John Rapley: Máločo je tak nebezpečné, ako keď ekonóm závidí fyzikovi

Na začiatok dve otázky: Keď profesionálny športovec zarába 400-krát viac ako zdravotná sestra, je to dobre, alebo zle? A je teória superstrún slepá ulička? Na tú prvú ste asi nejako odpovedali, avšak pokiaľ ide o perspektívy teórie superstrún, názor na ne zrejme máte, len keď ste študovali fyziku.

To popudzuje ekonómov. Nemôžu pochopiť, prečo si každý myslí, že sa môže zapojiť do debaty o ekonómii – namiesto aby ju nechal odborníkom, ako keď ide o medicínu alebo fyziku. Ekonómovia si ale väčšinou nepripúšťajú, že u mnohých tém, ktorými sa zaoberajú, poznajú odpoveď na otázku skôr, než sa vôbec pustia do štúdia. U vedca sa predpokladá, že k svojim záverom dochádza na základe výskumu a zváženia dôkazov, v ekonómii ale často máme závery už na začiatku, podľa toho k akým tézam to ekonóma priťahuje – podľa toho, čo vyhovuje jeho mravnému svetonázoru.

Nemalo by nás to prekvapovať. Ekonómia vždycky bola záležitosťou etickou a sociálnou, jej účelom bolo vytvárať pravidlá, podľa ktorých spoločnosť organizuje svoju produkciu. Nie je žiadna náhoda, že Adam Smith, ktorého kniha Bohatstvo národov (1776) sa často berie za zakladajúce dielo ekonómie, bol filozof a etik. Od počiatku bolo ale svätým grálom ekonómov pretvoriť svoje umenie vo vedu, s ktorej pomocou by odhalili vzorce, ktoré predpokladajú v samom srdci ľudskej existencie. Experimentovali s matematikou a uvažovali ako z biológie využiť Darwinovu revolučnú teóriu. To však bolo na konci devätnásteho storočia, skôr než si ekonómia konečne našla svoj vzor. Vo fyzike.

Alfred Marshall, jeden z architektov marginalistickej revolúcie, z ktorej sa zrodila moderná ekonómia, mal určite predpoklady k “fyzikálnemu” pohľadu na svet. Niekdajší seminarista, ktorý sa rád odreagovával na dlhých prechádzkach po Škótskej vysočine, bol určite priťahovaný predstavou vesmíru, ktorý je zo svojej podstaty usporiadaný. Avšak marginalisti mali ešte iný dôvod prečo vziať pre svoj náhľad na svet okuliare fyzika. Fyzika sa v tom čase ustanovovala ako nejkanonistickejšou zo všetkých vied. Ak niečo malo byť vzorom, fyzika nemala konkurenciu. A navyše to vyzeralo, že fyzikálny model sa s niekoľkými základnými predpokladmi dá celkom obstojne napasovať aj na ľudské správanie.

Pre príklad si predstavte stredoškolskú hodinu venovanú prenosu energie. Vložíte kúsok rozpáleného železa do vedra so studenou vodou. Stúpa para, železo chladne a voda sa ohrieva, kým oboje nemá tú istú teplotu: rovnováha. No a obdobne si môžete predstaviť, že horúce želiezko je majiteľ obchodu a vedro vody zákazník a energie že sú peniaze. Vec, ktorú potrebuje obchodník predať je horúca – každý ju chce – ale zákazník je chladný, pretože má hlboko do vrecka. Buď obchodník zníži cenu, aby s vami dosiahol rovnováhy, alebo počká, až do obchodu príde rozpálenejší zákazník, niekto s plnšou peňaženkou. A potom sa predmet predá za rovnovážnu cenu, ktorá však majiteľa obchodíku asi poteší viac.

To je približne spôsob, akým marginalisti opisovali trhové správanie. Niektorí raní marginalisti šli tak ďaleko, že doslova prirovnávali rozkoš, alebo ako hovorili úžitok, k energii. A odtiaľto už to nie je ďaleko k tomu, aby sme povedali, že v trhových transakciách sa dajú odhaliť prírodné zákony. V tridsiatych rokoch Lionel Robbins nastolil základné prikázanie odboru, keď povedal, že premisy, na ktorých je ekonómia založená, vyplývajú z “dedukcie z jednoduchých predpokladov odrážajúcich elementárne fakty všeobecné skúsenosti” a ako také sú “rovnako univerzálne ako zákony matematiky alebo mechaniky a práve tak málo ako ony môžu byť, potlačené ‘ “.

