KOMENTÁR Michaela SHERMERA: Nedávajme rojkom moc. Dokonalosť je utópia a pasca

Utópia je idealizovaná predstava dokonalej spoločnosti. Utopizmus je uvádzanie týchto myšlienok do praxe. A práve tu začínajú problémy. Slovo utópia prvýkrát použil Thomas More ako titul svojho diela z roku 1516, diela, ktorým začína celý moderný žáner. A vymyslel ho dobre. Utópia znamená doslova “žiadne miesto”, pretože ak sa nedokonalý človek pokúša o dokonalosť – osobnú, politickú, ekonomickú alebo sociálnu – nutne zlyhá. Odvrátenou stranou ideálnej utópie sú reálne Dystopie – neúspešné sociálne experimenty, represívne politické režimy a arogantné ekonomické systémy, ktoré vznikli pri prevádzaní utopických snov do praxe.

Viera v to, že ľudí môžete doviesť k dokonalosti, vedie nevyhnutne k omylom, keď sa potom navrhuje “dokonalá spoločnosť” pre bytostne nedokonalý druh. Nedá sa povedať, že by existoval jeden “najlepší” spôsob, ako žiť, už len preto, že existuje nespočetné množstvo variácií, aký život by ľudia chceli. A nie je teda ani žiadna najlepšia spoločnosť, len najrôznejšie variácie na množstvo motívov, ako nám ich diktuje naša prirodzenosť, píše Michael Shermer.

Utópie sú mimoriadne zraniteľné, napríklad keď sociálna teória založená na kolektívnom vlastníctve, komunitnej práci, autoritatívnom práve a centrálne riadenej ekonomike narazí na našu prirodzenú túžbu po autonómii, individuálnej slobode a slobodnej voľbe. Ba čo viac, prirodzené rozdiely v schopnostiach, záujmoch a preferenciách v rámci akejkoľvek skupiny ľudí vedú k nerovnostiam vo výsledkoch a rozhodne nedokonalým životným a pracovným podmienkam, čo utópie zasvätené ideálu rovnosti výsledkov nemôžu tolerovať. Jeden z pôvodných obyvateľov komunity Nová harmónia, ktorú založil v 19. storočí Robert Owen v americkej Indiane, popísal svoju skúsenosť nasledovne:

“Vyskúšali sme všetky mysliteľné formy organizácie a vedenia. Mali sme takú miniatúru sveta. Zopakovali sme francúzsku revolúciu s tým rozdielom, že jej výsledkom boli zúfalé srdcia namiesto mŕtvych tiel. Zdalo sa, že to bol samotný prírodný zákon rozmanitosti, ktorý nad nami vládol. Naše, spoločné záujmy ‘boli v priamej vojne s individualitami jednotlivcov s okolnosťami i s pudom sebazáchovy. “

Utopické projekty 19. storočia boli relatívne neškodné, pretože – napriek mnohokrát vysokému počtu členov – postrádali politickú a ekonomickú moc. Dajte im to a z utopických rojkov sa razom stanú dystopickí vrahovia. Ľudia konajú podľa svojich presvedčení. A keď ste presvedčení, že jediná vec, ktorá vám alebo vašej rodine, klanu, kmeňu, rase, cirkvi bráni v ceste do neba (prípadne v nastolení neba na Zemi), je niekto druhý alebo nejaká iná skupina ľudí, nezastavíte sa pred ničím. Od jednotlivých vrážd ku genocídam, zabíjania druhých v mene náboženského alebo ideologického presvedčenia má vo svetových konfliktoch na účte veľa mŕtvych, od krížových výprav cez inkvizíciu a šialenstvo náboženských vojen až po náboženské kulty, svetové vojny, pogromy a genocídy storočia minulého.

