Adresoval som žiadosť p. ministerke spravodlivosti, ktorej znenie uvádzam.
„Vážená pani ministerka,
ako sudca som v justícii pôsobil 37 rokov a 214 dní. Moja manželka pôsobila v Zbore väzenskej a justičnej stráže 26 rokov a 4 mesiace. Je teda objektívne, že viac ako ktorýkoľvek z členov vlády, prípadne ďalších politikov, poznám problematiku výkonu väzby a jej podmienok, veľmi dobre.
Privítal som Vaše rozhodnutie ako poslanec Európskeho parlamentu, zriadiť širokú komisiu, ktorá je schopná bezodkladne a čo najskôr vykonať relevantné závery nešťastnej udalosti p. Lučanského. Žiadam Vás preto ako poslanec europarlamentu, aby som do tejto komisie bol prizvaný a aby som o záveroch tohto vyšetrovania, jeho objektivite a nestrannosti mohol informovať predsedu EP, predsedníčku EK a Výbor LIBE, ale aj občanov SR.
S úctou
Nie som, nikdy som nebol a nebudem zástancom konšpiračných teórií, jednak z dôvodu, že to nepovažujem za dôstojné poslanca EP, a jednak z toho dôvodu, že ako dlhoročný sudca som sa vždy riadil objektívne vykonanými dôkazmi, s ktorými som sa mal možnosť oboznámiť a urobiť relevantný záver. Aj to bol dôvod, prečo som požiadal pani ministerku spravodlivosti o možnosť byť v komisii, zaoberajúcej sa vyšetrením tejto nešťastnej udalosti.
To isté konštatovanie sa nachádza v Listine základných práv a slobôd, v Dohovore o ochrane ľudských práv a slobôd a ostatných medzinárodno-právnych normách, ktorými je každý civilizovaný štát a o to viac politik, člen vlády, viazaný.
O obvinených, ktorí nie sú právoplatným rozsudkom uznaní vinní, už sa dopredu hovorí, akých trestných činov sa dopustili, čo spáchali. Aj tieto skutočnosti vplývajú na psychiku takto obvinených, na ich rodinné vzťahy, a aj toto môže viesť k prípadným psychickým zlyhaniam.
Veriac v múdrosť Slovákov a patriotov Slovenska, kladiem preto jednoduchú a zrozumiteľnú otázku: Ako sa majú posudzovať osoby verejne činné, politici, členovia vlády, ale aj médiá, ktorí porušujú Ústavu SR a ďalšie medzinárodno-právne normy v otázke prezumpcie neviny, keď o obvinenej osobe, o ktorej vine ešte nerozhodol súd, tvrdia, že patril k akejsi mafii, že bol korupčník a to dokonca z úst samého predsedu vlády SR. Aké konanie je závažnejšie? Prípadne aj korupčné konanie tej-ktorej osoby alebo bezprecedentné porušovanie základných ústavných a medzinárodných princípov práva a to z pozície tých, ktorí majú tieto princípy chrániť.
Je všetkým rozumným ľuďom známe, a netreba to zdôrazňovať, že právne normy ktorejkoľvek z civilizovaných krajín sveta, bez pochybností konštatujú, že k výpovedi svedka alebo obvineného nemožno nútiť za použitia fyzického, psychického alebo iného násilia. (Samozrejme, okrem nášho najvernejšieho spojenca USA, ktorý bez problémov pripustil, aby na Guantanáme mučením dosiahol priznanie u osôb podozrivých a niekedy aj nepodozrivých z terorizmu.) Ale USA to aspoň čestne priznali, že u nich je mučenie povolené.
Dobrovoľné priznanie a dobrovoľné usvedčovanie iných páchateľov je také, že takáto osoba sama dobrovoľne sa rozhodne vypovedať a byť nápomocná spravodlivosti a orgánom činným v trestnom konaní. Môže nastať situácia, že aj po vznesení obvinenia určitej osobe táto sa rozhodne, že bude spolupracujúcim obvineným, že bude dobrovoľne vypovedať a podobne. Nemôže však ísť vonkoncom o dobrovoľnú výpoveď, keď orgány činné v trestnom konaní voči nej vznesú obvinenie, pohrozia jej trestom odňatia slobody nie malým, zoberú ju do väzby, kde sú podmienky také, akú sú a potom sa táto osoba rozhodne, že bude vypovedať. Toto nie je výpoveď učinená bez psychického nátlaku, avšak v súčasnej dobe, žiaľbohu, sa toto na Slovensku deje alebo je aspoň silné podozrenie, že tomu tak je.