Pred piatimi rokmi sa zhruba v tomto čase začali pripravovať prvé aktivity, ktoré potom vyústili do intenzívneho šaškovania vtedajšej opozície v parlamente. Moje odvolávanie, mimoriadna schôdza k školstvu, mimoriadne výbory, „štrajk“ organizovaný bratislavskými aktivistami a najmä bezprecedentná mediálna aktivita. Téme „štrajku“ sa venovalo v niektorých médiách viac priestoru, ako ktorejkoľvek inej domácej alebo medzinárodnej udalosti po dlhé roky.

Dovoľte, aby som sa k tejto udalosti ešte raz vrátil, pretože naozaj ilustruje mnohé z toho, čo je hlboko zhnité v našej politike a spoločnosti.

Pripomeniem, po nástupe do kresla ministra na sklonku roku 2014 som napriek extrémnym nárokom na môj čas absolvoval veľa rozhovorov s rôznymi aktérmi v školstve, išiel som sa pozrieť do rôznych, aj alternatívnych škôl, vždy, keď médiá požiadali o rozhovor či vysvetlenie, som ho dal.
V období, keď už boli snahy robiť okolo školstva, ľudovo povedané, bordel, som každému vysvetľoval, že si treba uvedomiť tri veci.

Oveľa ľahšie veci rozbiť, ako dať dokopy. Manévre pred tým, ako som sa do kresla dostal, neboli nijako jednoduché. Preto som apeloval na zodpovednosť: takáto príležitosť dať školstvo dokopy sa už nemusí potom mnoho rokov vyskytnúť.

Apeloval som, v slovenskom prostredí je extrémne dôležité postupne vytvárať ostrovy zodpovednosti. „Moje“ ministerstvo, na rozdiel od mnohých iných inštitúcií naozaj fungovalo tak, že čo sa sľúbilo, sa plnilo, dopredu sme oznamovali naše zámery a kroky, dali sme si záležať na tom, aby sme otvorene komunikovali. Toto je extrémne dôležité, pretože to, čo ľudí vnútri verejnej správy najviac dlhodobo ničí, je neustála neistota, zmeny zámerov a smerovania organizácií, vrtochy ľudí na vysokých postoch. Jednoducho, Slovensko potrebuje mať čo najviac ostrovov profesionality, aby sa videlo, že sa to dá.

Môj posledný apel bol, že je dôležité, aby téma školstva ostala nepolitická. Túto okolnosť bližšie vysvetlím, tak, ako som to vysvetľoval vtedy. Akonáhle proti vám, ako šéfovi rezortu silnejú politické útoky, vy čoskoro prestanete mať inú možnosť, ako tiež sa správať politicky. Teda vybrať si nejaké skupiny, o ktorých budete komunikovať ako o nepriateľoch, a naopak, nejaké, z ktorých spravíte svoju základňu verných, lebo to je politika. A reagovať útočne, silovo. Inak vyzeráte slabo, verejnosť si vaše trpezlivé vysvetľovanie vysvetľuje ako obranu niekoho, kto je asi vinný alebo na ten post nemá. Preto som zdôrazňoval, nedostaňme sa, prosím, do tejto situácie. Nie preto, že by som ja osobne mal problém na niekoho kričať, alebo sa pustiť do tém politicky-emotívne. Ale akonáhle toto urobíte, už zatvárate priestor na normálne, široké diskusie s ľuďmi v školstve. Pritom to potrebujete: aby vám ľudia otvorene hovorili, čo ich trápi, prinášali detaily.
Zároveň som každému, kto bol ochotný počúvať, zdôrazňoval nasledovné:

Čo sa v školstve robí, vidíte, že sa konečne začali veci hýbať. To nie je záležitosť vyjadrení alebo názorov, veď to sa dá exaktne overiť. Skutočne sa začalo prvýkrát v histórii SR rázne čistiť vysokoškolské prostredie, čo bolo vidno na rýchlo odoberaných akreditáciách, rekonštruovalo sa.

Prvýkrát po roku 1989 sa začalo s plošným programom rekonštrukcií telocviční, stavali sa modulové školy a škôlky, rozbehla sa obnova katastrofálne zanedbaných areálov špičkových fakúlt, najmä bratislavský MatFyz a Lekárska fakulta. Vyčistili sa veci z minulosti. Dokonca taký relikt, ako Cyklotrónové centrum, kvôli ktorému som s Ficom išiel až za Putinom, atď. atď atď.

