GATESTONE INSTITUTE: Ktorí sú “utečenci”? Židia z Maroka alebo Palestínčania z Izraela

Návšteva Maroka ukazuje, že tvrdenie, že Palestínčania majú “právo na návrat” má malý historický, morálny a právny základ.

 

Židia žili v Maroku po stáročia pred tým, než sa islam dostal do Casablanky, Fezu (Fásu) a Marakešu. Židia boli spolu s Berbermi chrbticou hospodárstva a kultúry. Ich historická prítomnosť je dnes v Maroku vidieť predovšetkým v podobe stoviek židovských cintorínov a opustených synagóg, ktoré sú všadeprítomné v mestách v celom Maghrebe.

Navštívil som Maimonidov dom, teraz reštauráciu. Veľký židovský filozof a lekár vyučoval na univerzite vo Feze. Iní židovskí intelektuáli pomohli utvárať kultúru severnej Afriky, od Maroka cez Alžírsko až po Tunisko a Egypt. V týchto krajinách boli Židia vždy menšinou, ale ich prítomnosť bola cítiť v každej oblasti života.

Teraz ich prebýva v Maroku len zvyšok a z ostatných krajín odišli úplne. Niektorí sa po roku 1948 dobrovoľne presťahovali do Izraela. Mnohí boli prinútení vyhrážkami, pogromami a zákonnými dekrétmi utiecť a zanechali za sebou majetok v hodnote mnohých miliárd dolárov a hroby svojich predkov.

Dnes predstavuje židovská populácia Maroka menej ako 5 000 ľudí, čo je zlomok v porovnaní s 250 000 Židov na historickom maxime. Kráľ Mohamed VI. sa zaslúžil o zachovanie židovského dedičstva Maroka, najmä židovských cintorínov. Má s Izraelom lepšie vzťahy než s inými moslimskými krajinami. Izrael stále neuznáva, ale udržuje s ním diplomatické vzťahy. Jeho vzťah s malou židovskou komunitou, tvorenú z väčšej časti zapálenými sionistami je vynikajúci. Mnoho Maročanov si uvedomuje, že tým, že Židia opustili Maroko, prišli o veľa. Niektorí Izraelčania marockého pôvodu udržujú so svojím marockým dedičstvom úzke vzťahy.

Ako to všetko súvisí s palestínskou požiadavkou na právo vrátiť sa do svojich domovov, teda do dnešného Izraela? Vcelku priamo. Arabský exodus z Izraela v roku 1948 bol priamym dôsledkom genocídnej vojny, ktorú vyhlásili všetci arabskí susedia, vrátane izraelských Arabov, novo založenému židovskému štátu. Ak by prijali mierový plán OSN – dva štáty pre dva národy – neexistovali by žiadni palestínski utečenci. Počas zúrivého boja Izraela o vlastné prežitie – boja, v ktorom Izrael stratil jedno percento svojich obyvateľov, vrátane mnohých preživších holokaust a civilistov – bolo presídlených približne 700 000 miestnych Arabov. Mnoho z nich odišlo dobrovoľne, keď im bolo sľúbené, že sa po nevyhnutnom arabskom víťazstve dočkajú slávneho návratu. Iní boli k tomu donútení. Niektorí z týchto Arabov by dokázali nájsť stopy svojich predkov na území dnešného Izraela stovky rokov do minulosti.

Približne rovnaký počet Židov bol počas tohto obdobia vysídlený z ich arabských domovov. Takmer všetci mohli vypátrať svojich predkov v danej oblasti tisíce rokov do minulosti, oveľa skôr, než sa moslimovia a Arabi na tomto území stali dominantnou populáciou. Rovnako ako Palestínski Arabi odchádzali aj niektorí Židia dobrovoľne, mnohí však nemali žiadnu realistickú voľbu. Podobnosti sú nápadné, ale nápadné sú aj rozdiely.

Najvýznamnejší rozdiel spočíva v tom, ako sa Izrael zachoval k vysídleným Židom a ako sa Arabi a moslimovia zachovali k Palestínčanom, ktorí boli vyhnaní v dôsledku vojny, ktorú sami začali.

Izrael svojich bratov a sestry z arabského a moslimského sveta integroval. Arabský svet svojich palestínskych bratov a sestry umiestnil do utečeneckých táborov a urobil z nich politických pešiakov – vredy hnevu – v trvalej vojne proti židovskému štátu.

Od tejto výmeny populácie ubehlo už 70 rokov. Je čas ukončiť smrtiace šarády označovania vysídlených Palestínčanov za “utečencov”. Takmer nikto z približne piatich miliónov Arabov, ktorí teraz žiadajú o štatút “palestínskeho utečenca”, v Izraeli nikdy neboli. Sú to potomkovia – niektorí celkom vzdialení – tých, ktorí boli skutočne vnútorne presídlení v roku 1948. Počet preživších Arabov, ktorí boli osobne vyhnaní z Izraela vojnou, ktorú začali ich bratia, pravdepodobne nie je vyššia ako niekoľko tisíc, pravdepodobne menej. Možno by mali dostať kompenzáciu, ale nie od Izraela. Odškodnenie by malo pochádzať od arabských krajín, ktoré neoprávnene zhabali majetok svojich bývalých židovských obyvateľov, ktorí boli prinútení odísť. Týchto niekoľko tisíc Palestínčanov nemá väčší morálny, historický alebo právny nárok, než preživší Židia, ktorí boli vyhnaní v rovnakej dobe pred 70 rokmi.

V živote rovnako ako aj v práve existujú obmedzenia, ktoré uznávajú, že história mení status quo. Už nastal čas, aby svet prestal zaobchádzať s týmito Palestínčanmi ako s utečencami. Tento stav sa skončil pred desiatkami rokov. Židia, ktorí prišli do Izraela z Maroka pred mnohými rokmi, už nie sú utečencami. Ani príbuzní Palestínčanov, ktorí žili mimo Izrael takmer tri štvrtiny storočia, nimi už nie sú.

 

Súvisiace články

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info

Cookies