GATESTONE INSTITUTE: Vzostup a pád Emmanuela Macrona alebo ako sú ilúzie preč

Keď bol Emmanuel Macron v máji 2017 zvolený za prezidenta Francúzska, bol predstavovaný ako reformátor, ktorý zmení všetko vo Francúzsku i mimo neho. O štrnásť mesiacov neskôr sú ilúzie preč.

Reformy, ktoré sa uskutočnili, boli v podstate kozmetické a nedokázali vzkriesiť sklerotickú a stagnujúcu ekonomiku Francúzska. Ekonomický rast je takmer nulový: 0,2% v druhom štvrťroku 2018. Nezamestnanosť zostáva na vysokej úrovni okolo 8,9%. Francúzske verejné výdavky sú na úrovni 56,4% HDP a sú stále najvyššie v Európe. Krajina je stále často paralyzovaná štrajkmi vo verejnej doprave. No-Go zóny sa naďalej rozširujú a samotný Macron nedávno pripustil svoju bezmocnosť tým, že požiadal o “všeobecnú mobilizáciu” obyvateľstva. Nepokoje sú časté. Veľké verejné udalosti vedú k rabovaniu a podpaľačstvu. V noci po víťazstve francúzskeho tímu vo finále majstrovstiev sveta vo futbale stovky výtržníkov, ktorí sa zamiešali do davov, rozbíjali okná, pustošili banky a bankomaty, ničili pouličné značky a zapaľovali autá.

Pretože sa vo Francúzsku v júli a v auguste väčšina ekonomických aktivít zastavila, tak si Macrona možno myslel, že by si mohol užiť letnú pauzu. Nemohol.

19. júla 2018 zverejnil denník Le Monde stream z 1. mája, v ktorom sa objavil muž v policajnej helme, ktorý brutálne napadol dvoch ľudí v centre Paríža. Popis sprevádzajúce video vysvetlil, že násilníkom na videu je “Alexandre Benalla, ktorý je zodpovedný za bezpečnosť hlavy štátu”.

Benalla bol v skutočnosti osobným strážcom prezidenta Macrona. Ochraňoval Macrona po celú dobu, vrátane súkromných výletov do lyžiarskeho strediska alebo na pláž. Zverejnené dokumenty ukazujú, že Benalla vyhlásil, že je “zástupcom náčelníka štábu prezidenta”. Avšak na oficiálnom zozname zamestnancov sa jeho meno nikdy neobjavilo. Benalla tiež prešiel tajne previerkou bez zjavného zdôvodnenia a hoci neprešiel skúškou, aby sa stal policajtom, tak magicky získal titul podplukovník četníctva – rovnakú hodnosť ako mal Arnaud Beltrame, hrdina s viac ako dve desaťročia trvajúcou históriou príkladných služieb, ktorú korunoval tým, že sa vymenil za ženu držanú ako rukojemníkov islamským teroristom, ktorý potom podrezal Beltramovi hrdlo.

Benalla si užíval všetky výhody, od auta s vodičom až po byt o rozlohe 185 metrov štvorcových, ktorý sa nachádza v nádhernej štátom vlastnenej budove. Tiež nebol stíhaný pre svoj nedávny incident.

Macronovi politickí oponenti, naľavo aj napravo, požiadali o vytvorenie parlamentnej vyšetrovacej komisie. Minister vnútra uviedol, že bol o útoku z 1. mája informovaný, ale dodal, že sa dozvedel Benallovo meno len z novín. Šéf parížskej polície hovoril o “nezdravých priateľstvách”, ale odmietol poskytnúť akékoľvek detaily. Generálny tajomník hlavného odborového zväzu policajtov (Unité SGP Police-Force Ouvrière) hovoril nahlas o prítomnosti tieňových bezpečnostných strážcov “konajúcich mimo akúkoľvek zákonnú kontrolu” a majúcich rovnaké právomoci, ako oficiálne ochranné zložky.

Macron mlčal šesť dní. Potom na súkromnej schôdzke s poslancami a ministrami zo svojej strany uviedol, že za Benallovu aféru “preberá zodpovednosť”. Zároveň zaútočil na médiá a povedal: “Máme tlač, ktorá už neusiluje o pravdu. Čo vidím, je sila médií, ktorá sa chce stať súdnou mocou.”

