GATESTONE INSTITUTE: Prečo nie je na Strednom východe mier?

ABU DHABI, UNITED ARAB EMIRATES - FEBRUARY 06: A Bedouin man shows his camel to prospective buyers at a Camel Market on February 6, 2015 in Sweihan City, Abu Dhabi Emirate, United Arab Emirates. Abu Dhabi is the capital of the United Arab Emirates and the second most populous city after Dubai with a population of around two million people. (Photo by Dan Kitwood/Getty Images)

Žiť ako antropológ v pastierskom tábore medzi nomádmi z kmeňa Yarahmadzai v púšti iránskeho Balúčistanu mi pomohlo pochopiť niektoré prekážky pre mier na Strednom východe. Čo je tu zreteľne vidieť, je silná rodová a skupinová lojalita pri obrane a solidarite. A tiež politická opozícia medzi jednotlivými rodmi, či už malými alebo veľkými . To nastolilo otázku, či môže v systéme založenom na opozíciu nastať mier.

 

Mier na Strednom východe nie je možný, pretože pre obyvateľov Stredného východu sú dôležitejšie iné hodnoty a ciele ako mier. Najdôležitejšie sú pre nich vernosť svojmu rodu, klanu, kultu a česť, ktorú táto vernosť prináša. Toto sú tu udržiavané a oslavované primárne hodnoty, sú to kultúrne imperatívy. Ak nastane konflikt a dve strany konfliktu sú definované podľa svojej lojality a vernosti, potom je konflikt považovaný za korektný a primeraný.

Výsledky absolútnej oddanosti rodu alebo kultu a na nej založenej opozícii proti všetkým ostatným možno pozorovať naprieč históriou Stredného východu, vrátane modernej doby, kde o konflikty rozhodne nie je núdza. Turci, Arabi a Iránci viedli vojenské ťaženie proti Kurdom. Kresťania, Jazídíja, stúpenci Bahá’í, židia a ďalší boli a sú cieľom etnických čistiek. Arabi a Peržania, sunniti a šiiti sa snažia nad sebou navzájom získať nadvládu pri súperení, ktoré bolo jedným zo základných príčin iracko-iránskej vojny, režimu Saddáma Husajna a súčasnej katastrofy v Sýrii. Turci vpadli na grécky pravoslávny Cyprus v roku 1974 a okupujú ho dodnes. Niekoľko moslimských štátov trikrát napadlo maličký židovský štát Izrael a Palestínčania každodenne oslavujú vraždy židov.

Niektorí ľudia na Strednom východe a na Západe radšej obviňujú z problémov Stredného východu vonkajší svet, napríklad západných imperialistov. Je však trochu zarážajúce tvrdiť, že miestni obyvatelia nemajú žiadnu zodpovednosť za svoje činy a žiadny vplyv na vlastný región, ktorý sa nachádza v katastrofálnom stave, región kde sú vysoko rozvinuté iba konflikty a brutalita, ale ľudský rozvoj je podľa všetkých svetových meradiel na veľmi nízkej úrovni.

Ak chceme porozumieť miestnym konfliktom z hľadiska lokálnych podmienok a vplyvov, tak prvou vecou, ​​ktorú treba pochopiť je, že od dávnych čias po súčasnosť je arabská kultúra založená na  kultúre kmeňových beduínov. Väčšina populácie severnej Arábie bola v čase vzniku islamu beduínska a v období prudkej expanzie nasledujúcej po prijatí islamu bola arabská moslimská armáda zložená z beduínskych kmeňových jednotiek. Beduíni, ktorí boli prevažne nomádi a pastieri, sa kvôli obrane a bezpečnosti formovali do jednotlivých kmeňov.

Základom beduínskych kmeňov boli skupiny sformované okolo mužskej rodovej línie. Ak boli v konflikte blízki príbuzní, tento konflikt aktivoval iba malú skupinu. Pri konflikte vzdialenejších príbuzných, bola potom skupina zatiahnutá do konfliktu oveľa väčšieho. Ak napríklad vznikol konflikt medzi skupinou bratrancov, potom nikto iný do konfliktu nezasahoval. Ak mali konflikt členovia väčších kmeňových sekcií, potom sa všetci príbuzní a väčšie skupiny v rámci kmeňovej sekcie zjednotili proti tej druhej. Pre účasť v konflikte bolo teda zásadné, do ktorej skupiny člen kmeňa podľa svojho názoru patril.

