GATESTONE INSTITUTE: Prečo chce Turecko napadnúť a obsadiť grécke ostrovy

SEDDULBAHIR, TURKEY - APRIL 24: Soldiers march in front of Turkish President Recep Tayyip Erdogan during the Turkish International Ceremony at Mehmetcik Abidesi Martyrs Memorial to commemorate the centenary of the Gallipoli campaign on April 24, 2015 near Seddulbahir Turkey.. Allied and Turkish representatives, as well as family members of those who served, will commemorate the 100th anniversary of the campaign with ceremonies scheduled for April 24-25. The Gallipoli land campaign, in which a combined Allied force of British, French, Australian, New Zealand and Indian troops sought to occupy the Gallipoli peninsula and the strategic Dardanelles strait during World War I, began on April 25, 1915 against Turkish forces of the Ottoman Empire. The Allies, unable to advance more than a few kilometers, withdrew after eight months. The campaign cost the Allies approximately 45,000 killed and up to 200,000 wounded, the Ottomans approximately 85,000 killed and 160,000 wounded. on April 24, 2015 in Eceabat, Turkey. Allied and Turkish representatives, as well as family members of those who served, will commemorate the 100th anniversary of the campaign with ceremonies scheduled for April 24-25. The Gallipoli land campaign, in which a combined Allied force of British, French, Australian, New Zealand and Indian troops sought to occupy the Gallipoli peninsula and the strategic Dardanelles strait during World War I, began on April 25, 1915 against Turkish forces of the Ottoman Empire. The Allies, unable to advance more than a few kilometers, withdrew after eight months. The campaign cost the Allies approximately 45,000 killed and up to 200,000 wounded, the Ottomans approximately 85,000 killed and 160,000 wounded. (Photo by Carsten Koall/Getty Images)

Je tu jedna otázka, na ktorú úplne zhodne odpovedá vládnuca turecká vládna Strana spravodlivosti a rozvoja (AKP) aj hlavná opozičná strana, Republikánska ľudová strana (CHP): Presvedčenie, že grécke ostrovy sú okupovaným územím Turecka a musia byť dobyté späť. Obe strany sú veľmi odhodlané a ich lídri otvorene hrozia inváziou do Egejského mora.

Jediná oblasť, v ktorej obe strany v tejto veci vedú spor je, ktorá z nich voličom preukáže, že je silnejšia, vlasteneckejšia a má viac odvahy premeniť hrozby Grécku na skutočnosť. Kým CHP obviňuje stranu AKP prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana z toho, že Grécku dovolila obsadiť turecké územie, AKP napáda CHP, zakladajúcu stranu tureckého štátu kvôli tomu, že Grécku umožnila získať ostrovy prostredníctvom Lausanskej zmluvy z roku 1924, dohody medzi Tureckom a Talianskom z roku 1932 a Parížskej mierovej zmluvy z roku 1947, ktorá uznala ostrovy Egejského mora za grécke územie.

V roku 2016 Erdoğan povedal, že sa Turecko “vzdalo” ostrovov, ktoré “bývali naše” a sú od Turecka vzdialené “čoby kameňom dohodil”. “Na ostrovoch stále stoja naše mešity a naše svätyne,” povedal s odkazom na osmanskú okupáciu ostrovov.

Pred dvoma mesiacmi na “Konferenciu k novej bezpečnostnej koncepcii Turecka” Erdoğan vyhlásil: “Text Lausannskej zmluvy … nikdy nebol posvätným. Samozrejme, že o ňom budeme diskutovať a budeme bojovať za lepšie.” Následne provládne médiá publikovali mapy a fotografie ostrovov v Egejskom mori, a nazvali ich územím “o ktorom Erdoğan hovorí, že sme sa ich vzdali v Lausanne”.

Erdoğan si určil ciele, ktorých zavŕšením chce zanechať odkaz, ktorý prekoná odkaz všetkých predošlých tureckých vodcov. Ciele stanovil pre rok 2023 – k 100. výročiu založenia Tureckej republiky a pre rok 2071 – k výročiu 1 000 rokov od bitky pri Mantzikerte, počas ktorej moslimskí turkičtí džihádisti zo Strednej Ázie zdolali na Arménskej vysočine kresťanskej gréckej sily Byzantskej ríše.

Myšlienkou, ktorá spája tieto ciele, je vytvoriť nacionalisticko-vlasteneckú národnej súdržnosť, ktorej hlavným cieľom je pripojiť k Turecku ďalšie územia. Pre zmenu hraníc Turecka však musí Erdoğan zmeniť alebo zrušiť Lausannskú zmluvu. Je ironické, že pred svojou dvojdňovej oficiálnej návštevou v Grécku v decembri – označenú za začiatok novej éry v turecko-gréckych vzťahoch – Erdogan povedal gréckym novinárom, že zmluva z Lausanne  potrebuje revidovať. Počas svojej návštevy, ktorá bola prvou oficiálnou návštevou hlavy tureckého štátu v Grécku po 65 rokoch, Erdoğan opakoval svoju mantru o tom, že zmluva z Lausanne  musí byť revidovaná.

