Ak „naháňať mafiu“, tak poriadne.

V ostatných mesiacoch sa roztrhlo vrece s prominentnými zatýkaniami a v mnohých prípadoch zrejme oprávnene. Čo ale zanecháva čoraz väčšiu pachuť je to, že to vyzerá, akoby sa išlo po mediálne a politicky vďačných prípadoch.

Prečo to hovorím? Príklad: začnime otázkou, čo bol najväčší pokus o ukradnutie štátnych peňazí minimálne za posledných desať rokov. Niektoré z digitalizačných kontraktov? Poľnohospodárske dotácie?

Nie. Dovolím si tvrdiť, že to zrejme bolo 600 miliónov eur v dvoch výzvach na „podporu vedy“ za ministra Plavčana. Samozrejme, striktne povedané neukradlo by sa ani zďaleka celých 600 miliónov, niečo sa muselo aj ako-tak užitočne použiť. Ale aj napriek tomu tam išlo o sumy, pri ktorých hocičo, čo čítame v aktuálnych kauzách pri Bödörovi, Kvietikovi, Brhelovi, ani nehovorím o Lučanskom, vyzerá ako drobné. Samozrejme, tie sa musia vyšetriť, ale tvrdím, že hocikto, kto má zmysel pre spravodlivosť, by už dávno začal rozkrývať ten šesťstomiliónový čistý banditizmus.

Ktorý im, mimochodom, takmer prešiel. Už po voľbách v roku 2016 som verejne upozorňoval, že sa tam dejú veľmi podozrivé veci. Ale nikto tomu nevenoval pozornosť, lebo už bolo po voľbách. Nakoniec sme 3-4 ľudia museli zorganizovať taký malý mediálny prevrat, keď sme už naozaj zatlačili na to, aby sa to celé dostalo na povrch a trpezlivo sme novinárom, ktorým sa to zdalo ako príliš komplikovaná téma, vysvetľovali, o čo ide (aj tak to na začiatku trochu poplietli, čo potom esenesákom dalo možnosť niekoľko dní sa vyhovárať, že novinári o tom informujú nekorektne).

Mimochodom, perverzita celého prípadu je v tom, že sa tým síce akože tie stámilióny zachránili, ale keďže už bol pokročilý čas v programovom období, a výskumné eurofondy sa tým na nejaký čas zablokovali, ostalo tam obrovské riziko, že to už aj tak nebudeme vedieť zmysluplne minúť. Slovensko škoduje tak či tak.

Po ďalšie prípady netreba chodiť príliš ďaleko, stačí spomenúť neeurofodnovú výzvu na podporu vedy za ministrovania Lubyovej, ktorá mala všetky možné známky hrubej manipulácie. Opäť, išlo tam o obrovské objemy a niekto by to láskavo mohol aj dôkladne vyšetriť

Samozrejme, tieto veci sa netýkajú len období, keď rezort viedla SNS. Dovoľte jeden ďalší príklad. Niektorí si možno spomenú na medializovaný „ukradnutý polmilión“ v Metodicko-pedagogickom centre. Za môjho ministrovania vtedy došlo k pokusu o podvod tým, že niekto do organizácie poslal email tváriaci sa, akoby bol od dodávateľa, oznamujúci zmenu účtu, na ktorý mu treba vyplatiť peniaze. Takéto podvody, mimochodom, sa dejú aj v súkromnom sektore, nie je to nič príjemné. Naša organizácia mala z pekla šťastie, pretože sa na podvod včas prišlo a príslušné banky peniaze stihli zadržať.

Jediná škoda bola politická, pretože svojím typicky krysím spôsobom to zneužili opoziční poslanci Poliačik a Nicholsonová. Za významnej spolupráce penťáckych médií sa snažili navodiť dojem, akoby som s tým pokusom o podvod mal nebodaj niečo spoločné ja. A takto sa to dodnes podáva, ako dávno uzavretá politická kauza.