Vzťahy medzi skupinami rodových línií v rámci kmeňa boli vždy z princípu opozičné. Kmeň ako celok potom vnímal sám seba vždy opozične vzhľadom k ostatným kmeňom. Určujúci vzťah medzi demografickými skupinami rovnakého pôvodu by sa teda dal nazvať ako rovnovážna opozícia. Najsilnejšou politickou normou medzi členmi kmeňa bola lojalita a aktívna podpora príslušníkov rodových skupín, či už malých či veľkých. Tu vždy platilo, že na prvom mieste je podpora bližších príbuzných pred vzdialenejšími. Odmenou za lojalitu bola česť a rešpekt. Nepodporovať svoj rod bolo považované za nečestné. Systémovým výsledkom potom často bola patová situácia, v ktorej hrozba plne rozvinutého konfliktu s druhou rovnako odhodlanou skupinou rovnakej veľkosti slúžila ako odstrašovanie proti ľahkovážnym dobrodružstvám. Že v celej kmeňové histórii nevzniklo oveľa viac konfliktov, je práve výsledkom tejto odstrašujúcej hrozby.

Pred rozmachom islamu tu neexistovala lojalita nad rámec kmeňa alebo kmeňového zväzu. S islamom bola definovaná nová, širšia úroveň lojality. Všetci ľudia boli rozdelení na moslimov a neveriacich a svet bol rozdelený na Dar al-Islam, územia veriacich a mieru, a Dar al-harb, územie neveriacich a vojny. Podľa kmeňovej definície lojality, by sa moslimovia mali zjednotiť proti neveriacim a získať tak nielen česť a rešpekt, ale aj odmenu v nebi.

Česť je získaná víťazstvom. Sebaobetovanie je chvályhodné, ale česť prináša víťazstvo. Prehrať a byť obeťou nie je v arabskej spoločnosti rešpektovanou pozíciou. Prehrať pri politickom boji má za následok stratu cti. Je to intenzívne pociťované ako strata, ktorá musí byť napravená. Prehra je považovaná za hlboko ponižujúcu. Iba vyhliadka na budúce víťazstvo a znovuzískanie cti ženie ľudí vpred. Príkladom je arabsko-izraelský konflikt, počas ktorého dokázali nenávidení židia opakovane poraziť armády arabských štátov. Prehry neznamenali pre Arabov ani tak materiálnu katastrofu, ako predovšetkým kultúrnu pohromu, pri ktorej bola stratená česť. Jediný spôsob ako ju získať späť je poraziť a zničiť Izrael, čo je aj chránený cieľ žijúcich Palestínčanov : “medzi riekou (Jordánom) a morom (Stredozemným)”. To je dôvod prečo žiadna dohoda o územie a hraniciach mier neprinesie: mier česť nevráti. Nič z vyššie uvedeného nie je arabských komentátorom, ktorí často na kmeňovú podstatu ich kultúry a spoločnosti odkazujú, neznáme. V dnešnej dobe žije samozrejme veľmi málo obyvateľov Stredného východu v stanoch. Ale ako dedinčania, tak ľudia z miest vychádza z rovnakých kmeňových predpokladov a zdieľa rovnaké hodnoty. Podľa tuniského intelektuála Al-Afif al-Akhdar si Arabi cenia svoju “kultúrno zakorenenú kmeňovú pomstichtivosť” a z nej vyplývajúc “zarytá, temná mentalita pomsty”.  Bývalý tuniský prezident Moncef Marzouki povedal: “Potrebujeme ideologickú revolúciu. Naša kmeňová mentalita zničila našu spoločnosť.”