Nasledujúci mesiac Erdoğan napadol predsedu CHP Kemala Kılıçdaroğlu a znovu obvinil jeho stranu, za ktorej vlády bola podpísaná Lausannská zmluva, že sa v priebehu rokovaní ostrovov vzdala. “Nášmu národu o tomto povieme,” povedal Erdogan. Toto vyhlásenie znamená, že Erdogan uznáva, že ostrovy z právneho hľadiska patria Grécku. Súčasne ale nazýva grécke vlastníctvo tohto územia “inváziou” – zrejme preto, že ostrovy kedysi patrili Osmanskej ríši – a teraz ich chce vrátiť späť.

Rétorika CHP bola medzičasom rovnako agresívna, keď Kılıçdaroğlu povedal v tureckom parlamente, že Grécko “okupovalo” 18 ostrovov. Keď grécky minister obrany Panos Kammenos toto tvrdenie označil ako “nepríjemné”, zástupca predsedu CHP pre zahraničné veci Öztürk Yılmaz odpovedal: “Grécko by nemalo pokúšať našu trpezlivosť.” Údajne tiež vyhlásil, že “Turecko je oveľa viac, než len jeho vláda” a že akýkoľvek grécky minister, ktorý provokuje Turecko, bude “zmlátený palicou do hlavy … Ak [Kammenos] nahliadne do histórie, nájde mnoho príkladov.”

V skutočnosti je história plná príkladov Turkov, ktorí vykonávali vražedné útoky proti anatolským Grékom. V jednom prípade bol útok, ktorý bol súčasťou genocídy gréckych a arménskych kresťanov v Izmire v roku 1922, zdôraznený v reči, ktorú v parlamente predniesol predseda Strany národného hnutia (MHP) Devlet Bahceli:

    “Ak [Gréci] chcú byť opäť zahnaní do mora – ak budú znovu chcieť utekať pred prenasledovateľmi – tak prosím. Turecký národ je pripravený a má dosť viery pre to, aby to urobil znovu. Niekto by mal gréckej vláde vysvetliť, čo sa stalo v rokoch 1921 a 1922. Ak sa nikto taký nenájde, my, Turci, vieme, ako sa ako guľka vie zniesť na Egejské more, padať z neba ako dážď svätého víťazstva a vieme, ako o dejinách zas a znovu poučiť všetkých nositeľov ahl al- Saliby [ ľud kríža, kresťanov]. “

Tureckí propagandisti tiež prekrúcajú fakty a snažia sa vykresliť Grécko ako agresora. Napríklad Ümit Yali, bývalý hlavný tajomník [sekretárka-general] ministerstva národnej obrany povedal: “Grécko pretvorilo ním okupované ostrovy na zbrojnica a vojenské základne, ktoré použije pri svojich budúcich vojenských operáciách proti Turecku.”

Zdá sa, že tureckí politici majú svoje vlastné dôvody na posadnutosť týmito gréckymi ostrovmi: tradičné turecký expanzionismus, poturčovánie helénskych krajín, neo-osmanismus a hlavná motivácia moslimov pre ďalšie dobývanie – džihád. Existujú tiež strategické dôvody, prečo chcú na ostrovy vykonať inváziu, čo sa dá odvodiť z vyhlásenia podpredsedu vlády Tuğrula Türkeş o kontrole Turecka nad Cyprom od roku 1974:

    “Informácie o tom, že Turecko má záujem o Cyprus, pretože tam žijú Turci, je nesprávna … Aj keby na Cypre žiadni Turci nežili, Turecko by rovnako malo s otázkou Cypra problém, pretože Turecko sa Cypru nemôže vzdať.”

Rovnaký postoj aj mentalita platí u Turecka aj pre ostatné ostrovy v Egejskom mori. Hoci Turecko vie, že ostrovy sú z právneho a historického hľadiska grécke, turecké úrady ich chcú obsadiť a poturčit, pravdepodobne ako pokračovanie boja za zničenie Grékov – rovnako ako tomu bolo v Anatólii medzi rokmi 1914 a 1923 a aj potom. Zničenie všetkých zostávajúcich pripomienok existencie gréckej kultúry v Malej Ázii pred tureckou inváziou v 11. storočí je takmer dokonané. Dnes je v Turecku menej ako 2 000 Grékov.

Vzhľadom k tomu, že Turecko v roku 1974 brutálne napadlo a obsadilo Cyprus, jeho súčasné vyhrážky Grécku – z oboch strán tureckého politického spektra – by nemali byť Západom brané na ľahkú váhu. Západná civilizácia sa zrodila práve v Grécku. Turecko susedí s Európskou úniou. Akýkoľvek útok proti Grécku by mal byť považovaný za útok proti Západu. Je načase, aby sa Západ, ktorý [kedysi] tvárou v tvár tureckým zverstvám mlčal, sa Ankare postavil.

Uzay Bulut, je turecká novinárka, narodila sa a vyrastala v Turecku. V súčasnosti pracuje vo Washingtone, D. C. Komentár vyšiel v anglickom originále na Gatestone Institute pod názvom Why Turkey Wants to Invade the Greek Islands.

 

Súvisiace články

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info

Cookies