nikdy svoje účty nezaplatil. To viem, nakoľko to vždy nahnevalo môjho otca. Raz som si všimol keď si dával dole bundu, že má pod mikinou strelnú zbraň. Či ju mal v legálnej, alebo nelegálnej držbe povedať neviem. Neskôr som sa ho opýtal, na čo má tu zbraň a či mi ju môže ukázať (ako malého ma vždy bavilo hrať sa s hračkárskymi pištoľami, preto ma to ihneď zaujalo). Na moju otázku mi odpovedal, že zbraň má na niektorých ktorí neposlúchajú, a keď im ju ukáže ľahšie začnú poslúchať. Vytiahol ju a podal mi ju do ruky. Poobzeral som si ju a vrátil mu ju naspäť.

 

Čongrádyovci boli veľký mafiánsky klan. Viedol ho vtedy Peter Čongrády …

To som vtedy vôbec netušil. Nemal som ako. Mám však ešte živú spomienku s ďalšou osobou z ich klanu. Rudolfom Zúbekom. 

Rudolf Zúbek bol taktiež dosť častým hosťom na Fatime.  Bol podobným príkladom ako Ľuboš Čongrády, ale nemyslm si že bol drogovo závislý. Býval taktiež ozbrojený, videl som to na vlastné oči.

Po tom ako menovaní chodili do reštauračných častí v objekte Fatima, býval som často s nimi v kontakte. Raz poobede keď som sa hral v okolí nášho domu prišiel Rudolf Zúbek na motorke. Keď parkoval opýtal sa ma či by som chcel sa ísť s ním previesť. Odpovedal som mu, že neviem pretože najskôr sa musím ísť spýtať rodičov či mi to dovolia. Na to mi odpovedal, že to už urobil a moji rodičia mu povedali, že môžem ísť. Bolo mi to zvláštne pretože mi nebolo jasné ako sa to mohol opýtať keď ešte len prišiel, ale nenamietal som. Posadil ma na motorku za seba. Naštartoval a ja som sa ho opýtal, či nemá prilbu pretože by som si ju rád nasadil, odpovedal mi, že tú nebudem potrebovať. Ihneď po naštartovaní šiel veľmi rýchlo. Obrovskou rýchlosťou sa rútil po meste. Mal som problém sa udržať. Nerešpektoval absolútne žiadnu sveteľnú signalizáciu. Asi po hodine sme prišli naspäť na Matúšovú ulicu odkiaľ sme odštartovali. Ihneď potom ako sme zaparkovali vybehol za mnou môj otec a kričal kam som ušiel. Ja som mu povedal, že ma Rudo zobral previesť sa, a povedal mi, že rodičov o tom informoval a oni to vedia. Potom som si všimol ako otec škaredo zagánil na Ruda a ja som šiel domov. Keď som šiel ku vchodu počul som ako otec dohovára Rudovi nech sa to viac neopakuje ale Rudolf Zúbek sa iba hlasno smial. Keď som vošiel domov tak po chvíli prišiel za mnou otec, mamina a aj p. Strelčík a pýtali sa ma kde sme boli a prečo som im nepovedal, že niekam idem, podľa ich slov ma všade hľadali. Dokonca ma hľadali aj zamestnanci po meste.

 

Z toho čo opisuješ išlo o zjavné zastrašovanie tvojich rodičov. Poďme však k udalosti, ktorá poznamenala tvoju rodinu najviac … Osudné dni hneď po otvorení zrekonštruovaného podniku Fatima. 

