Komentár Uzay Bulut: Turecké “mierové operácie”

20. januára začalo Turecko v oblasti Afrin v severnej Sýrii vojenskú ofenzívu proti kurdskej armáde, podporovanú Spojenými štátmi. Táto ofenzíva s ironickým názvom “Operácia olivová ratolesť” bola hovorcom tureckého Parlamentu Ismail kahraman s hrdosťou opísaná ako “džihád”, svätá vojna, bez ktorej “nikam nepokročíme”.

 

Provládne aj protivládne médiá podporili inváziu do Afrinu opakovaním podobných džihádistických sloganov. Jediné noviny, ktoré tak neurobili, bol denník Afrika vydávaný v tureckej časti Cypru. Ten na titulnej strane prirovnal ofenzívu v Afrine k tureckej invázii na Cyprus v roku 1974, ktorá tiež bola nazývaná “mierovou operáciou”.

Majiteľ a redaktor denníka Afrika Sener Levent vo svojom článku, kritizujúcom tureckú inváziu do tejto oblasti, napísal:

“Turecko vymýšľa pre svoje vojnové operácie skutočne pozoruhodné názvy. Tá na Cypre sa nazývala ‘mierová operácia’. Tá súčasná v Sýrii sa volá ‘Operácia olivová ratolesť’. Mierovú operáciu sme tu zažili. Z lietadiel na nás padali len bomby, žiadne kvety. Jeden z vašich neohrozených pilotov dokonca bombardoval psychiatrickú kliniku v Nikózii. Sám som videl mŕtve telo zakliesnené medzi dvoma podlažiami rozbombardovaného hotela v Maras (cyperské mesto Varosha). Mal to snáď byť symbol tej vašej mierové operácie? Zajatci zastrelení popravnými čatami … Znásilnené ženy … Alebo vojak, ktorý rezal svojím obetiam uši … To sú skutočné symboly mieru, že? “

“Teraz ste to nazvali ‘Operácia olivová ratolesť’. Ale z neba na Afrin padá miesto olív len skaza.”

Pobúrený týmito slovami nazval turecký prezident Recep Tayyip Erdoğan Afriku “pochybným plátkom zo severného Cypru” a vyzval svojich “bratov zo severného Cypru … k patričnej odpovedi.”

Nasledujúci deň, 22. januára, Afrika vydala správu, že sa proti nej začala kampaň v sociálnych médiách s cieľom vyvolať protesty pred budovou, kde noviny sídlia.

“Starosta z Büyükkonuk (cyperská dedina Komi Kebir) prišiel so všetkými zamestnancami radnice. Kultúrna asociácia Čierne more (The Black Sea Cultural Association) vydala vyhlásenie, kde uviedla: ‘Veliteľ (Erdogan) prehovoril … naši bratia … by teraz mali adekvátne odpovedať ‘. “

Novinári z denníka Afrika sa však nedali a napísali:

“Vy hovoríte, že ofenzíva v Afrine je dobývanie. My tvrdíme, že je to invázia. Vy voláte po vojne, my chceme mier. Očakávate, že budeme tlieskať krviprelievaniu? Budete čakať zbytočne. Vaša kultúra lynčovania nikdy nepredbehne našu cyperskú kultúru.”

 

 

Protesty sa však rýchlo zvrhli v násilnosti. Niektorí protestujúci zaútočili na budovu, zatiaľ čo ich ostatní povzbudzovali. Strhli a zničili ceduľu s názvom novín a zavesili namiesto nej tureckú vlajku. Následne vyrabovali a spustošili kancelárie vnútri. Na videu z incidentu jeden zo zamestnancov hovorí:

“Snažíme sa chrániť sami seba, pretože polícia nezasahuje. Rozbíjajú všetky okná a polícia len nečinne prizerá. Naša redakcia je obkľúčená bandou fašistov.”

Denník Afrika popísal incident v článku s titulkom “Prišli zabíjať – podľa príkazu z vyšších miest (Erdoğan)”. V článku sa píše:

“Priamo pred očami polície na nás hádzali kamene. Jediné okno ani dvere nezostali celé. Vyšplhali po stožiari pred budovou a vtrhli dnu cez balkón. Masaker zastavila na poslednú chvíľu malá skupinka obetavých policajtov.”