To s čím pracuje utopistická logika, je dnes už preslávené  ako”električková dilema”, “trolley problem”. Teda myšlienkový experiment, v ktorom sa väčšina ľudí prikláňa k variante zabiť jedného človeka, ak tým zachránime ďalších päť životov. Funguje to takto: Päť robotníkov pracuje na koľajniciach a nevidí električku, ktorá sa na nich rúti. Vidíte ju, ale navyše zvierate v ruke rukoväť výhybky, môžete električku poslať na inú koľaj. Tam by električka zabila jediného robotníka. Ako by ste sa zachovali?


Výsledky výskumov ukazujú, že väčšina ľudí by výhybku prehodila. Ak dnes i ľudia z osvietených západných krajín súhlasia s tým, že je morálne prijateľné zabiť jedného človeka pre záchranu piatich ďalších, predstavte si, aké ľahké je presvedčiť ľudí žijúcich v autokratických krajinách s utopickým ašpiráciami, aby súhlasili so zabitím tisícov ľudí pre záchranu piatich tisícov , alebo s vyhladením milióna, aby mohlo päť miliónov prosperovať. Čo je to pár núl, keď je reč o nekonečnom šťastí a večnom blahobyte?


Fatálnu chybu v prospechárskom utopizme najlepšie ilustruje ďalší myšlienkový experiment: Predstavte si, že ste zdravý náhodný prizerajúci v nemocničnej čakárni. Lekár má zrovna na pohotovosti päť pacientov, z ktorých každý umiera z iných príčin. Všetci môžu byť zachránení – vy by ste však musel byť obetovaný, vaša orgány by poslúžili k transplantáciám. Chceli by ste snáď žiť vo svete, kde sa toto môže stať nevinnému človeku, len keď sa ocitne vo zlý čas na zlom mieste? Určite nie. Každý lekár, ktorý by sa o takú krutosť pokúsil, bude tiež okamžite obvinený a odsúdený za pokus o vraždu.

Napriek tomu práve toto sa v minulom storočí odohrávalo v najväčších experimentoch utopických socialistických ideológiou: v marxisticko-leninsko-stalinistickom Rusku (1917-1989), fašistickom Taliansku (1922-1943) a nacistickom Nemecku (1933-1945) – všetko to boli veľkolepé pokusy dosiahnuť politické, ekonomické a sociálne (alebo dokonca rasoveé) dokonalosti a všetky vyústili v desiatky miliónov ľudí zavraždených rukou vlastného štátu, prípadne usmrtených v konfliktoch s ostatnými štátmi, ktoré boli vyhodnotené ako prekážky na ceste do raja. Marxistický teoretik a revolucionár Lev Trockij vyjadril utopickú víziu v pamflete z roku 1924:

“Ľudský druh, tá zrazenina menom homo sapiens, vkročí do ďalšieho štádia radikálnej transformácie, a vlastnými rukami sa stane objektom tých najkomplikovanejších metód umelej selekcie a psychofyzikálneho výcviku. Priemerný ľudský typ sa pozdvihne do výšok Aristotela, Goetheho alebo Marxa. A nad týmto hrebeňom sa vztýčia nové vrcholy. “

Tento nerealizovateľný cieľ viedol k takým bizarným experimentom, aké vykonával napríklad Ilja Ivanov, ktorého Stalin v 20. rokoch poveril, aby sa pokúsil skrížiť človeka s opicou a vytvoriť tak “nový nepremožiteľný druh ľudskej bytosti”. Keď Ivanov vo svojom pokuse vytvoriť ľudo-opičieho hybrida zlyhal, nechal ho Stalin zatknúť, uväzniť a vyhnať do exilu v Kazachstane. Podobne dopadol aj Trockij – akonáhle získal ako jeden z prvých siedmich členov pôvodného politbyra moc, nechal vybudovať koncentračné tábory pre tých, ktorí sa odmietnu pripojiť k tomu veľkolepému utopickému experimentu, ktorý sa vyvinul až v súostrovie gulag. To stálo život milióny ruských občanov, ktorí boli taktiež považovaní za prekážku v ceste za nastávajúcou vysnívanú utópiou raja. Keď sa Trockého vlastná teória trockizmu vymedzila voči stalinizmu, nechal ho Stalin popraviť v Mexiku roku 1940. Sic Semper Tyrannis.

