Slovensko je totiž pomerne mladé ako samostatná krajina. Vznik samostatnosti mal mnoho oponentov, ale nielen to. Existuje dosť ľudí, aj s veľkým vplyvom, ktorí síce už nespochybňujú existenciu samotného štátu, ale podporujú nesamostatnosť inými prostriedkami. Aj preto hovorím o tom, že budovať stále potrebujeme. Nie je to skončené.
Som presvedčený, že by sme sa mali riadiť troma princípmi:
To, že Slovensko je malá krajina, neznamená, že nemá právo na vlastné záujmy.
A neplatí to len v zahraničnej politike. Tu doma sú extrémne silné kliky, ktoré vytvárajú dojem, že to najdôležitejšie je preberať recepty, ktoré nám niekto silný diktuje, to je podľa nich dokonca akoby samotnou náplňou politiky, zdôrazňovať, čo nám odporúčajú medzinárodné inštitúcie, za čo nás chvália západné médiá, čo údajne robí „vyspelé zahraničie“, atd.
Slovensko má byť ambiciózne
Opäť sa to týka aj toho, ako sa u nás rokmi podarilo diskusie o verejnej politike dostať do vrcholne perverznej podoby, kde sa za vrchol ambicióznosti vydáva prebratie nejakého jednoduchého politického, či ekonomického receptu zvonku. Výsledkom je, že to úplne zničilo dôraz na samotné detaily verejnej politiky, ktoré sú oveľa dôležitejšie, ako nejaká marketingová nálepka (rovná daň, inkluzívne školstvo, digitalizácia…).
Ďalším výsledkom je, že pod dojmom tohto neustáleho „v zahraničí je všetko lepšie“ máme v spoločnosti neurastenickú atmosféru. Na jednej strane večnej, pritom nekonštruktívnej nespokojnosti, na druhej prirodzeného znechutenia ľudí, ktorým sa takýto postoj hnusí. Slovensko nutne potrebuje úspešné projekty. A nie nejaké „reformné zákony“ a podobné hlúposti, ale reálne, hmatateľné projekty: niekoľko pekných stavieb, dobre fungujúce inštitúcie, organizácie.
Aj toto vyčítam strane, ktorá tu dlhé roky vládla (viem, že je aj tu dosť priaznivcov Smeru a v mnohom vás chápem, ale toto je proste pravda) : Smer sa mal sústrediť na vytvorenie aspoň niekoľkých kľúčových ostrovov niečoho, čo funguje oveľa lepšie ako zvyšok krajiny a je odstrihnuté od letargie, nedbanlivosti či korupcie, ktoré vidno inde. Toto vždy vedeli robiť západoeurópske národy: Concorde či TGV spravili pre imidž Francúzska oveľa viac ako plamenné reči či športové víťazstvá, podobne ako svetové, štátom piplané univerzity v Británii či vládou výrazne podporovaný výskum v Nemecku, ktorý sa pretavil do toho, že krajina je v mnohom technologickou špičkou sveta. Ale aj inde.
V Rusku ešte dlho veľa vecí nebude uspokojivo fungovať, ale Putin zveril štátnu kinematografiu reálnej umeleckej špičke (nie kaviarenským umelcom) a dal im dostatok zdrojov, výsledkom je nebývala renesancia domácej kultúry, podobne, keď krajina potrebuje zmobilizovať zdroje na niečo naozaj dôležité a symbolické, ako napríklad most prepájajúci Krym s pevninským Ruskom, tak to naozaj urobia. U nás by sa tiež našlo veľa potenciálnych podobných projektov. Ak sa podaria, Slovensku to konečne dodá sebavedomie.
3. Slovensko potrebuje viac investovať do budovania fyzicky prítomnej, viditeľnej štátnosti. Nie som priaznivcom amerických zvykov, ako vyvesenie vlajky pred každý druhý dom alebo spievanie hymny pred začiatkom vyučovania. Ale potrebujeme moderné, prirodzené vizualizácie, symboliku Slovenskej republiky, ktoré budú viac vidieť. Takisto viac investovať do budov inštitúcií: štát musí aj takto fyzicky vyzerať poriadne, čisto, robustne.
Okrem toho nám chýba systematické budovanie domácej národnej kultúry a toho, čo sa nazýva povedomie.
Vlastne to, čo za ne platí, vzniklo už pred vznikom samostatného štátu, za socializmu (napríklad dôraz na folklór ako jedného z dominantných nositeľov slovenskosti). Treba dotvoriť pohľad na slovenskú históriu ako súbor motívov, odkazov na dôležité historické udalosti, ktorý by sa pestoval od školy, ale bol zároveň vodítkom v kultúrnej produkcii. Nie som priaznivom názoru, že Slovensko rovná sa Svätopluk a bryndzové halušky. Obraz Slovenska ako jednoduchej krajiny s kolibami, ovcami veľmi významne pomáhali vytvoriť českí romantici na prelome 19. a 20: storočia a iróniou je, že sa to od nich potom prebralo. Ľudákom vyhovoval obraz spokojného jednoduchého katolíckeho ľudu, podobne potom komunisti po vojne u nás, podobne ako v iných východoeurópskych krajinách, začali masívne podporovať folklór ako vyzdvihnutie „ľudového prvku“ histórie. Nič proti haluškám (sám si rád dám) či folklóru, ale my potrebujeme zdôrazňovať rôznorodejšie dedičstvo. Dnes napríklad deti netušia nič nielen o SNP, ale dokonca ani o bojoch s Turkami, alebo aj o tom, čo nás spája s Ruskom či ďalšími slovanskými národmi.
Slovensko by si malo cieľavedome budovať tento prístup: sme krajina európskej civilizácie (!), zároveň máme blízko k západoeurópskym susedom (napríklad Nemcom, odkiaľ prišlo v minulosti mnoho ľudí aj na územie dnešného Slovenska a s ktorého obchodníkmi, učencami tu boli stáročia úzke vzťahy) ale aj k východným národom, s ktorými nás okrem jazykovej kultúry spája aj mnoho spoločného zažitého počas socializmu, v zlom aj dobrom. To treba zdôrazňovať, stále a znovu, oproti obrazu, ktorý sa sústredene snažia presadiť uvedené kliky: že vlastne nie sme nič z pohľadu západnej Európy a za východné putá by sme sa mali hanbiť.
Inými Slovami, Slovensko musí byť vnímané ako v mnohom síce mladá krajina ((a naozaj neviem, čo by na tom malo byť zlé, netreba hneď všade ťahať historické uniformy či historizujúce názvy), rôznorodá, s chytrými ľuďmi, ktorí vedia okrem iného vybudovať fungujúce inštitúcie.
Takýto „projekt“ v podobe dobudovania štátnosti naozaj potrebujeme. Aj ako jednotiaci prvok, niečo, čo ľudí postupne zmobilizuje. Inak nám politika aj spoločnosť ostanú rozpadnuté na mnohé navzájom na seba vreštiace tábory. Dnes sme totiž na tom veľmi zle a stále si myslím, že si hĺbku marazmu veľa ľudí neuvedomuje.