Komentár Marty Bottovej: Budúcnosť Slovenska? Vieme, čo nechceme, ale nevieme, čo chceme…

Tento článok obsahuje hlbšie úvahy o prípadných predčasných voľbách, a podnecuje vytrváranie nových vízií.

Podľa výskumu Spojených národov je  Slovensko  na 39. mieste v rebríčku najšťastnejších národov na svete (World Happiness Report, 2018). Síce si polepšilo od minulého roku, keď bolo na 40. mieste, ale bude to dlhá cesta nahor, aby sme dosiahli aspoň úroveň Česka (21. miesto).  Prvé štyri miesta patria už tradične škandinávskym krajinám. Treba zdôrazniť, že toto každoročné hodnotenie 156 krajín na svete sa posudzuje na základe toho, do akej miery krajiny zaručujú sociálnu podporu, zdravie a dĺžku života, slobodu pri rozhodovaní o svojom živote, štedrosť spoločnosti, vnímanie korupcie, atď. Zaujímavé je to, že individuálne bohatstvo nezaručuje šťastie a kvôli tomu veľa bohatých krajín nebolo ani na prvých desiatich miestach v rebríčku. Čo sa z toho môžeme poučiť? V podstate ide o to, aby slovenská vláda mala svoje priority v správnom poradí. Ak chce vybudovať šťastnú a úspešnú spločnosť, samozrejme bude musieť zmierniť súčasné finančné problémy a riešiť chudobu, ale čo je ešte dôležitejšie, je vzkriesenie dôvery v politikov a právoplatných orgánov, a tiež všeobecného pocitu bezpečia v spoločnosti. Má na to súčasná obnovená politická garnitúra?

Nedávné masové demonštrácie po celom Slovensku vyjadrili širokú nespokojnosť so súčasnou politickou situáciou. Korene tejto nespokojnosti boli zrejmé už nejakú dobu, avšak zatiaľ  nebolo jasné,  ako ich riešiť. Takže gorily, žraloci, hyeny (a iné rozličné zvieracie pudy) mali možnosť sa rozmnožovať a kraľovať. No a hlavne,  mafiánska chobotnica s chápadlami v politických úradoch  zkorumpovala aj políciu a súdy. Avšak občania Slovenska dali jasne najavo, že už toho majú dosť.  Súčasná situácia je podobná celosvetovému „Occupy movement“,  keď v roku 2011 milióny ľudí v 89 krajinách vyšli do ulíc a prejavili túžbu po transparentnosti, slušných politikoch a poctivých finančníkoch. Tiež sa protestovalo proti ekonomickej nerovnomernosti. Protesty za slušné Slovensko, ktoré mali podobné ciele, sa tak diali nielen na Slovensku, ale aj po celom svete.  Sú tu jasné paralely. Vďaka tomu sa môžeme skúsiť poučiť z toho, čo docielili a čo nedosiahla „Occupy movement“. Occupy Wall Street upozornila na korupciu finančníkov na Wall Street (a neskôr po celom svete). Tiež otvorila diskusiu o nerovnosti príjmov a korupčnom vplyve peňazí v politickej aréne.  Zaviedla nový výraz do amerického slovníku:  99 percent proti 1 percentu – a týmto preukazovala aj na takzvané „ people power“. Hnutie bolo mohutné a dominantné asi 3 roky (a v pozadí až doteraz). Boli tu rozmanité požiadavky na zlepšenie životnej úrovne, ale bohužiaľ svoje ciele hnutie dosiahlo iba čiastočne. Síce požiadavku o zvýšenie minimálnej mzdy sa podarilo uskutočniť v niekoľkých podnikoch v USA, ale inak sa nič podstatného nezmenilo ekonomicky, či ekologicky a hnutie sa postupne roztrúsilo. Hádam najväčším prínosom hnutia Occupy bolo, že sa začalo diskutovať verejne o niektorých problémoch týkajúcich sa všeobecne nespravodlivosti a potláčania v kapitalistickej spoločnosti, ale „ skutek utek“. Ak chceme zaručiť oveľa významnejší a radikálnejší úspech iniciatívy Za slušné Slovensko, musíme si uvedomiť, že ani intenzívne protestovanie, aké sa nedávno konalo na Slovensku, nemôže dosiahnuť dlhodobé a významné úspechy bez vypracovania podrobnej stratégie. Ani predčasné voľby by neboli úspešné, ak sa opozícia nezjednotí za alternatívny politický systém, ktorý bude úplne rozdielny od súčasnej skomolenej verzie socialistického kapitalizmu.