No áno, všeobecná skúsenosť. Čo že to údajne povedal Albert Einstein o sedliackom rozume? Na ceste ekonómie medzi prírodné vedy sa stala taká smiešna vec: ekonómia málokedy empiricky overovala svoje predpoklady. Až v posledných rokoch boli jej základné predpoklady podrobené skúmaniu a, príliš často, sa ukázalo, že neplatia.

Na rozdiel od fyziky v ekonómii neexistujú žiadne univerzálne a nespochybniteľné zákony. Keby ste robili čokoľvek, príťažlivosť neprestane existovať. Ako ale ukazuje opakovaný výskyt špekulatívnych bublín, môžete vypustiť “zvieracieho ducha”, takže ľudské správanie a ceny samotné poprú ekonomickú príťažlivosť. Zmeňte spoločenský kontext – v ekonomickom pojme motivačnú štruktúru – a ľudia zmenia svoje správanie, aby sa prispôsobili novému rámcu.

Kvôli spoločenskej prirodzenosti ľudských bytostí sú všetky zákonitosti ich správania nestále a závislé od kontextu. V skutočnosti je už samotný termín spoločenská veda oxymoron. V sedemdesiatych rokoch na začiatku renesancie neoklasickej ekonómie varoval nositeľ Nobelovej ceny Vasilij Leontiev pred začínajúcim posunom ekonómie smerom k tomu, čomu sa neskôr začalo hovoriť “závisť voči fyzike”. Leontiev pripomenul, že poznatky o človeku sa od vstupov prírodných vied líšia svojou nestálou povahou, a odporučil ekonómom, že by možno urobili lepšie, keby namiesto vylepšovania svojej matematiky venovali viac času tomu, že sa vrátia na zem a poriadne sa zašpinia od dát.

Leontiev si však tiež uvedomoval, že jeho varovanie zrejme nedôjde k ušiam. Ekonomcký “scientizmus” potom kulminoval v deväťdesiatych rokoch. To bolo desaťročie, v ktorom sa ako guru obdivovali ekonómovia ako Alan Greenspan, kedy Bill Clinton popisoval globalizáciu ako prírodnú silu, ktorú musia vlády jednoducho akceptovať, a keď mladí géniovia ako Jeffrey Sachs lietali z krajiny do krajiny, aby niekdajším komunistom radili, ako ich štáty vrátiť k predpokladanému prirodzenému poriadku.

Keď sa na tú dobu pozeráme späť, vidíme, ako všetka tá pýcha bola nemiestna: Greenspan pomohol nafúknuť špekulatívnu bublinu, ktorá takmer zničila svetové hospodárstvo, a nepodarená reforma v Sovietskom zväze zrazila tamojšej dobe dožitie o sedem rokov. Mnoho ekonómov, vrátane Sachsa, sa však dnes obhajuje, že na ich rady vlastne vôbec nedošlo: dobrej ekonómii sa priplietla do cesty zlá politika.

To ale len preukazuje, že Leontiev mal pravdu. Ekonómia je spoločenský konštrukt. To znamená, že z nej nejde vyrezať treba politiku. A práve preto, že hospodárska politika sa ich tak bezprostredne dotýka, ľudia sa o nej zaujímajú viac než o debaty o fyzike. Ekonomická metóda prelomu storočia bola prechádzať sady dát a hľadať v nich opakujúce sa vzorce – bola to ekonómia desať kilometrov nad zemou (niekedy doslova). Keby radšej vzali vážne Leontievovu radu a viac času strávili na zemi poznávaním subjektov svojho odboru, teda ľudí. Možno by boli schopní predpovedať, akým spôsobom politika môže ovplyvniť ich modely.

Keď vezmeme do úvahy túto dlhoročnú svojvoľnú slepotu, je súčasný odpor voči ekonómom pochopiteľný. Na druhú stranu “dátová revolúcia” doviedla veľa ekonómov k tomu, že sa venujú čiernej práci nad dátami a zároveň sa zúčastňujú verejnej diskusie o tom, čo môže ich práca v praxi prinášať. Viac sociálne, menej vedy. To je recept na ekonómiu, aká by ešte mohla expertov vykúpiť, uzatvára John Rapley na Aeon.

 

Súvisiace články

Lipšicove boje alebo ničenie politických oponentov zásadou trikrát a dosť

Jana Teleki

Pojednávania vo veci zmenky obnažujú postupne praktiky spoločnosti Markíza

Jana Teleki

Remišová v zápale predvolebného boja a prázdnych, zavádzajúcich fráz

Jana Teleki
Načítam....

This website uses cookies to improve your experience. We'll assume you're ok with this, but you can opt-out if you wish. OK Viac info

Privacy & Cookies Policy