Je potrebné si uvedomiť, že ministerstvo nikdy nebolo v tak zložitej situácii. V žiadnom inom roku sa nestalo, že ministerstvo muselo NARAZ zvládať komplexnú akreditáciu vysokých škôl, ukončenie starého programového obdobia vrátane mega projektov vedeckých parkov v hodnote 400 miliónov a prípravu nového; rozsiahlu novelizáciu VŠETKÝCH školských zákonov (vrátane zavádzania duálneho vzdelávania) a prípravu celkom nového zákona (o športe) a ako bonbónik ešte vydanie nových štátnych vzdelávacích programov. Každá jedna z týchto tém je extrémne náročná a my sme ich robili všetky naraz. Bizarné je, že keď som sa stretával so zahraničnými kolegami, novinármi, či predstaviteľmi zahraničných firiem na Slovensku, tí mi šokovane hovorili, „vy ste úplný kamikadze, ako môžete toto všetko naraz zvládať“, naopak, slovenské médiá a aktivisti šírili obraz, že sa nič nerobí. Bolo to úplne doslova absurdné.

Aktivistom aj novinárom som zdôrazňoval, uvedomte si, k čomu tu došlo. Napriek nie jednoduchej politickej realite (najmä všeobecnému spoločenskému nezáujmu o tému, každý síce povie, že je dobré mať kvalitné školstvo, ale inak sa téma v každom prieskume vyskytuje na spodných priečkach záujmu ľudí) sa podarilo dosiahnuť, že Smer uznal, že školstvo má byť riadené odborne a nepoliticky.
Inými slovami, bola to naozaj unikátna situácia a príležitosť. Uvedomili si to rôzni aktivisti a novinári? Vôbec, naopak:

Bizarne, čím bolo školstvo vyššou prioritou v plánoch vládnej strany, tým to práveže tomuto prostrediu viac prekážalo. To, že zrazu má v sociálnych balíčkoch tak výsadné postavenie školstvo, a najmä deti (sľub investovať 100 miliónov do rekonštrukcií internátov, príspevky na lyžiarske a školy v prírode, peniaze na modulové školy, učiteľské byty) tak to bolo zrazu z nejakého dôvodu nie dobre, ale zle. Po mojom odchode sa, mimochodom, väčšina týchto vecí, vrátane ďalších, ako výrazné zvýšenie financovania vedy, už schválené vládou, nezrealizovala. A nikomu to nevadilo, médiá sa na to totálne vykašľali, až po rokoch sa niektoré z týchto tém začali otvárať, plačlivým spôsobom, akoby ani nebola pravda, že oni už boli napoly vyriešené a všetko zrušil môj odchod.

Hoci typickým volaním býva, aby sme do nášho školstva a vedy pustili viac zahraničných odborníkov, zrazu to, že ja som doň prišiel ako de facto zahraničný odborník (13 rokov som strávil mimo Slovenska, kde som ukončil strednú školu, dve vysoké, pracoval v Bruseli, vyučoval v Prahe…) sa tiež podávalo, akoby to bol problém.

Nepochopiteľné. Najväčšou absurditou bolo, že to, že sa konečne všetky zo spomínaných vecí začali riešiť.Skutočne veci, ktoré sa roky neriešili, sa podávalo ako problém, pretože zrazu tu bola výčitka, že sa údajne neriešia dostatočne rýchlo. Vysoké školy by mali úplne inak fungovať hneď! A ako to, že učitelia už teraz neučia inak! Proste bláznivé, detinské nezmysly.

Netreba zabúdať, že spoločensky a politicky sa pri riešení týchto tém pohybujete v nesmierne toxickom prostredí, lebo u nás také je:

Ľudia si rokmi zvykli politikov vnímať ako pohodlný hromozvod nespokojnosti.