Zdalo sa, že dúfa, že zastraší kritikov a tak ich utíši. Neuspel.

Hnev jeho oponentov len zosilnel. Označili Macronovu reakciu za škandalóznu, urážlivú a nevhodnú. Trvali na tom, že veľa podrobností vyzeralo divne a že dôkladné prešetrenie je nevyhnutné. Konkurenčný politik hovoril o škandále, ktorý prirovnal svojím rozsahom k “Watergate”.

Ministerstvo spravodlivosti Francúzska nie je nezávislé na vláde. Žiaden sudca sa nebude snažiť zistiť viac o škandále prezidenta Macrona. K žiadnemu dôkladnému vyšetrovaniu nedôjde. Francúzske médiá sú z veľkej časti dotované vládou a nie sú tak viac nezávislé na vláde, ako je ministerstvo spravodlivosti. Dokonca aj francúzske médiá, ktoré nie sú financované štátom, cenzurujú seba samých, pretože sú dotované podnikmi, ktoré sú závislé na vládnych zákazkách. Žiadny francúzsky novinár sa nebude snažiť niečo objaviť.

Vzhľadom na to, že francúzska ústava neumožňuje impeachment, majú francúzski prezidenti takmer úplnú imunitu.

Macron vie, že jeho predchodcovia boli schopní zostať pri moci napriek mnohým škandálom. Charles de Gaulle vytvoril veľmi diskutabilné milície, ktoré existovali tridsať rokov: SAC (Service d’Action Civique, Občianska akčná služba).

François Mitterrand rozpustil SAC potom, čo bolo niekoľko členov SAC zapojené do krvavého zabíjanie u Marseille. Mitterand potom vytvoril jednotku “kontrarozviedky” – sídliaca v Elyzejskom paláci, ktorá mala na starosti zastrašovanie tých, ktorí by mohli odhaliť existenciu jeho skrytej druhej rodiny. V roku 2005, deväť rokov po Mitterrandovej smrti, boli členovia jednotky predvolaní na súd kvôli nezákonným odpočúvaniam počas Mitterandovej prezidentúry.

Až v roku 2011, štyri roky po skončení jeho druhého volebného obdobia, bol Jacquesovi Chiracovi udelený dvojročný trest odňatia slobody za to , že počas svojej prezidentúry spreneveril verejné prostriedky a zneužil verejnú dôveru.

Novinár Ivan Rifoul v nedávnej knihe opísal víťazstvo Macrona ako “maškarádu” usporiadanú “socialistami v úpadku”, “aparátnikmi z EÚ”, priaznivcami islamizácie Európy a oligarchmi.

Macron zostane prezidentom. Bude to napriek tomu oslabený prezident. Macron predstieral, že stelesňuje “vzorovú republiku”. To už teraz nebude možné.

Dni, kedy bol Macron schopný marginalizovať svojich politických oponentov, zdá sa, už skončili. Jeho súperi už kritizovali absenciu výsledkov jeho hospodárskej politiky – mierneho zníženia dane z príjmu, škrtov, ale aj mnohých nových regulácií a veľmi malé zmeny vo veľmi rigidnom zákonníku práce – rovnako ako jeho slabú reakciu na vzostup kriminality – rast počtu vlámaní, ničenie áut, znásilnenia a sociálnych nepokojov.

Teraz sa bude na všetky rozhodnutia Macrona pozerať s podozrením a budú skúmaná bez milosti. Už odložil reformu ústavy, ktorá mala posilniť prezidentskú moc (jeho vlastnú). Iné projekty, ktoré začal – ako napríklad prepúšťanie zamestnancov v civilných službách, reformu predčasného odchodu do dôchodku a reformu poistenia v nezamestnanosti – budú pravdepodobne ukončené. Jeho popularita klesá.

Zhoršovanie situácie vo Francúzsku pokračuje. Nedávno prebehli násilné strety medzi obyvateľmi Calais a nelegálnymi prisťahovalcami žijúcimi v rozsiahlom utečeneckom tábore – ktorý je domovom pre približne 6 000 migrantov – a ktorý reportéri nazývajú “Džungľa v Calais”.