Ale pozor. Veď tam predsa k tomu pokusu o podvod zjavne došlo a napriek tomu (a našej všemožnej snahe) sa to podľa všetkého políciou nikdy poriadne nevyšetrilo. Po prvé sa nikdy nezistilo, kto páchateľom zvnútra pomáhal (na podvod takmer určite potrebovali informácie zvnútra organizácie). Po druhé, nie je jasné, čo sa zistilo ohľadom účtov, cez ktoré mali podvodne získané peniaze prísť až do rúk podvodníkov, veď ich niekto musel zakladať.

A to nie je zďaleka všetko. Teraz to začne byť zaujímavé: Ešte za mojej éry sa vyšetrovalo aj spätne, k akým machináciám mohlo dochádzať aj v minulosti organizácie. Tam bola zaujímavá aj osoba bývalého finančného riaditeľa. Toho mnou dosadená riaditeľka vyhodila práve po spomínanom pokuse o podvod, pretože interným vyšetrovaním sa zistilo, že práve on dával pokyn na zmenu účtu, hoci ho do toho ani nič nebolo, pretože neriadil dané projekty, ktoré mali osobitný režim, a navyše sa tým porušovali samotné vnútorné predpisy organizácie.

Daný človek sa najprv listom sťažoval vtedajšiemu premiérovi Ficovi. Opisoval, ako organizáciu ide úplne ovládnuť „modré ministerstvo“ a jeho, oddaného človeka vyhodili (smeráci môjmu ministerstvu interne hovorili „modré“, teda opozičné. Niežeby sme boli opozičné, ale proste sme neprihliadali na stranícke linky a príkazy, dokonca priamo platil môj príkaz, že mám byť okamžite informovaný, ak by sa niekto pokúsil na ministerstvo niekoho nominovať po straníckej linke. Pre mňa to nebola záležitosť politická, ale čisto profesionálna.) U Fica ale nepochodil, tak ho potom niektorí ľudia nasmerovali na poslankyňu Nicholsonovú, aby sa hry proti mne rozohrali cez ňu. Tá sa toho aj hneď chytila, robila si tlačovky o tom, ako som ja ako čistý zver dopustil, aby chudák starý človek pred dôchodkom išiel na ulicu atď. Dokonca ho demonštratívne zamestnala ako svojho poslaneckého asistenta.

Lenže, pokračujúcim interným vyšetrovaním sa zistili rôzne nezrovnalosti v hospodárení organizácie, vrátane toho, že daný človek si v jeden moment previedol peniaze organizácie na nejaký čas na vlastný účet. Vtedy ho Nicholsonová na hodinu vyhodila – ale žiadne veľké mediálne haló už z toho nikto nerobil.

Navyše, podľa mojich informácií sa daný človek potom pred OČTK objavil s jedným z najdrahších advokátov na Slovensku. A celé vyšetrovanie išlo niekam do stratena, napriek tomu, že podľa indícií tam bol bohatý materiál na rozkrývanie, s veľmi zaujímavými prepletencami záujmov.

Ale nikoho to po tých voľbách jednoducho už nezaujímalo, a nezaujíma dodnes, lebo tam nešlo o mediálne jednoduchú schému, že peniaze odčerpával nejaký jeden konkrétny človek spájaný so Smerom.

Lenže veľa podivných schém sa nerealizuje takto politicky jednoducho. Robia to kliky, ktoré často využívajú rôzne stranícke štruktúry. Mimochodom, naprílad jedna konkrétna objednávka na moju osobnú kompromitáciu v médiách vtedy prebehla tak, že išla od ľudí krytých Smerom, ale konkrétne ju realizovali ľudia, ktorí mali úzke napojenia aj na kollárovcov a na OĹaNO.

To sú, samozrejme, len príklady z jedného rezortu, keďže o ňom viem tak najviac.

Princíp je ale všeobecný. Netreba veriť príbehom o tom, ako je tu korupcia pekne rozdelená a hlavným hýbateľom je jedna alebo dve strany bývalej koalície. Ani nehovorím o báchorkách, ako si vraj všetky verejné peniaze rozdelilo niekoľko oligarchov, ktorí krajine vládli z neviemakého poschodia hotela.

Súvisiace články

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info

Cookies