KOMENTÁR Jany TELEKI: Hanusove ventilovanie v súvislosti s výsluchmi Viery Zimákovej je zvrátené …

Desať rokov bol Hanus presvedčený o tom, že Nitrania sú nevinní, v týchto dňoch vychádza kniha, v ktorej zverejňuje nové skutočnosti o vražde medičky Cervanovej a presviedča verejnosť, že Nitrania sú vinní a on padol do pasce skupinového myslenia v určitom prostredí a uveril tomu.

Kladiem si otázku ako môže jeden novinár, ktorý sa kreuje do pozície solídneho  novinára, povedať sám o sebe, že neoveroval pravdivosť informácií pred medializovaním, vari. Výrokom „ prepadol skupinovému mysleniu v určitom prostredí“ vlastne hovorí to tom, že u neho absentuje profesionalita…

Prepadnúť skupinovému mysleniu môže znamenať aj to, že prepadol davovej psychóze, a že si neuvedomoval, čo predtým v kauze medičky Cervanovej písal a editoval. Hovorí to o tom, že pán Hanus robil to, čo robili aj ostatní, a že desať rokov nemal na vec svoj vlastný názor. Je možné ale aj to, že pán Hanus sa dlhú dobu desať rokov ako tvrdí sám, nachádzal v stave mysle s dominanciou inšpirácie, strachu, záujmom a zvedavosťou zároveň, kedy v prvom rade podľahol ….. a vlastne tak  konal živelne.

Aj novinár sa môže úplne prirodzene inšpirovať rovnakými názormi, ale u novinára by malo platiť, že všetko podloží overenými faktami. Kladiem si otázku, či pán Hanus nekonal v zásade „Keď všetci, tak aj ja“, a predsa sa pýtam, čo tým vtedy – tých desať rokov sledoval?

Hanus sa otočil o 180 stupňov a postavil sa odrazu na druhú stanu barikády s tak vehementným názorom a vystúpením v médiách, že to až straší.

Stále však chýba odpoveď na to, prečo práve teraz? Ak pán Hanus desať rokov v kauze Cervanová svojimi článkami v médiách ovplyvňoval názory verejnosti iba podľa želania niekoho, tak to mal jednoznačne vysvetliť, pomenovať a zdôvodniť. Možno sa na stranu pána Hanusa postavia aj ďalší novinári, čo bude veľmi zaujímavé, či aj oni si preštudujú celý spis, či aj oni budú hľadať a objavovať objavené, alebo sa po rokoch budú hanbiť za rozsiahlu podporu Hanusovej knihy …

Hanusova mediálna propaganda z dielne povrchných začína mať vážne trhliny, respektíve nášľapné míny v podobe diskusií, do ktorých sa čoraz častejšie zapájajú aj odborníci s dlhoročnou praxou v polícii, advokácii a justícii, bez pomeru k veci …

JUDr. Jozef Šátek: „Hanus napísal len román a tak to treba aj hodnotiť.

Vyšetrovať a hľadať pravdu, alebo zničiť niekomu život skrivením pravdy a vyfabrikovaním dôkazov bolo možné tak pred, ako aj po novembri 1989. Vždy to záviselo od tých jedincov, od ich charakteru, och ich morálky a cti. Vždy, ako vtedy aj teraz sa dá postaviť proti takýmto praktikám či už v pozícii ako vyšetrovateľ, prokurátor či sudca. Viem o čom píšem, zažil som to. Možno sa to niekomu nebude páčiť, ale zdá sa mi, že teraz sa to robí vo väčšom rozsahu a s menšími negatívnymi následkami pre tých „verejných činiteľov“.