Po zrekonštruovaní celého objektu Fatima prišlo na rad slávnostné otvorenie a krst Fatimy. Presne si pamätám ako týždeň pred tým som sedel ja, mamina, otec a p. Strelčík na letnej terase a pozeral som sa ako sumarizovali zoznam hostí. Asi po pol hodine prišiel na letnú terasu Rudolf Zúbek. Prišiel k nám a opýtal sa čo robíme. P. Strelčík mu odpovedal, že pracujú na Slávnostnom otvorení. Bez opýtania si Rudolf Zúbek zobral zo stola papiere kde boli napísané mená pozvaných a začal si o čítať. Po dočítaní prečítal niektoré mená a povedal, že títo sem neprídu a nebudú sa pozývať. Mamina mu odpovedala, že ich pozývať bude, pretože si praje aby boli pri otvorení. Vznikla veľká hádka medzi Zúbekom a mojou maminou, nakoľko si výsostne neprial, aby prišli na otvorenie niektorý ľudia z toho zoznamu. Celé to vyústilo až do situácie kedy Zúbek povedal môjmu otcovi nech si skrotí svoju manželku a nech si dáva na ňu pozor, lebo vie čo sa môže stať. Celú situáciu si pamätám nakoľko sa mi nepozdával ani tón a ani spôsob akým si dovolil sa zhovárať s mojou maminou. Pokiaľ sa na toto pozriem spätne, viem že Zúbek sa týmto spôsobom ,,slušne“ vyhrozil môjmu otcovi.

 

A potom prišlo slávnostné otvorenie, ktoré vošlo do dejín Trenčína. Hovoríme o roku 2000, čiže pred takmer 18 rokmi…

Na slávnostnom otvorení pri uvítaní vítali prichádzajúcich hostí môj otec p. Janíček, moja mamina p. Janíčková a p. Strelčík. Čo som, čo som ale nechápal bol fakt, že spoločne s nimi vítal hostí aj Rudolf Zúbek. Nechápal som to pretože som si nevedel vysvetliť prečo tam stojí. Pokiaľ mi bolo vtedy známe a vedel som, že je to iba príživník ktorý sa tam chodí najesť a navečerať, osobne som ho tak vždy vnímal. Taktiež mi bolo podozrivé, že v celom objekte a v jeho okolí bolo asi 15 hlavokrkých mužov ktorý dohliadali na celú udalosť. Nikdy pred tým som takýto typ osôb nevidel a vždy som vedel, že môj otec a tak isto aj p. Strelčík nezamestnávali nejaký špecifický druh SBS.

Pri slávnostnom otvorení bolo množstvo známych osôb tak hokejista Pavol Demitra, ako aj Štefan Skrúcaný dokonca si spomínam, že sa tam objavila TV Markíza, konkrétne relácia Smotánka s moderátorkou Janou Hospodárovou.

A nasledoval deň “D”, ktorý vám navždy zmenil životy …

Pár dní po slávnostnom otvorení bol, krásny letný deň ako každý iný až do daného momentu. Celý deň som netrpezlivo očakával svojho otca nakoľko bol v Považskej Bystrici, kde mal pracovné povinnosti a v tom období navštevoval ešte aj kurz na Likvidátora spoločností. Keď prišiel konečne domov dal si ako bolo zvykom kávičku a ja som bol rád, že sa mi bude už venovať.

V ten deň od poobedných hodín som si všimol dvoch pánov ktorý neustále mali pri sebe vysielačku. Jeden bol pri farskom kostole, druhý bol v pohybe. Raz bol pri hrade, inokedy zas pri oknách alebo pri bráne, ktorá bola vstupom do kaviarne. Nikdy pred tým som ich nevidel , iba mi bolo podozrivé, že obaja somrujú okolo domu.

Po cca 2 hodinách strávených s otcom kedy sme sa hrali a vymýšlali, otec šiel pozerať do obývačky ktorá bola na druhom poschodí nášho bytu na TV noviny. Ja som šiel do doma na prízemí do kuchyne sa najesť. Moja mamina v tej chvíli tak ako bolo u nej zvykom kontrolovala prevádzku ( konkrétne kuchyňu, kaviareň ) či je všetko v poriadku. P. Strelčík ako aj u neho bolo zvykom bol v kancelárii. P. Strelčík mal vždy zvyk si zamykať dvere, ktorými sa vchádzalo do kancelárie z toho dôvodu, aby nebol rušený.