Vláda mnohokrát sľúbila, že situáciu vyrieši, ale problém nevyriešila. Medzitým sa z Calais sa 75 000 obyvateľmi stalo spustošené mesto: Ceny domov sa zrútili, boli zatvorené obchody a reštaurácie a ľudia sa sťahujú preč.

V máji zverejnilo niekoľko poslancov správu o situácii na parížskom predmestí – v departemente Seine-Saint-Denis. Podľa správy tvoria 20% obyvateľov oblasti osoby podobné tým, ktorí žijú v “Džungli v Calais”.

Stovky podnikov sú na pokraji bankrotu a polícia je príliš vydesená, než aby pracovala efektívne.

Rovnaká situácia je aj v iných častiach krajiny. Nepokoje medzi moslimskými gangmi vypukli nedávno v Nice na francúzskej Riviére a tiež v centre Paríža u Porte de La Chapelle. Demografické zmeny francúzskeho obyvateľstva, ktoré začali pred niekoľkými desaťročiami, pokračujú. Ekonóm Charles Gave pred niekoľkými mesiacmi zverejnil štatistické údaje, aby ukázal, že ak sa nič nezmení, tak sa pôvodná populácia Francúzsko môže stáť za 40 rokov menšinou. Dodal: “To, čo sa stalo so Španielskom alebo s Malou Áziou v 10. a 11. storočí, sa stane v Európe 21. storočí, to je istota.”

Prieskumy verejnej mienky ukazujú, že ak by sa teraz konali prezidentské voľby, tak by Macrona nebol schopný nahradiť žiadny iný francúzsky politik, hoci v prvom kole volieb v roku 2017 získal Macron len 23,8% hlasov. U väčšiny tých, ktorí hlasovali pre neho v druhom kole, sa zdalo, že hlasujú viac proti jeho súperke než pre Macrona.

Macrona nikdy nemal masovú podporu verejnosti. Pokiaľ ide o zvyšok európskeho kontinentu, Macron je jedným z hlavných obrancov multikulturalizmu, post-národnej, post-demokratickej a post-kresťanskej Európy.

Rastúci počet Európanov vidí, že tento trend vedie k zničeniu vlastnej civilizácie a hlasujú pre lídrov, ktorí proti tomuto vývoju bojují. Politici, ktorí podporujú rovnakú víziu Európy ako prezident Macrona, boli v posledných mesiacoch vylúčení z politickej scény, alebo sa ich pozícia výrazne oslabila .

Taliansky Matteo Renzi bol vo voľbách v roku 2018 drvivo porazený. Nemecká kancelárka Angela Merkelová, ktorá bola označovaná ako “najsilnejší vodca v Európe”, teraz prežíva vo funkcii iba preto, že súhlasila s opatreniami zameranými na obmedzenie ďalšieho prisťahovalectva do Nemecka.

Macron nemusí padnúť ako Renzi, ale jeho postavenie v tejto chvíli vyzerá podobne neisto ako pozícia Merkelovej. Lídri, ktorí stelesňujú odpor voči post-národnému multikulturalizmu, naopak získavajú pozície.

Maďarský premiér Viktor Orbán zvíťazil v apríli a teraz nastúpil do svojho už tretieho funkčného obdobia. Kampaň mal zameranú na obranu európskych židovsko-kresťanských koreňov, za národnú zvrchovanosť a proti moslimskej imigrácii.

Nový rakúsky kancelár Sebastian Kurz má program podobný tomu Orbánovmu. Poľská a česká vláda majú podobné postoje ako Kurz a Orbán. Matteo Salvini, vodca Ligy – strany, ktorá je proti masovej migrácii – je teraz ministrom vnútra a podpredsedom vlády Talianska.

Macron nedávno prezradil, čo si skutočne myslí o “populistoch”, ako sú Orbán, Kurz a Salvini, keď povedal, že šíria ” malomocenstvo po celej Európe “a vyzval Európanov, aby proti nim ” bojovali “.

Dr. Guy Millière je profesor Parížskej univerzity a autor 27 kníh o Francúzsku a o Európe. Text pôvodne vyšiel ako komentár na Gatestone Institute. 

 

Súvisiace články

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info

Cookies