Poznám aj pár prípadov pred novembrom 1989, ktoré aj vo mne vyvolávali otázniky a jedným z nich je aj prípad Cervanová. Obrovskú nedôveru a pochybnosti vyvolávajú postupy polície a prokurátora vo vzťahu k „svedkyni“ MUDr. Vozárovej, ktorú zadržali v čase, keď doma mala niekoľkomesačné dieťa, potom, keď poprela svoju výpoveď (podľa nej vynútenú), tú obvinili pre krivú svedeckú výpoveď, začo bola vo väzbe a rozpadlo sa jej manželstvo a odcudzila sa svojmu dieťaťu. Najmä také „chyby“ vo vyšetrovaní, že sa kľúčový fakt – nočné opustenie tábora – nepodložilo svedectvami Budínskej a Kustrovej, s ktorými MUDr. Vozárová bývala v stane skôr naznačuje, že takéto svedectvá by skôr vyvrátili jej prvotné „priznanie“ sa, čo by celý „koncept“ zločinu rozbilo v samom jadre. Iný dôvod pre ich „nevypočutie“ (zatajenie) nebol, čo len samo o sebe naznačuje, že s dôkazmi sa manipulovalo, keď sa niečo vypustilo a niečo sa „ohlo“. A na tomto nemôže zmeniť nič nejaký štvorhodinový záznam jej výsluchu, o ktorom Peter Vačok povedal, že podľa „dobových“ zákonov to vyzerá v poriadku. Akoby Peter nevedel, že takémuto procesnému výsluchu mohlo predchádzať operatívne „vyťažovanie“, ktoré mohlo trvať niekoľko hodín, možno aj celú noc, pri ktorom bolo viacero operatívcov, argumenty a spôsoby neboli najľudskejšie a jeho priebeh sa nezaznamenával a väčšinou o ňom neexistovali žiadne výstupy. Pamätám si, že niektorí moji kolegovia takýmto „operatívnym“ dôkazom naleteli a nerobilo im problém obviniť aj nevinných, čo sa prevalilo až keď sa našli skutoční páchatelia. A za tento závažný profesionálny prešľap boli len disciplinárne potrestaní. Je zaujímavé, že teraz sa to deje ešte vo väčšom rozsahu, no nepočul som, že by bol niekto z „orgánov“ čo i len potrestaní.

PS : Neviem na základe čoho si Hanus myslí, že má nato, aby správne právne vyhodnotil vyšetrovací spis, správne pochopil dôkazy, ich význam a súvislosti, teda či má k tomu zodpovedajúce právnické vzdelanie a zodpovedajúcu niekoľkoročnú prax s procesom vyšetrovania a dokazovania. Tvrdím, že vyšetrovanie je veľmi zložitý proces, v ktorom vám prihadzujú fakty i otázniky z obhliadky miesta činu, kriminalistických expertíz, od súdnych znalcov – patológov, psychiatrov či psychológov, od svedkov i zo spôsobu obhajoby obvineného, pričom je tam množstvo neznámych, ale aj lží a klamlivých úskokov, a nato nestačí len vedieť písať.

JUDr. Alojz Baránik: „Nevedel som, či sa mám hanbiť alebo plakať nad tým, čo sa tu deje. Lebo tu nejde skoro vôbec o to, či to odsúdení urobili, ale o to, že len hlupák alebo psychopat alebo zradca národa môže zastávať pozície p. Hanusa, keď vieme, že storaké porušenia ich práv nikdy nemohli viesť k spravodlivej obžalobe. A je nepochopením toho, ako justícia v tom čase fungovala, ak niekto tvrdí, že takto to vtedy bolo normálne. Nebolo, a to preto, že na ich odsúdení mal niekto dôležitý záujem. Preto, že tomu tak bolo a že tomu zodpovedali všetky anomálie a zverstvá pri “vyšetrovaní”, nie je možné aj podľa vtedajšieho práva proces považovať za spravodlivý. O to viac dnes. Ale pravidlo In dubio pro reo platilo aj vtedy. A že sa o tejto téme zase hovorí dnes? Prečo asi? Kto potrebuje vnášať neistotu do spoločnosti? Rozoštvávať? Nie náhodou tí, čí boli na krste knihy, ktorá plnila ich zadanie a čerpala informácie len od nich?“

Hanus ako obraz stelesnenej novinárskej čistoty a objektivity, vyžarujúc čistú a úprimnú pravdivosť jeho osvietenej mysle knihou Tótha, požehnaním Klimenta a iných sudcov, prokurátorov a vyšetrovateľov, s ktorými vec preberal, diskutoval a konzultoval a ani ako zástanca novinárskej obrody na Slovensku v súčasnosti čitateľ nezhltne. 

Jana Teleki je novinárka, ktorá v roku 1999 poukázala na tunelovanie majetku mesta Považská Bystrica. Začali ju však stíhať za básnicku satiru a útok na primátora prostredníctvom tlače. Stala sa nebezpečnou pre všetkých, ktorí sa v jej kritike spoznali. Napriek tomu, že jej stíhanie v roku 1999 právoplatne zastavili, stíhali ju od roku 2000 opakovane až do roku 2011 za ten istý skutok a zrušený paragraf. Do roku 2014 bola priebežne stíhaná aj za zverejnenie nezákonných postupov a chceli ju umlčať a urobiť z nej psychiatrickú pacientku. Intenzívnou publikačnou činnosťou po svojom úteku do zahraničia dosiahla kapituláciu slovenskej justičnej chobotnice a úplného zbavenia viny po 16 rokoch prenasledovania.

Súvisiace články

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info

Cookies