Chytili sme zločinca, ktorý môže za všetky naše ponovembrové hriechy. Tridsať rokov sme dokázali transformovať do jednej nevydarenej persony, spolu s ňou by sme radi spláchli každú našu individuálnu minulosť – hriechy, prehry, zlyhania a vlastné chrapúňstva… Bol by to takmer dokonalý príbeh, lenže tak dejiny nefungujú.
Kočner je len synonymum. Dovolili sme jemu a ďalším desiatkam podobných vyrásť. Lebo nám to vyhovovalo. A opäť klameme, lebo o pravdu nám nejde. Spolu s Kočnerom totiž padá aj mýtus Kováča prezidenta bojovníka proti mečiarizmu, spolu s Kočnerom padá aj mýtus Markízy ako nestranného média vlastneného Američanmi, spolu s Kočnerom padá aj mýtus SDKÚ a jej Dobroslava Trnku, spolu s Kočnerom padá aj „úctyhodný“ Čentéš a voľba generálneho prokurátora. Kočner zmazal rozdiel medzi dobrou opozíciou a zlou koalíciou, Zmazal ho na Donovaloch, Maledivách, takých či onakých raňajkách.
Chceli by sme Kočnera iba z rokov 2012 -2018, chceli by sme Threemu ako kúzelnícky klobúk z ktorého sa ťahajú magické jednostranné titulky pre predplatiteľov.
Vlastne nechceme Kočnera skutočného, chceme Kočnera pod dozorom špecialistov na antivíry, Kočnera destilovaného, aby vykúpil naše hriechy.
Medzitým to však iní dávajú na Kočnera, klamú o ich skutočných motívoch keď investujú do denníkov, politikov a ešte k tomu všetko zaobaľujú do marketingu „slušnosti a slušnoľudí“.
Na konci dňa budeme len opäť krajinou tisícich Kočnerov tikajúcich ako časovaná bomba.
Nie, nemôže za to November 89, dejiny sa s nami pohrali a uzavreli kruh. Po 30 rokoch nám dali nahliadnuť do našich krivých zrkadiel a my zúfalo kričíme tomu v zrkadle: Uhni! Chcem vidieť Kočnera….
Čo je to 30 rokov? Okamih!