Zlyhanie v kauze Kudlička v r. 2017 si sudca Hrubala vyriešil po svojom: „Nie som trestne stíhaný“. Ale prečo nie? A to je otázka na generálneho prokurátora.
Kauza Kudlička je definitívne uzatvorená. V jej záverečných fázach sa zjavili úvahy o tom, že napriek závažným zisteniam o podozrení, ktoré boli preukázané v rámci prebiehajúceho trestného konania sudca špecializovaného trestného súdu JUDr. Hrubala svojim rozhodnutím z 21.7.2017 prepustil z väzby na slobodu obvineného Ľubomíra Kudličku. Už v tom čase bola obratom vykonaná generálnou prokuratúrou SR previerka spisu týkajúca sa postupu sudcu so záverom, že jeho konanie bolo nezákonné. Tento záver sa opieral o zistenie, že obvinený je trestne stíhaný ako najvyššie postavená persóna v zločineckej skupine, s čím sa náležite nevysporiadal, a prijal ako náhradu väzby peňažnú záruku. Z procesného hľadiska však pre nepochopiteľnú nečinnosť príslušného špeciálneho prokurátora, ktorý umožnil nadobudnutie právoplatnosti nepodaním sťažnosti proti prepusteniu obvineného z väzby sa vraj nedalo nič urobiť. Ako však na verejnosť prenikli isté informácie, pre závažnosť tohto prešľapu sudcu bolo generálnym prokurátorom žiadane u ministerky spravodlivosti vyvodenie zodpovednosti voči sudcovi. Aj následné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR potvrdilo závažné pochybenie sudcu. Všetky tieto závery však neviedli k žiadnemu vyvodeniu konzekvencií. To umožňuje sudcovi priam výsmechom tejto nemohúcnosti aby ako argument používal konštatovanie, že neurobil žiadne také porušenie zákona, za ktoré by mal nasledovať jeho trestnoprávny postih, aj keď zneužil svoje postavenie a zverenú právomoc.
Sudca Hrubala nemá morálne právo obliekať talár a rozhodovať o vine treste
Je priam paradoxom, že o necelé tri roky neskôr, síce už iná ministerka spravodlivosti, ktorá počas advokátskej praxe sudcu Hrubalu /1996 – 2005/ u menovaného pôsobila, pričom ani predchádzajúce prešľapy / rok 2001 – jazda pod vplyvom alkoholu,rok 2005 – vážna dopravné nehoda s odmietnutím podrobiť sa zisteniu požitia alkoholu, čo je zákonná fikcia, že alkohol sudca pred jazdou požil, ďalej rok 2017 – nezákonné prepustenie šéfa mafiánskeho klanu z väzby/ a ani jej advokátsky pomer voči advokátovi nezabránili ministerke Kolíkovej k vybratiu Hrubalu za predsedu špecializovaného trestného súdu. Čo už, má v sebe zakódované také flexibilné kritériá, ktoré sa nápadne podobajú hrošej koži, čo jej umožňuje pre seba také zdôvodnenie, ktoré postačuje na presadzovanie všetkého čo si zmyslí, nehladiac na možné postihy za také zneužívanie v budúcnosti.
Pri skúmaní praxe advokáta menovaného sudcu sa dá zistiť, že absolvoval štúdijné pobyty zamerané najmä na oblasť používania práva ako nástroja verejného záujmu (Oregon University, USA, Environmental Law Institute Washington, USA, Environmental Law Alliance Worldwide Eugene, USA) a oblasť mediácie (certifikát mediačného tréningu v San Diego Mediation Center, USA)
Spolupracoval najmä s mimovládnou organizáciou Centrum pre podporu miestneho aktivizmu (CEPA), kde bol odborným garantom projektu „právo vo verejnom záujme“. V rámci neho pracoval najmä na prípadoch súvisiacich s presadzovaním ústavných a medzinárodných štandardov ochrany základných práv a slobôd a venoval sa aj vzdelávacej činnosti. Spolupracoval tiež so združením Partners for Democratic Change Slovakia – Centrum prevencie a riešenia konfliktov a s Nadáciou Občan a Demokracia – Minority Rights Group Slovakia. .(Zdroj: Itapa.) V tejto súvislosti však vyvstáva otázka, kto to všetko financoval?