V druhej polovici 20. storočia revolučný marxizmus v Kambodži, Severnej Kórei a mnohých ďalších štátoch v Južnej Amerike a Afrike ústil vo vraždenie, pogromy, genocídy, etnické čistky, revolúcie, občianske vojny a štátom platené konflikty – to všetko v mene nastolenia neba na Zemi , ktoré vyžadovalo odstránenie ťažkých disidentov. Celkom 94 miliónov ľudí zahynulo rukou revolučných marxistov a utopických komunistov v Rusku, Číne, Severnej Kórei a ďalších krajinách – a to je závratné číslo aj v porovnaní s 23 miliónmi zabitých rukami fašistov. Keď musíte vyvraždiť desiatky miliónov ľudí, aby ste dosiahli svojho utopického sna, dosiahli ste akurát tak dystopickú nočnú moru.

Utopickú snahu o dokonalom šťastí odhalil ako mylný cieľ už George Orwell vo svojej recenziu na Hitlerov Mein Kampf:

“Hitler správne pochopil falošnosť hedonistického prístupu k životu. Takmer celé západné myslenie až do poslednej vojny, v podstate celom progresívnom myslení, mlčky predpokladalo, že ľudské bytosti netúžia po ničom inom ako po pokoji, bezpečí a absencii bolesti. Hitler vie, že ľudské bytosti nechcú len komfort, bezpečie, krátku pracovnú dobu, hygienu, antikoncepciu a všeobecný sedliacky rozum; chcú tiež – aspoň občas – boj a sebaobetovanie. “

K širokej obľube fašizmu a socializmu potom Orwell dodáva:

“Zatiaľ čo socializmus, a oveľa drsnejšie aj kapitalizmus, hovorí ľuďom, ponúkame vám dobré časy ‘, Hitler im hovorí, ponúkam vám boj, nebezpečenstvo a smrť’. A nakoniec sa predsa celý národ vrhne k nohám jemu … Nemali by sme podceňovať takú emotívnu príťažlivosť. “

Čím by sme teda mali nahradiť ideu utópie? Jednu odpoveď možno ponúka ďalší neologizmus – protópia – vzostupný posun po krôčikoch smerom k zdokonaleniu, avšak nikdy dokonalosti. Futurológ Kevin Kelly, ktorý slovo vymyslel, ho vysvetľuje nasledovne:

“Protópia znamená, že dnešný stav je o niečo lepší ako včera, hoci je potrebné lepšie len máličko. Protópiu je o veľa ťažšie si predstaviť. Pretože protópia so sebou prináša rovnako nových problémov ako nových benefitov a výsledky tejto komplexnej interakcie medzi fungujúcim a rozbitým je veľmi ťažké predpovedať. “

Vo svojej knihe Morálne archa (2015) som ukázal, ako práve protopický pokrok najlepšie vyzdvihuje monumentálne morálne výdobytky uplynulých stáročí: úbytok vojen, zrušenie otroctva, koniec mučenia a trestu smrti, univerzálne volebné právo, liberálnej demokracie, občianske práva a slobody, manželstvo rovnakopohlavních párov a práva zvierat. To všetko sú príklady protopického pokroku v tom zmysle, že sa ich dosiahlo krôčik po krôčiku.

Protopická budúcnosť nie je len praktická, ale aj uskutočniteľná.

Čítajte tiež:

GATESTONE INSTITUTE: Prečo chce Turecko napadnúť a obsadiť grécke ostrovy

KOMENTÁR Petra KRÁLIKA: Keď prezidenta zradila svojou neschopnosťou opozícia

Súvisiace články

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info

Cookies