Afrika a jej vydavateľ Levent nie sú pod nátlakom a obťažovaním zo strany tureckého režimu prvýkrát. V článku v denníku New York Times z roku 2003 sa píše:

“Levent už stratil prehľad o všetkých súdnych sporoch, ktoré sú proti nemu vedené. ‘Myslím, že tých súdnych sporov je v súčasnej dobe viac ako 100. U občianskych i vojenských súdov’, povedal.”

“Bol už dvakrát vo väzení a vyhrážali sa mu zabitím. Skonfiškovali mu vybavenie a v jeho tlačiarni vybuchla bomba. Nič z toho však Afriku neumlčalo. Naopak to pána Leventa a jeho dvoch bratov, ktorí mu s prevádzkou nezávislých novín s 20 zamestnancami pomáhajú, zocelilo . “

Levent denníku New York Times tiež povedal: “Môžete tu (v Tureckom okupovanom severnom Cypre) žiť normálny život. Ak ste potichu a nehovoríte o tom, že žijeme pod tureckou okupáciou, a že veľká časť nášho územia je vojenskou zónou, kam sa nesmie.

Turecko sa stalo členom NATO v roku 1952. O 22 rokov neskôr, v roku 1974, začala turecká armáda brutálnu vojenskú inváziu na Cyprus. Inváziu do doslova bezbrannej krajiny, ktorá až na malú národnú gardu nemala žiadnu armádu, loďstvo ani letectvo.

Všetky výzvy na zastavenie bojov zo strany OSN Turecko ignorovalo a turecká armáda pokračovala v ofenzíve. Podľa Európskej komisie pre ľudské práva bolo zabitých najmenej 5 000 Cyperčanov a ďalšie tisícky boli uväznené v koncentračných táboroch. Cyperské ženy všetkých vekových kategórií od 12 do 71 rokov boli znásilnené. V snahe zničiť historickú helénsku a kresťanskú identitu ostrova likvidáciou jeho kultúrneho dedičstva bolo zničených mnoho kostolov. Ďalšie kostoly boli premenené napríklad na mešity, stajne alebo vojenské sklady.

Turecká armáda brutalitou a terorom donútila najmenej 170 000 rodených cyperských Grékov k úteku do slobodnej južnej časti ostrova, zabavila ich majetky a nahradila ich ilegálnymi osadníkmi z Turecka. Týmto spôsobom, s pomocou armády, ktorá je tu od tej doby stále, Ankara násilím stvorila tureckú väčšinu v severnej časti ostrova.

Turecko stále okupuje 38 percent územia Cyperskej republiky potom, čo tu v etnickej čistke odstránilo populáciu cyperských Grékov. Okupované územie bolo okrem názvu kompletne premenené na tureckú provinciu.

V článku z roku 2009 s názvom “Gender a Genocída: Arménske a grécke ženy hľadajú pozitívnu stránku hrôzy”, vedci Artemis Pippinelli a Ani Kalayjian píšu:

“40 000 tureckých vojakov stále zotrváva na Cypre a ich prítomnosť zabraňuje zabezpečiť ľudské práva cyperským Grékom. Turecko bolo Európskou komisiou a Súdom pre ľudské práva uznané vinným z masového porušovania ľudských práv vrátane práva na život, práva vlastniť majetok, práva na slobodu, bezpečie, slobodu myslenia, svedomia, náboženstva a práva nebyť diskriminovaný. “

Turecko napriek všetkému stále o udalostiach z roku 1974, počas ktorých sa odohrali hromadné vraždy, mučenia, únosy, znásilňovanie a počas ktorých sa z desiatok tisíc Turkov stali utečenci vo svojej vlastnej krajine, hovorí ako o “mierovej operácii”. Zároveň sa Turecko pokúša umlčať každého, kto sa odváži túto operáciu a zločiny kritizovať.

Úroveň tureckého “doublethinku” a “newspeaku” by šokovala zrejme aj Georgea Orwella.

 

Súvisiace články

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info

Cookies