Komentár Petra Králika: Keď “alternatívny novinár” napáda mainstream a sám nedokáže o politickom boji v integrácii EÚ povedať nič

Za posledné roky sme si zvykli na schematický (až propagandistický) prístup k diskurzu o integrácií EÚ a ďalšom integračnom úsilí v EÚ.

 

Na jednej strane máme prístup euronadšenia vyfiltrovaný sprostredkovaným agentúrnym servisom v českých a slovenských médiách a na druhej strane hardcore-“alternatívny prístup” – tváriac sa ako strašne cool názor, avšak zredukovaný na napádanie akejkoľvek racionálnej debaty o integrácii EÚ – tak ako v skutočnosti prebieha v Európe.

Oba prístupy sú potom na konci dňa len ideologickou redukciou  pravdy a vôbec neodzrkadlujú to čo sa v Európe deje.

Kým novinársky mainstream aspoň s časovou odchýľkou vďaka agentúrnemu servisu sprostredkuje základný okruh faktov tak, ako sa v politických komuniké objavujú. “Alternatívny novinári” k téme pristupujú selektívnym výberom na základe morálneho kompromisu s vlastnou sektou a vystačia si s plytkou propagandou a slovníkom totalita, cenzúra, neomarxizmus.  Pričom dôraz treba položiť naozaj na slovko sekta, pretože ich videnie sveta má sektársky (ne)náboženský charakter.

A pritom…

Pritom niet novinársky atraktívnejšej témy ako obnova diskurzu o podobe Európy po roku 2019 alebo presnejšie v rokoch 2019 – 2025.  S príchodom Emmanuela Macrona minulý rok, príchodom Sebastiana Kurza tento rok, s komplikovaným procesom vyjednávania o Brexite a nakoniec geopolitickým vyhranením Európy v prejavoch Sigmara Gabriela na prelome rokov a nakoniec sicílskym znovuzrodením Berlusconiho, dostal európsky integračný diskurz konečne chuť, farbu a hlavne dynamický politický náboj.

Macronov zrod rozprávania veľkého francúzskeho príbehu v Európe dokonca obnažil nemecké vytesňovacie stagnačné  vákuum a poodhalil, že nemecký európsky príbeh bol len figový list morálneho politického gýča ako zachovať Nemecko hlavným príjemcom benefitov z eura.

Kurzov nástup v strednej Európe zas poukázal, že Višegrád postavený na formáte dvoch zásadne odlišných situácií: Na jednej strane 3 krajiny bez eura a na druhej strane Slovensko s eurom, je len politickým divadlom, ktoré nemá reálnu politickú budúcnosť.

Rozhodujúcim a preto nie náhodným základom Macronovej novej stavby Európy sa stala Eurozóna teda jednotiaci a jediný možný integračný existujúci prvok euro. Euro, ktorému treba dať základňu politickej legitimity.

Týmto reformným ťahom k euru a k Eurozóne sa spätne vytvorilo podhubie k autentickej a dnes k reálnej integračnej diskusií v EÚ.  Jej vrchol sme zažili hlasovaním o nadnárodných zoznamoch pre Eurovoľby pred pár dňami. Vrchol, ktorý v zápase Macrona mu privodil prvú vážnu prehratú bitku na európskej scéne. Avšak táto prehra je dôkazom, ktorý absolútne vyvracia halucinogénne komentáre “alternatívnych novinárov” o totalite, monolite, cenzúre a diktatúre v EÚ. Práve naopak zápas o nadnárodne zoznamy ukázal, že nič ako “totalitný prístup EÚ” k ďalšej integrácii neexistuje.

A vďaka Macronovi….

Vďaka Macronovi, ktorý vám môže byť sympatický a alebo aj nie, dnes konečne vidíme, že európska integrácia je jednoduchým politickým bojom v tom najlepšom slova zmysle. A bojom s otvoreným koncom!

Dnes sme práve svedkami, že sa sily v Európe preskupujú úplne iným spôsobom ako doteraz. Sme svedkami veľkého konca Sociálno-demokratického politického projektu v Európe, tak ako sme ho poznali, ale aj posúvania jednotlivých aktérov na európskej šachovnici smermi, ktoré by sme nikdy nepredpokladali.

A práve dnes…

Práve dnes 

Ešte predtým  Macron’s opening European gambit” dokonca odhalila Macronovu aj stredoeurópsku spojku v podobe Pieyra-Alexandra Anglade, ktorý podľa jej informácii už jednal s Progresívnym Slovenskom a maďarským hnutím Momentum, k čomu do budúcnosti treba pripočítať české vznikajúce Pro-Macron hnutie a rakúsky Neos a získavame tak obraz vnútornej politickej alternatívy vo Višegráde s presahom k Eurovoľbám. Čo opäť vyvracia tvrdenia o nejakej ne-pluralite a totalite!

Rovnako takmer sterilný a nudný  DerStandart priniesol rozhovor so Sebastianom Kurzom o  jeho vízii európskej integrácie, ktorá nie je identická ani s Angelou Merkel ani s Emmanuelom Macronom, ale predstavuje ďalší svojbytný názorový príspevok integrujúc napríklad pohľad aj Holandska. Čo opäť len potvrdzuje, že žiadna totalita a ani cenzúra v európskej integrácii neexistuje.

A práve naopak…

Zápas o Dublin IV, ktorého návrh konečnej podoby vôbec nie je skončený a ktorý sa v práci rôznych odborných formácii na rôznych stupňoch mení, tak, že dnes nik už netuší čo vlastne obsahuje.  Je len opäť potvrdením, že dokonca ani “totalita EÚ v imigračnej politike” neexistuje. Mimochodom práve o tom a rozdielnosti, teda pluralite bolo stretnutie Merkel-Kurz pred pár týždňami. Čo vám “alternatívny novinár” nikdy nepovie, lebo mu to nesedí do morálneho kompromisu s vlastnou sektou.

 

O Európu sa netreba báť a ani báť sa Európy.

Jej príbeh, je príbehom s otvoreným – dnes neurčeným koncom, ktorý majú v rukách všetci tí, ktorí sú ochotní vsadiť viac na vlastnú intelektuálnu húževnatosť a poctivosť v originálnom prístupe k téme a faktom.

Teda tí, ktorí nevsádzajú otupujúci a nič nevypovedajúci sektársky eticko-samoregulačný moralný kompromis s vlastnou sektou. Pretože morálny kompromis s vlastnou sektou pre niektorých nie je len intelektuálna lenivosť, ale aj príjemný takmer (ne)náboženský biznis model.

 

A nie je práve to znakom istej totality v myslení?

 

 

Súvisiace články

Lipšicove boje alebo ničenie politických oponentov zásadou trikrát a dosť

Jana Teleki

Pojednávania vo veci zmenky obnažujú postupne praktiky spoločnosti Markíza

Jana Teleki

Šantova spokojnosť a porušenie mlčanlivosti

Jana Teleki
Načítam....

This website uses cookies to improve your experience. We'll assume you're ok with this, but you can opt-out if you wish. OK Viac info

Privacy & Cookies Policy