Vo svojom novom postavení sa predseda Hrubala necháva počuť ako zásadový činovník poukazujúci na etické normy a ich prekračovanie kritizujúcimi politikmi. Za objekt si vzal mimoriadne zdatného bojovníka, odborníka v tejto právnej oblasti a pri presviedčaní o prekračovaní hraníc sa pozastavil aj nad ďalšími úvahami, ktorými sa však načrtnutých tém zhostil len veľmi povrchne.
Nepociťuje potrebu limitovania kolúznej väzby:
Väzba predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej slobody obvineného. Podstatou väzby je nevyhnutné pozbavenie osobnej slobody obvineného. Vždy treba dbať na primeranosť, teda vždy by mali byť použité také opatrenia, ktoré najlepšie budú viesť k dosiahnutiu účelu trestného konania, ale nebudú neprimerane zasahovať do základných práv a slobôd osoby, voči ktorej sa uplatňujú v medziach daných povahou príslušného obmedzenia. Zo zásady primeranosti navyše vyplýva, že väzba nie je namieste, pokiaľ by bola príliš prísnym zaisťovacím opatrením s prihliadnutím na závažnosť činu a očakávaný trest. Táto zásada spočíva v takom postupe orgánov činných v trestnom konaní a súdu, ktorý čo najmenej zasahuje do základných práv a slobôd občanov, a je výrazom humanizácie trestného konania a úcty k ľudským právam a slobodám.
Zákon v ustanovení § 71 priamo určuje podmienky väzby: Obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava,
– že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest,
– bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo
– bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
V poslednom období, najmä po tom, keď sa moci uchopil ten, kto kázal všetkým neznámym šúchať nožičkami a čakať sa priam roztrhlo vrece s potrebou väzobného stíhania napriek tomu, že nie sú splnené pomerne prísne kritériá zákona. Tie si príslušné orgány vykladajú svojsky a účelovo, zjavne v snahe zavďačiť sa svojou nadprácou. V máloktorých prípadoch je skutočne preukázané konkrétne konanie obvineného z ktorého je priamo zistené, že ujde aby sa vyhol trestnému stíhaniu ( až na ojedinelé výnimky, pričom je skutočne veľmi málo destinácií, kde môže rátať s nevydaním na trestné konanie).
Ešte menej konkrétnych prípadov je priame preukázanie pôsobenia na svedkov, čo platí aj na pokračovanie v trestnej činnosti ( napr. obvinený, ktorý pôsobil vo vysokej funkcii a už v nej nie je nemá prakticky žiadnu reálnu možnosť ovplyvňovať svojich podriadených) takto nemôže pokračovať v trestnej činnosti).
Všetci vieme, že väzba ako zabezpečovací inštitút nemá sankčnú povahu, ani výchovné poslanie, nesmie byť prostriedkom na získanie priznania, ani na uľahčenie trestného stíhania, napriek tomu sa vysoký činiteľ postaví do pózy, že nie je potreba upraviť dĺžku väzby, ktorá je extrémne dlhá a pri pomeroch, ktoré panujú za múrmi väzníc sa ňou vlastne nahrádza povinnosť preukázania stíhaného konania jedinca jeho zlomením a priznaním sa aj k tomu, čo ani nevykonal, len aby sa dostal z tohto pekla.
Samostatnou kapitolou sú priznania kajúcnikov.
Predseda súdu Hrubala sa vyslovil, že „ má pocit, že sa vyskytujú prieťahy v prípravnom konaní“. Takému pocitu sa dá bez ďalšieho kontrovať tvrdením, že v každej veci, najmä väzobnej sú prieťahy a konkrétny sudcovia sú voči tomu úplne blahosklonný a nezákonne tolerantný. A to súdy vrátane špecializovaného posúva ( popri podozreniach korupčného správania) z hľadiska dôvery spoločnosti na hlboké dno spoločenského diania.
Preto aj tvrdenie predsedu súdu Hrubalu o prekračovaní hraníc politikom Ficom, pokiaľ vecne poukazuje na nešváry v prostredí štátnej moci nie sú prekračovaním hraníc, ale hrádzou proti bezbrehosti týchto inštitúcií, ktoré majú slúžiť na zabezpečenie dodržiavania zákona.