Dr. Salman Masalha, izraelský drúz a literárny vzdelanec, tvrdí:

“Kmeňová podstata arabských spoločností je hlboko zakotvená v minulosti a jej korene siahajú naprieč arabskou históriou až do predislamskej éry. … Keďže arabské spoločnosti sú zo svojej podstaty kmeňové, potom rôzne formy monarchie a emirátov sú prirodzeným pokračovaním tejto zakorenenej sociálnej štruktúry, v ktorej je kmeňová lojalita nadovšetko. “

 

Mamoun Fandy, americký vedec egyptského pôvodu, napísal pre saudské noviny Asharq Al-Awsat:

“Arabi neboli, dokonca ani po príchode islamu, nikdy ľuďmi ideí, ktorí by sa snažili o rozvinutie intelektuálneho pohľadu na seba samých a na okolitý svet. Sme skôr ľudia pokrvných vzťahov a rodinných väzieb, alebo, ako hovoríme v Egypte, ‘Shalala’. … Napriek faktu, že islam bol najväčšou ideologickou revolúciou v našej histórii, sme my, Arabi, dokázali prispôsobiť islam potrebám kmeňa, rodiny, klanu. Islamská história začala ako intelektuálna revolúcie a ako revolúcia ideí a štátov; avšak s počiatkom ortodoxného chalifátu bola premenená na niečo ako kmeňový stáť. Štát islamu sa stal štátom Umajjovcov, následne Abbásovcov, potom Fatimovcov, a tak ďalej. To znamená, že teraz máme históriu kmeňov miesto histórie ideí. … Odišla táto kmeňová história, spoločne s kmeňovou a rodinnou lojalitou a uprednostňovaním pokrvných vzťahov pred myšlienkovými princípmi po ‘Arabskej jari’ navždy? Samozrejme, že nie. V skutočnosti sa stalo to, že rodiny a kmene sa zamaskovali rúškom revolúcie v Jemene a Líbyi, a v Egypte opozície pozostáva skôr z kmeňov než z konceptov. “

História Stredného východu, stáročia kmeňových vojen a pokračujúce štiepenie arabskej spoločnosti, svedčí o arabských kmeňových kultúrach a v systéme zakorenenej opozície. Pred modernou dobou sa môžu stať dobrými dôvodmi na zachovanie kultúry a organizácie. Štáty a ríše boli despotické, vykorisťujúce a silne závislé od otrockej práce a kmeňová kultúra dala niektorým ľuďom možnosť zostať nezávislými. V dnešnej dobe, s novým modelom štátneho usporiadania, vlády v stredných východiskách sa pokúšali založiť štáty, ale ich úsilie sa vždy zhoršilo pod tlakom rodovej lojality a kmeňových opozícií, ktoré s konštitučným štátom príliš nesúvisia. Vládci v regióne vždy postupovali k donucovaniu, aby si zachovali svoju pozíciu, čo všetky moslimské štáty v regióne spôsobili despotickým.

Mnoho ľudí na Strednom východe vidí nešťastie okolo seba a obviňuje z nej vonkajší svet: “Je to vina židov.” “To zpôsobili Briti.” “Za to môžu Američania.” Mnohí západní akademikovia a komentátori tvrdia, že toto tvrdenie, ktoré popiera históriu, legitimizuje nálepkou “postkolonializmus”. Avšak vzhľadom k tomu, že kmeňová kultúra bola v tejto oblasti dominantná tisíc rokov od vzniku islamu a tisícky rokov pred tým, je obviňovanie vonkajšieho sveta za dynamiku v regióne. No “postkolonialisti” však budú namietať, že poukazovanie na regionálnu kultúru ako základ dynamiky v regióne je “obvinenie obetí”. My na Západe, na rozdiel od obyvateľov Stredného východu, milujeme “obeti”. Čo ak sú však títo ľudia iba obeťami nedostatkov svojej vlastnej kultúry?

 

 

 

Článok v anglickom znení Why There Is No Peace in the Middle East vyšiel na GATESTONE INSTITUTE.

 

Súvisiace články

GATESTONE INSTITUTE: Vzostup a pád Emmanuela Macrona alebo ako sú ilúzie preč

Guy Millière

Voľby v Turecku: Štokholmský syndróm vo svojej najhoršej podobe

Burak Bekdil

Nemecká migračná politika: Prečo mal Trump pravdu

Vijeta Uniyal
Načítam....

This website uses cookies to improve your experience. We'll assume you're ok with this, but you can opt-out if you wish. OK Viac info

Privacy & Cookies Policy