Akonáhle ste vo funkcii, už ste proste zodpovedný za stav rezortu aj spoločnosti, aj ak ste v kresle len pár týždňov. Navyše určite ste neschopný, určite nechápete problémy rezortu a ľudí v nich. Veľa ľudí túži mať tento obraz. Ja som napríklad v jednej diskusii, to už som nebol vo funkcii, mal pred sebou aktivistku, ktorá nahnevane (povedal by som, arogantne) začala na mňa kričať, že každý, kto ide do kresla ministra školstva, by si mal najprv skúsiť, čo to je učiť. Na to som sa jej opýtal, či vie, čo som robil predtým, ako som sa stal ministrom. Prečo by to mala vedieť, odvrkla nahnevane. Učil som, síce na vysokej škole, ale tak, že som v niektoré dni pred študentmi stál a rozprával sa s nimi celý deň, až do večera (učilo sa americkým spôsobom, kde musíte so študentmi čo najviac diskutovať). Takže rozhodne VIEM čo to je učiť dlhé hodiny a po večeroch si pripravovať materiály. Daná pani nebola spokojná, naopak, dokonca ju to štvalo – ona totiž, tak ako mnohí, CHCELA, aby minister bol nejaký lenivý hajzlík s privilegovaným životom, aby sa nad ním mohla rozčuľovať. A ja som jej túto možnosť vzal. Podobne sa mi stávalo, že mi niekto rozhorčene napísal, že ho práve prijali na nejakú britskú školu, a nemôže tam nastúpiť a som vinný ja, lebo ako to, že slovenská vláda nevie talentovaným ľuďom ako on platiť. Proste moja vina a neviem ich pochopiť (veľké problémy s financovaním majú pritom samotní britskí študenti a čo sa mňa osobne týka, strávil som dlhé roky zháňaním štipendií, aby som moju strednú a dve vysoké školy mohol vyštudovať, ale opäť: to je vlastne zle, pretože ľudia chcú mať niekoho, o kom tvrdia, že ich nemôže pochopiť).

Navyše, dá sa dodať, veľká časť verejnosti chce, a je na to vycvičená médiami, aby politici boli „svine“ (teda, tie z druhého tábora, ľudia radi politiku vnímajú v táboroch). Ak nie ste, vôbec ich to neuspokojí, práve naopak. Mimochodom, je až bizarné, ako rýchlo sú ľudia schopní niektorým hlúpostiam uveriť, ja som sa po rozlúčení s funkciou stretol so starými známymi, ktorí žijú v zahraničí a domáce dianie sledujú cez SME a podobné „médiá“, a bolo komické, ako im pár minút trvalo, kým pochopili, že som rovnaký, ako keď sme sa naposledy pred rokmi videli. A že nechodím po meste v mercedese, netelefonujem si s Póorom a Širokým, a nemám chatu v Alpách alebo v Karibiku.

Posledný prvok toxickosti

Roky sa u verejnosti potláča základné kritické myslenie o veciach verejných. Spracovaní mediálnymi príbehmi a politickými nezmyslami, ľudia často nie sú schopní o riešeniach rozmýšľať aspoň s minimálnou racionalitou a predstavou konkrétnych krokov. Proste impulzívne očakávajú, že komplexné, rokmi nahromadené problémy sa dajú vyriešiť rýchlo, niekedy okamžite. Opäť pri téme školstva som si toho zažíval a zažívam dosť: reálne máte v diskusiách často problém ľuďom vysvetliť, že na školách sa jednoducho nemôže systém učenia zmeniť z mesiaca na mesiac, dokonca ani z roka na rok, pretože sa ani fyzicky nedá za tak krátku dobu prepísať celý štátny vzdelávací program, všetky učebnice a hneď aj preškoliť desaťtisíce ľudí. Ale akokoľvek to pre hocikoho trochu inteligentnejšieho znie neuveriteľne, tento motív sa stále a znovu vynára v novinových rozhovoroch, v diskusiách: ako to, že ste nevedeli nejako nadiktovať, aby sa začalo vyučovať po novom.

Živnú pôdu pre „lídrov“ typu Matovič tvoria roky rôzni „progresívni“ aktivisti.

A to najtoxickejšie: bohužiaľ v mnohých situáciách u nás platí, že je oveľa lepšie veci nechať vyhnívať, pretože vtedy je ticho, ako riešiť. Akonáhle riešite, už tým vytvárate priestor na to, aby sa témy chytali všetci možní ľudia, ktorí by radi na seba pritiahli pozornosť. V školstve to platí mnohonásobne, s obrovskými nerovnováhami: ak som ja zorganizoval okrúhly stôl o budúcnosti školstva, čo nás stálo nejaké to úsilie, vlastne sme tým akurát vytvorili priestor pre pár aktivistov, aby mohli pred miesto konania prísť s transparentmi a hotovo. (Trochu zjednodušujem, tie okrúhle stoly zanechali taký dojem, že mi ich dodnes ľudia spomínajú, ale sú to ľudia zo školstva, z hľadiska verejnosti, manipulovanej médiami, ostal obraz pár krikľúňov s transparentmi.)