V roku 1989 sme mali jedinečnú šancu vybudovať svetový unikát, spoločenské zriadenie, aké tu ešte nebolo. Bolo by to úspešné zjednotenie najlepších prvkov kapitalizmu a socializmu. Robotnícke kooperatívy by vlastnili fabriky ako v španielskom Mondragone a nedovolili by sme zahraničným žralokom, aby si od nás kupovali majetky za babku. Bohužiaľ,  chýbali nám experti, ktorí by to dokázali šikovne naplánovať a zaviesť. Tiež tu vládli vysoké emócie; chceli sme okamžitý kapitalizmus a peniaze, aby  bolo u nás tak, ako na západe. Vtedy bolo  zjavné, že socializmus nedokázal splniť požiadavky a potreby pracujúcich, mimo tých najzákladnejších, a preto nás  nedoviedol do raja sľubovaného Marxom a Engelsom. Zdanlivo, ten raj bol za železnou oponou. Takže sme zavrhli socializmus a máme kapitalizmus, po ktorom sme túžili. Kyvadlo sa rozkývalo na opačnú stranu. Avšak kvôli tomu, že nemáme históriu demokratického zriadenia (a politikov, čo by v ňom boli vyučení), kapitalizmus u nás nie je transparentný a riadne regulovaný demokratickými ústavnými orgánmi, ako je to na západe. Bohužiaľ,  dosiahli sme akúsi skorumpovanú formu skorého  bezuzdného kapitalizmu, spojeného s tým najhorším, čo pochádza z juhu a aj z východu. Za takýchto podmienok si súčasná politická garnitúra (ktorej väčšina má pôvod v bývalom skorumpovanom a bezuzdnom socializme) len prevrátila kabát a baží  nadaľej po bohatsve a moci pre svoje sebecké záujmy. Situácia je taká chmúrna, že niektorí ľudia si dokonca sťažujú, že je ešte horšie, ako za komunizmu. Vtedy sme nemali bezdomovcov a každý mal aspoň prácu a sociálne zabezpečenie. Bohatí sa stále majú ešte lepšie a chudobní to majú ešte horšie, než pretým. Nemravnosť, chamtivosť a zhýralosť niektorých súčasných vládnych činiteľov, ktorých teraz obviňujeme z rozkrádania, podvodov a korupcie, by možno neboli až také zjavné, keď sme ich volili. Ale bolo by možné to odhadnúť na základe ich minulej činnosti. Národ si ich zvolil naslepo, takže si musíme priznať čiastočnú vinu za to, čo sa momentálne deje v parlamente. Máme však šancu sa z tohto omylu poučiť, nenechať sa zasa okabátit a obalamutiť silnými osobnosťami, ktoré nezakladajú svoje volebné sľuby na podrobných plánoch na zlepšenie spoločnosti, ale budujú svoju kampaň na dvoch mocných emociách. Prvá citová pohnútka je strach z emigrantov a druhou je zakotvený nacionalizmus. Táto formula je úspešná v istých sociálno-ekonomických kruhoch, čoho  príkladom  sú aj minuloročné voľby v USA.

Nedávne hromadné demonštrácie vyjadrujúce občiansku nespokojnosť a nechuť s amorálnosťou politikov a ekonomickým stavom spoločnosti boli vyvrcholením dlhodobého napätia, i keď to pôvodne vzniklo ako reakcia na vraždu Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Davy najprv odsudzovali políciu a súdy, ale postupne to vyústilo do žiadosti o predčasné voľby. Momentálne by ale predčasné voľby boli možno trochu predčasné. Nová vláda, ktorá by sa dokázala svedomite postarať o potreby svojich občanov, by musela mať podrobný a progresívny program pre túto krajinu, nakoľko je v geografickom centre Európy. Taký program by mal byť v súlade s potrebami nášho stredoeurópskeho národa v 21. storočí a tiež, aby poskytol podrobne vypracovaný plán na hlboké reformy inštitúcií. To by potrebovalo čas, takže zatiaľ by sme sa mali uspokojiť s tým, že sme dosiahli iba čiastočné úspechy. Momentálne je nutné vymeniť zopár ministrov, ale čo je ešte dôležitejšie, je vytvorenie dlhodobej perspektívy, ktorá by sa zamerala na základné zmeny režimu. Máme na to dva roky. Bude nám to stačiť?!

Odteraz až do budúcich volieb opozičné strany budú musieť analyzovať súčasnú situáciu a tiež by sa mali poučiť z minulosti a zvážiť klady a zápory minulých občianskych hnutí, či už doma alebo v zahraničí. Podrobná analýza Nežnej revolúcie by mohla odhaliť, čomu sa treba vyhnúť. Zahraničné príklady – ako kooperatívne hnutie v Mondragon, Occupy Wall street, Arabské jaro, či ukrajinská Oranžová revolúcia tiež môžu poskytnúť ponaučenia. Tieto hnutia vychádzali z úprimnej a hlbokej túžby a potreby po zmene, ale to nedotiahli. Prečo? Možno Gene Sharp, profesor emeritus politológie na univerzite v Massachusetts by mohol ten problém objasniť, veď on niektoré tieto odporové hnutia vlastne inšpiroval. Sharpova kniha Od diktatúry k demokracii: koncepčný rámec pre oslobodenie je výsledkom 40. rokov výskumu a skúseností s nenásilnými bojmi a diktatúrami. Sharp poukazuje na to, že ľudia nie sú tak bezmocní,  ako si myslia. Teda People Power môže dosiahnuť čokoľvek, ak je inteligentne organizované a má presné ciele.  Analyzovanie a vypracovanie týchto cieľov by nemalo padnúť len na obyčajných občanov. Vedecká obec by sa tiež mala angažovať, a prispieť k budúcim politickým riešeniam.

