Je Singapur naozaj tak kapitalistický?

V indexe ekonomickej slobody, ktorý zverejňuje Heritage Foundation, obsadil Singapur pozíciu druhej ekonomicky najslobodnejšej krajiny na svete za Hongkongom. Index je často chápaný ako zotriedenie krajín podľa toho, ako veľmi sú kapitalistické. A tak aj rad kapacít dokáže povedať o Singapure naozaj podivné veci. Napríklad Bryan Caplan vo svojich poznámkach z Liberty Conu tvrdí, že Singapur je jednou z krajín, ktoré sa dostali “najbližšie kapitalistickému ideálu”.

Je samozrejme pravda, že Singapur stojí na trhovej ekonomike. Na druhú stranu je ale tiež pravda, že štát Singapur sám vlastní veľkú časť výrobných prostriedkov. V skutočnosti teda singapurská vláda pravdepodobne, vzhľadom na spôsob výpočtu, kontroluje viac kapitálu než v akákoľvek iná vyspelá krajina na svete, snáď s výnimkou Nórska.

Štát Singapur vlastní 90 percent pôdy. Stojí za to si pripomenúť, že takáto miera štátneho vlastníctva nebola v Singapure odjakživa. V roku 1949 vlastnil stáť len 31 percent pôdy. Na dnešných 90 percent sa dostal až po dekádach vynútených predajov a uplatňovania výsadného práva, teda vyvlastňovanie výmenou za kompenzácie, informuje People´s Policy Project.

Štát Singapur ale nie je obyčajným vlastníkom pôdy. Tiež ju využíva, najmä k výstavbe obytných budov. Cez 80 percent obyvateľov Singapure žije v bytoch vystavaných verejnou správou bývania HDB. Singapurská vláda uvádza, že okolo 90 percent ľudí žijúcich v bytoch HDB svoj domov “vlastný”. V skutočnosti to ale funguje tak, že akonáhle HDB byt postaví, vláda k nemu ponúkne prenosnú nájomnú zmluvu na 99 rokov. Cena prenájmu pomaly klesá s tým, ako sa blíži dovŕšenie posledného roka. Po dosiahnutí termínu prenájom vyprší a byt sa vracia štátu. Singapur je tým pádom krajina, kde je takmer každý dlhodobým nájomníkom verejného bývania.

Potom tu máme štátom vlastnené podniky, ktoré sa eufemisticky nazývajú “spoločnosti s väzbami na vládu” (governement-linked companies). Skrze svoj štátny fond (Sovereign Wealth Fund) Temasek vlastní singapurská vláda veľký podiel (viac ako 20 percent) v 20 firmách (číslo z roku 2012). Tieto spoločnosti spolu predstavujú 37 percent kapitálu na singapurskej burze. Štát tiež (znova sa bavíme o roku 2012) vlastní zásadný podiel v ôsmich realitných investičných fondoch (Real Estate Investment Trusts čiže REITs), ktorým sa hovorí ako inak než realitné investičné fondy s väzbami na vládu (GLREITs). Hodnota týchto “fondov s vládnymi väzbami” predstavuje 54 percent z celého realitného trhu.

Štátny fond Temasek nefunguje len ako vlastník domácich aktív. Investuje vo veľkom po celom svete, najviac v ostatných ázijských krajinách. V marci minulého roka predstavovala hodnota portfólia fondu Temasek 275 miliárd dolárov, čo je približne 62 percent ročného singapurského HDP. Pre lepšiu predstavu disponuje fond Temasek asi takým podielom, ako keby si americká vláda zo dňa na deň vybudovala štátny fond v hodnote 12,4 bilióna dolárov.

Pokojne si o mne hovorte, že som staromódny, ale štátne vlastníctvo výrobných prostriedkov si zvyčajne nemám vo zvyku spájať s kapitalizmom. Pekný spôsob, ako by sme mohli zistiť, či libertariáni alebo konzervatívci skutočne považujú singapurský systém za “superkapitalistický”, je predstaviť si, ako by asi reagovali na kandidáta, ktorý by v amerických voľbách prišiel s plánom doviesť Spojené štáty k singapurskému ideálu.

Vo svojej kampani by takýto kandidát razil také tézy, ako napríklad že štát by mal vyvlastniť takmer všetku pôdu v krajine, vybudovať prakticky všetko bývanie, presunúť takmer každého do tohto verejného nájomného bývania, stať sa najväčším akcionárom vo viac než tretine amerických verejne-obchodovaných spoločností (podľa trhovej kapitalizácie) a konečne vybudovať štátny fond mamutích rozmerov, ktorý by držal desiatky biliónov dolárov korporátnych aktív. Tak čo myslíte, stretla by sa takáto kampaň u libertariánov s vrelým privítaním? Alebo by sa jej skôr vysmiali ako socialistickej šialenosti?

Príklad Singapuru nám dá ale viac ako len možnosť vtipne nachytať pravičiarov na slivkách. Otvára tiež zaujímavú otázku: Čo ľudia považujú za podstatné, keď príde reč na “kapitalizmus” a “socializmus”? Robia kapitalizmus kapitalizmom primárne trhy, alebo súkromné ​​vlastníctvo? A vice versa, je socializmus socializmom primárne kvôli uzatváraniu trhov, alebo kvôli presadzovaniu kolektívneho vlastníctva? Tieto dve veci sa často zamieňajú, napriek tomu sú logicky a prakticky oddeliteľné. Singapur (a z ostatných napríklad už spomínané Nórsko) ukazujú, že je celkom možné kolektívne vlastniť výrobné prostriedky, a zároveň využívať cenových systémov k alokácii produktívnych faktorov. Čo koniec koncov trhoví socialisti hovoria už sto rokov.

Súvisiace články

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info

Cookies