Aby som nepísal príliš dlho, takto sa jednoducho zodpovedná politika robiť nedá. Dá sa robiť politika, čistá politika: vymýšľať si niečo, čím znovu a znovu budete verejnosť baviť, dávať do popredia pekné tváre, pri problémoch ich agresívne a čo najpresvedčivejšie zvaľovať na niekoho. To sa dá. Akurát, že to znamená, že vy tie problémy reálne neriešite.

Čiže, na tomto príklade som chcel vysvetliť, čo sú veci, ktoré bránia tomu, aby sa u nás politika robila naozaj efektívne. Pretože oni sú univerzálne platné, vôbec sa netýkajú len školstva.

Čo sa mojej pozície pred rokmi týka, nakoniec sa zišli dokopy tak trochu aj náhodou rôzne okolnosti. Po prvé, časť kaviarne ma nemala rada od začiatku. Síce som sa k ideologickým veciam po nástupe do funkcie nevyjadroval, ale vedelo sa, že nemám rád odkaz Václava Havla, že som tvrdo kritický k rôznym domácim pravičiackym klikám a „think tankom“ a že nie som nekriticky „prozápadný“. Takže určité kliky len čakali na svoju príležitosť. To, že som na začiatku svojho pôsobenia rýchlo získal dôveru verejnosti a vyšvihol sa v rebríčkoch popularity v skutočnosti moju pozíciu len sťažilo, začali sa šíriť úvahy, že práve mňa treba „zarezať“. A nakoniec hralo veľkú rolu to, že opozícia pred vtedajšími voľbami nemala absolútne žiadne témy. Takže keď sa vynorila skupinka zúfalcov, ktorí parazitovali na školskom štrajku z roku 2012 (viedli ho oficiálne odbory), opozičné médiá to využili naplno. Spravil sa „štrajk“, ktorý bol reálne úplným fiaskom (z 90 tisíc pedagógov, ak rátam aj vysokoškolských, o cca 10 tisíc menej, ak bez nich, sa doň zapojilo asi 12 tisíc, čiže malý zlomok, aj to bizarnou formou, že niektorí v niektoré dni neprišli do školy, takúto definíciu „štrajku“ uznávali len oni a slovenské médiá). Ale médiá z neho vyťažili, čo sa dalo.

Ako som už viackrát spomínal, nie je pravda, že mi ten „štrajk“ zlomil krk. Ale, vzhľadom na to, že som mal aj dosť vážnych nepriateľov vnútri systému, rozhodne nepomohol, najmä vtedy, keď sa rozhodovalo, ktoré rezorty sa pustia koaličným partnerom.

Dôsledky sú hrozné. Ministrovanie Plavčana a Lubyovej viedlo k úplne premárneným príležitostiam vo financovaní vedy, a v školstve ako takom sa nijak nepokročilo ani reformne ani z hľadiska materiálneho vybavenia.

Počas môjho ministrovania vychádzala kopa článkov o problematike odborného vzdelávania, vrátane duálu, na tlačovkách o akreditačných problematikách sme mali natrieskané, rozsiahlo sa začalo hovoriť dokonca o takých veciach ako je kvalita školského stravovania (po mnou schválených inovovaných receptoch pre jedálne, aj ustanovení komisie pre zmenu pravidiel vo verejných obstarávaniach, aby sa k deťom dostávali kvalitnejšie potraviny – tiež sa to mojom odchode zrušilo). Po mojom odchode počet príspevkov o týchto aj ostatných školských témach prudko klesol.

V podstate všetky dôležité veci prestali riešiť.

A vrcholná perverznosť je v tom, že hento prostredie vlastne všetok nasledovný vývoj svojím spôsobom tešil: došlo k pokusu ukradnúť 600 miliónov eur určených na vedu? kompletne sa zablokovali eurofondy na vedu a výskum? Lubyová vyhodila talentovaného šéfanalytika? Lubyová odsabotovala transformáciu SAV? Super, veď sa nad tým tak krásne dá rozhorčovať, také pekné emotívne články a statusy sa občas o tom dajú napísať.

Prešustrovala sa ohromná príležitosť zlepšiť kvalitu školského života státisícom detí, vylepšiť pracovné podmienky učiteľov.

A najmä, spraviť v celom rezorte proste poriadok.

Za ten bordel sú zodpovední väčšinou ľudia, ktorí radi hovoria o dôležitosti vzdelania či kritickom myslení, ale reálne sú akurát vhodnými nástrojmi rôznych kampaní, ktorých počiatky a dopady vôbec nechápu.

Lenže toto nebola žiadna detská hra, o aké pri iných kampaniach často ide, prehrala sa tu jedna dôležitá bitka o budúcnosť národa.