Ako som tak doma v kuchyni jedol premiestnil som sa hneď na prízemie do vedľajšej izby kde bola obývačka a zapol som si TV a pozeral som svoj obľúbený americký seriál Step by Step. Zhruba po 5 minútach ako som pozeral TV som počul prichádzať obrovské množstvo áut. Zaparkovali od Farského kostola snáď až pod náš objekt. Bolo to minimálne 6-10 áut. Ako som to nechápavo vnímal, vyskakovali z áut policajti, kukláči taktiež osoby ktoré neboli žiadno označené nemali ani uniformy ani nejaké pásky na rukách, skrátka bez označenia. Nevenoval som tomu pozornosť a sadol som si naspäť k TV. Neprešli ani 2 minúty a počul som niekoho veľmi búchať na dvere. Nahliadol som tam a videl som tam kukláčov. Ihneď som sa skryl za sedačku. Po krátkom čase už som počul ako množstvo ľudí vchádza cez druhé dvere do nášho bytu. Kričali, že polícia a utekali na druhé poschodie. Ja som naďalej ostával schovaný za sedačkou. Za malý okamih som počul ako ťahajú môjho otca po schodoch dole a on stonal od bolesti. Hneď na chodbe pod schodiskom som počul tupé údery, krik a otcov ston. Vyšiel som spoza sedačky, aby som sa pozrel čo sa deje. Skupina asi 6 kukláčov ho tam bila, kopala a neustále mu vulgárne nadávali. Neustále na neho kričali, kde má zbraň. Nechápal som akú zbraň pretože on nikdy nebol zástancom zbraní. Okrem jednej vzduchovky som si žiadnu strelnú zbraň doma nevšimol a nevidel. Stál som asi 1.5 m od nich. V tej chvíli ako som sa na to pozeral som to jednoducho nevydržal a od strachu som sa ,,posral“. Nie som na to hrdý, ale jednoducho som to nevydržal a seriózne, vážne mi ušlo do gatí. V tom čase som mal 7 rokov. Ako som sa na to pozeral, ani jeden s týchto útočníkov si ma nevšímal až do chvíle keď s krikom vybehla po chodbe moja mamina: ,, kde mám môjho syna“. Taktiež aj ona videla ako kukláči bijú môjho otca. Keď naďalej kričala kde je jej syn jeden z kukláčov jej povedal: ,,drž p..u a choď si ho nájsť.“ Vtedy som vykročil krok vpred a zakričal som tu som. Až vtedy prestali kukláči mlátiť otca, zdvihli ho zo zeme 2 kukláči ho podopierali a ťahali cez dvere smerom von. Zrejme nevládal sám chodiť pretože nohy šúchal po zemi. Moja mamina ma chytila za ruku a viedla smerom do kancelárie kde už pred kanceláriou kľačal na zemi p. Strelčík s rukami za chrbtom v putách. Až do konca tohto celého som aj sedel v kancelárii. Dávali na mňa pozor, resp. ma strážili 2 policajti. Jeden v uniforme, druhý neoznačený v nejakých šuštiakoch a tričku. Keď to celé skončilo a všetci policajti odišli von, šiel som s maminou domov. Po schodisku na zemi bola krv, ktorú utierala. Vyšiel som na horné poschodie do obývačky a tam na zemi bola taktiež krv.

 

Muselo to byť desivé pre tak malého chlapca …

Snažil som sa z toho celého spamätať. Konečne som mohol ísť po asi 2 hodinách čo sa mi stalo, že som pustil do gatí do kúpelne, kde som sa mohol umyť. Potom som šiel opäť dole a videl som ako pri vchode do bytu stoja dvaja uniformovaný policajti. Pozrel som von z okna kde naďalej stáli asi 3 neoznačené vozidlá, ktoré patrili k vozidlám ktoré prišli s celou kolónou policajtov.

Čo sa dialo ďalej?

