Koncentrácia politickej, ekonomickej a mediálnej moci v rukách oligarchov nepochybne ovplyvňuje slobodu prejavu tlače, avšak názor, že cenzúra tlače po roku 1989 sa v slovenskom mediálnom priestore nevyskytuje, považujem za zlý vtip, nakoľko zmenila sa iba forma obmedzovania slobody prejavu.

Nástupom Mečiara začali v médiách vážne čistky, ktoré brutálnym spôsobom gradovali v predvolebnom období volieb v roku 1998.

Ani nástup Dzurindu slobode prejavu nežičil. Pohrobkovia Mečiara, krátko po prehratých voľbách v snahe zakryť nezákonnosti, začali riešiť novinárov cestou nezmyselných trestných konaní, aplikáciou paragrafu útoku na verejného činiteľa v súbehu s ohováraním. Zasahovanie centrál politických strán a uplatňovanie politického vplyvu v konečnom dôsledku neobišlo ani médiá , ktoré presadzovali demokratické princípy, čo vyústilo do odchodu kvalitných novinárov z celoslovenských médií.

odstránenie totalitného prežitku na zastrašovanie novinárov…

V roku 2003 v rámci predvstupových rokovaní sa zaviazala Slovenská republika zosúladiť právne normy predovšetkým súvisiace s ľudskými právami, zakotvenými v Európskom dohovore o ľudských právach…

Slovenská republika medzi prvými prežitkami totalitného režimu odstránila z trestného zákona paragraf útok na verejného činiteľa tlačou…

Vypustenie paragrafu malo slovenským médiám zabezpečiť slobodu prejavu, obmedziť nátlak, zastrašovanie novinárov cestou trestného konania. a zamedziť cenzúre. Prioritne zrušenie paragrafu malo zabezpečiť, aby sporné informácie boli riešené v občiansko-právnom konaní, čiže žalobami za poškodenie dobrého mena a povesti… podobne ako v drvivej väčšine Európy.

prezentovaný návrat k slobode slova sa nekonal…

Paragraf „útok na verejného činiteľa tlačou“ bol v justičnej praxi aplikovaný striktne s trestným činom ohovárania, čo v praxi znamenalo, že prípadný páchateľ bol obvinený automaticky z trestného činu útoku na verejného činiteľa tlačou v súbehu s ohováraním… odbúranie paragrafu útok na verejného činiteľa nevyriešilo zhola nič.

Slovenskí zákonodarcovia splnili záväzok z predvstupových rokovaní voči Európe, ale trestný čin ohovárania ako účinný nástroj na zastrašovanie a dehonestovanie novinárov v trestnom zákone ponechali, a súbežne s ním začali neštandardným spôsobom uplatňovať náhrady za poškodenie dobrého mena…

Konania za náhradu škody, spôsobené poškodením dobrého mena a vedené voči médiám, patria v posledných rokoch k obľúbeným tancom spojených s justíciou, a nepochybne patria k najúčinnejším nástrojom moci na likvidáciu médií.

Média sú zaviazané uhradiť priam likvidačné sumy ako náhradu za poškodenie dobrého mena politikom a štátnym úradníkom, ktorí zvyčajne dobré meno nikdy nemali, a paradoxne pri podaní nezmyselných žalôb dôkazné bremeno nie je na žalujúcom, ale žalovanom. Špecialitou týchto súdnych konaní je, že médiá spravidla nie sú žalované za podstatné informácie v textoch, ale za nič nehovoriace výroky, prípadne hodnotiace úsudky vyplývajúce z predchádzajúceho obsahu. Súdy spravidla odmietajú texty riešiť ako celok, a týmto spôsobom účinne maria dokazovanie. Niektoré zo žalôb sú tak absurdné, že ich nie je možné brať ani ako vtip, nepochybne k najabsurdnejším patrila žaloba za karikatúru…

Žaloba premiéra Fica podaná voči denníku SME za karikatúru Martina Šútovca vyvolala iba otázniky v súvislosti s odbornosťou pána premiéra, nakoľko karikatúra podobne ako satira nie je žalovateľná v občiansko-právnom konaní, ale obmedzenie prístupu Denníka N k informáciám je vážnym zásahom moci do činnosti a obmedzením slobody prejavu.

Laxný postoj, ktorý zaujali médiá je nepochopiteľný, z komentárov, ktoré riešili zvýšenie bonity denníka po odstavení od informácií, nabiehala husia koža, ale komentár Michala Havrana o kvalitnom texte, ktorý povie viac ako „nálepka“, bol ako vystrihnutý z príručky mladého zväzáka.

Politická satira sa z vysielania médií vytratila, karikatúru treba vytesniť… vyčíňanie vlády jednej strany pred rokom 89 nám dennodenne takmer autenticky pripomína súčasná garnitúra. K dokonalému obrazu stavu Slovenska nám chýba snáď len vsuvka „socialistická “ v názve štátu.