Dovoľte drobnú poznámku k dnešnej situácii. Jedno pekné úslovie hovorí: v politike by bolo treba tých najlepších ľudí, bohužiaľ je v nej len málo toho, čo by inteligentných ľudí priťahovalo (pôvodne to povedal škótsky teológ a spisovateľ George McDonald).

Na Slovensku s tým máme dlhodobý problém. V ľudovej predstave je politik niekto, kto má veľké auto, pohodlnú kanceláriu a celá jeho práca spočíva v tom, aby múdro alebo hlúpo rozhodol.
V skutočnosti je politika značne nevraživé prostredie, kde sa nielen všetci hádajú, ale, ak ste vo výkonnej funkcii, sa aj objektívne ťažko rozhoduje. Každý deň musíte riešiť nejaké dilemy. Nikdy nevyhoviete všetkým, navyše zväčša čo je možné technicky, nie je možné politicky, alebo nie sú peniaze, alebo na niečo aj existujú peniaze, ale nie sú ľudia, ktorí by vec realizovali, atď.. Navyše, samotné vládnutie nie je o „správnom“ rozhodovaní, je to veľa drobnej, namáhavej práce.

Ak chcete reálne niečo dosiahnuť, treba na to obrovské množstvo trpezlivosti, hrošej kože, viery, že niečo dosiahnete, aj keď na vás kadekto útočí. Tým pádom z tých, kto do toho namočia ňufák, to celé často priťahuje skôr tých, ktorým ani tak nejde o výsledok: buď narcisistické typy, ktoré milujú proste tú pozornosť alebo sú na nej až psychicky závislé, alebo veľmi pragmatické typy, ktoré si idú nabrať peniaze alebo kontakty, ktoré neskôr speňažia.

Ako hovorím, vždy to bol problém. V živote som stretol desiatky ľudí, už v 90. rokoch, ktorí išli do nejakej strany či funkcie, a (tak ako to bežne vidíme okolo seba) s bezbrehou mierou naivity tvrdili, že sa dá ľahko dosiahnuť to alebo ono, stačí len chcieť. Ale po krátkom čase sa buď z politiky stratili alebo sa, naopak, prispôsobili a robili presne to, čo predtým kritizovali.

Na tej naivite sa v obrovskej miere podpisovali už od roku 89 rôzni kaviarenskí intelektuáli, ktorí tu šírili a šíria úplne pokrivený obraz toho, čo demokracia vlastne je a ako vo svete funguje.

Ale teraz to začína byť ešte horšie, ako kedykoľvek predtým, aj z hľadiska ďalšej generácie. Viete si predstaviť nejakého inteligentného stredoškoláka, ktorý by sledoval dnešnú politiku a našiel tam niečo zaujímavé? Alebo mal pocit, že sa tam dá slušne existovať? Veď je to len samé prskanie, prekrikovanie a emotívne výkriky.

Dnes nemusíme zachraňovať len dnešné vládnutie, ale aj to, aby sme obnovili dôveru v to, že spravovať veci verejné sa dá aj normálne a že na to treba naozaj chytrých ľudí. A presvedčili o tom aj politikov zajtrajška.