Okrem hromadných demoštrácií existuje na Slovensku aj niekoľko menej viditeľných občianskych hnutí pre zmenu. Jednou z nich je iniciatíva Chceme veriť , ktorá chce pomôcť obnoviť dôveru pre štát a jeho inštitúcie. Ich  stránka www.chcemeverit.sk  má už najmenej 5 tisíc členov. Členovia organizácie momentálne pripravujú podrobné návrhy opatrení , ktoré by chceli presadiť v novej vláde. Táto iniciatíva verí, že ak by si nová vláda osvojila opatrenia, ktoré sa navrhujú, prispelo by to k obnoveniu dôveryhodnosti polície, prokuratúry a ústavného súdu. Sú tu aj ďalšie organizácie ako Aliancia Fair-play, VIA IURIS, Inštitút pre dobre spravovanú spoločnosť, Liga za ľudské práva, Nadácia otvorenej spoločnosti, Nadácia Pontis a Nadácia Zastavme korupciu, ktoré sa snažia informovať novú vládu o praktických opatreniach na zabezpečenie dôveryhodného vedenia. Zdá sa teda, že tu bude bohatá debata, a že bude pokračovať až do budúcich volieb.

Táto debata by sa mala týkať radikálnej zmeny systému, a nielen iba niekoľkých povrchných kozmetických úprav. Hnutie Za slušné Slovensko si vyžaduje úplnú zmenu paradigmy, ináč tie demoštrácie boli stratou času. Slušnejších politikov, ktorí by sa hodili na túto zložitú prácu, môže voliť len informovaný volič, ktorý pozná všetky fakty a volí hlavou a nie emóciami. To  tiež znamená, že nebudeme automaticky voliť stranu, ktorú sme volili za posledných 20 rokov len zo sentimentálnych dôvodov. Budeme sa snažiť byť nepredpojatí a ohodnotíme aj novšie politické alternatívy, ktoré pochádzajú z bezúhonného pozadia. Okrem sľubov predvolebnej kampane budeme musieť tentokrát poriadne preštudovať aj pozadie všetkých kandidátov. Bude to potrebovať trochu námahy a času a nedá sa to len predebatiť v krčme nad pivom. Je to však dôležité rozhodnutie, a preto to stojí za to, aby voliči volili zodpovedne a aby ich rozhodnutie bolo podložené správnymi informáciami a faktami a nie len emóciami. Informovanosť je základom, na ktorom sa budujú predstavy o budúcnosti a hlavne o tom, čo je žiadúce.  Tieto predstavy a vízie potom dodávajú silu a odhodlanosť na ich uskutočnenie. Tým pádom vízie majú schopnosť odstrániť pasivitu a bezmocentsvo vyvierajúce z minulej traumy a objasnia to, čo vlastne chceme (miesto toho, čoho sa bojíme). V skratke, tieto vízie, ktoré boli vytvorené na základe informovanosti o rôznych alternatívach, môžu pomôcť roztriediť to, čo už nepotrebujeme z minulosti od toho, čo by bolo užitočné pre zajtrajšok. Tiež napomáhajú vytrváraniu kladného postoja k budúcnosti. Naše kolektívne rozhodnutie bude mať dopad nielen na budúcnosť našich detí, ale aj na celú Európu, ktorá je s nami v súčasnosti prepojená. Hádam pre EÚ sme volili správne?  Slovensko je v jedinečnej situácii v tom, že sme Slovania v strede Európy. Kvôli tomu nás to ťahá na východ, ale aj na západ. Snáď by sme mali zostať niekde v strede? Nie je to jednoduché rozhodnutie. Budúce voľby dokážu, či väčšina obyvateľov na Slovensku si dokázala  vyvinúť vedomie zodpovedajúce západnej demokracii v 21. storočí a nakoľko sa ešte stále cítíme viazaní genetickým, či historickým pôvodom k sociálnym a hospodárskym štruktúram mocného ruského medveďa.

(Dr.Marta Bottová je rodáčka z Bratislavy a je doktorkou sociálnych vied (Štúdie ľudskej spoločnosti). V súčasnosti pracuje ako výskumníčka v Centre pre výskum udržateľnosti na University of the Sunshine Coast v Austrálii. Momentálne sa zameriava na výskum futurológie, makrohistórie, sociálnych zmien, spoločenskej predvídateľnosti a udržateľnosti. Dr.Bottová je tiež absolventka psychológie (BscPsychology, Central Queensland University, Austrália) a mediálných štúdií (Massey University, Nový Zéland). Dr.Bottová má heterogénnu znalostnú základňu a venuje sa celoživotnému vzdelávaniu a praxi vedy a umenia. Svojím výskumom a praktickými seminármi zameranými na vyučovanie metodológie predvídavosti sa snaží sprostredkovať plánovanie pre lepšiu a udržovateľnejšiu budúcnosť. Komentár pôvodne vyšiel ako blog na portáli SME.SK s názvom „Budúcnosť Slovenska: Vieme, čo nechceme, ale nevieme, čo chceme….)

Súvisiace články

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info

Cookies