Ako som tak chodil sem a tam od okna k oknu videl som pri každom vstupe do nášho objektu 2 policajtov a taktiež aj na ulici hliadkovali policajti. Neskôr som si šiel spoločne s mojou maminou ľahnúť do spálne na hornom poschodí. V skorých ranných hodinách, som sa zobudil na vrčanie našich 2 psov ktorý boli s nami v spálni, ako som sa prebudil počul som dupot a kroky po schodisku. Za okamih sa rozleteli dvere, vtrhli do spálne v plnej zbroji ťažkoodenci bolo ich cca 8 a všetci na nás mierili zbraňami. Prikázali nám vstať a obliecť sa. V posteli ostal mobilný telefón, ktorý sme tam zabudli. Mamina sa išla obliecť, ja som sa šiel obliecť a nejaká dosť arogantná pani nám prikázala, aby sme si sadli do obývačky na poschodí a tam sedeli. V celom dome bolo veľa ľudí, hrabali a prehrabávali všetky skrine, šuplíky, stoly, gauč, skrátka všetko. Potreboval som isť na WC tak som šiel do izby v ktorej sme spali, hneď vedľa nej bolo kúpelňa. Ako som tak pomaly šiel videl som ako si jeden z mužov ktorý prehľadávali náš byt vkladá do vrecka svojej bundy hrubú zlatú reťaz. Bol otočený ku mne chrbtom a nevidel ma. Keď som šiel smerom k WC ihneď potom ako si ju vložil do vrecka otočil sa na mňa tak previnilo zlaknuto sa pousmial a opýtal sa čo tam robím. Odpovedal som mu, že musím isť na WC a on odišiel do vedľajšej spálne. Ako som vyšiel z kúpeľne stál vedľa postele v ktorej sme spali. Ja som šiel naspäť do obývačky, tam sedela moja mamina a poprosila ma, aby som šiel naspäť do spálne a doniesol jej mobil ktorý sme tam nechali. Ako som ho v spálni hľadal nič som nenašiel. Mobil bol proste fuč. Neprikladala tomu veľkú pozornosť a ani ja nie. Keď celá prehliadka skončila a mamina naďalej hľadala mobilný telefón, chcela ísť vziať ďalší mobil a prezvoniť ten ktorý hľadá, nenašla ani druhý telefón. Keď som jej povedal, čo som videl v kúpeľni ako ten muž, ten policajt kradne vedeli sme, že ukradol a istotne aj jeho ďalší kumpáni naše telefóny. Zmizla nám z domu finančná hotovosť, ďalšie zlato a taktiež aj mobily. Proste nebola to prehliadka ale bola to oficiálna a legálna rabovačka, kde policajti kradli ako sa len dalo a brali čo videli. Pri odchode policajtov sa moja mamina rozprávala s niekym kto mal celú domovú prehliadku na starosť a pýtala sa ho či niečo dôležité a podstatné našli. Tento pán jej odpovedal, že nenašli absolútne nič, uvidia čo nájdu ešte v počítačoch, alebo v kancelárskych papieroch. V ten deň už vo večerných hodinách v TV novinách na markíze bola reportáž o tom ako policajti zobrali Mafiánov trenčianského kraja. Čo mi, ale nesedelo na tom bolo to, že v televízii vraveli, že ich zadržali na úteku. Toto, ale okolo pravdy absolútne ani nechodilo. Osobne som bol svedkom toho, ako boli zadržaní aj môj otec p. Janíček tak aj p. Strelčík doma, na Matúšovej ulici, dokonca môj otec tu na Matúšovej ulici v jeho vlastnom dome bol chladnokrvne, brutálne dobitý pred mojim zrakom a taktiež aj pred zrakom mojej maminy. Som si 100 % istý, že jeho prítomnosť v čase zadržania potvrdia aj zamestnanci ktorý sa v danú chvíľu nachádzali v objekte Fatima. Konkrétne p. Dušan Kundra, kuchár p. Roman Horváth, čašník Ľubko Garabik, p. Peter Fiedin a aj p. Ján Križan.

Čo nasledovalo potom? 

Takmer ihneď potom ako otec bol preč, často chodili k nám nejaký muži. Predovšetkým jeden, pred tým som ho nespozoroval. Bol vyšší, mohutnejší takej bravčovej postavy. Všimol som si na mojej mamine, že vždy keď sa mala s ním a aj s tým druhým mužom stretnúť bola pred tým nervózna. Poznal som ten výraz pretože presne taký výraz mal otec a aj p. Strelčík v spoločnosti Zúbeka a Ľuboša Čongrádyho.

Často som videl a počúval ako mamina plakáva, hlavne po stretnutiach s tímito dvoma mužmi.

 

(pokračovanie už zajtra o 15.45 hod.)

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

One thought on “Rozhovor s Rafaelom Janíčkom: Ján Kuciak a Martina Kušnírová nám darovali šancu bojovať za očistu rodinného mena po 17 rokoch

Comments are closed.

Počkajte prosím...

Odoberať EuroRešpekt

Chcete byť informovaní o najnovších článkoch EuroRešpektu?