KONZERVATIVIZMUS NA SLOVENSKU: Konzervativizmus v postmodernej ére dominantného liberalizmu – 1.časť

Úvod

Úloha konzervativizmu vo verejnej politike sa viaže na dve skutočnosti. Prvou je poznanie, že katalóg uznávaných a žitých hodnôt predurčoval možnosti praktickej politiky so zárukou stabilného politického kontinua. Druhou je záujem, akým sa konzervativizmus vo sfére verejnej politiky etabloval na plnohodnotnú politickú silu. V súčasnosti pozorujeme degradáciu konzervativizmu na všetkých úrovniach spoločenského a politického života. Nejde tak ani o prílišnú odchýlku od uznávaných tradičných noriem, ako skôr o vymykanie sa konzervatívnych štandardov pred potrebami súčasného sveta. Konzervativizmus na túto disproporciu často neadekvátne reaguje a čím viac akcentuje význam svojich postojov, tým viac jeho sila slabne. Súčasný konzervatívny mainstream môže namietať proti tvrdeniu o úpadku konzervativizmu zdôrazňovaním svojho statusu filozofických a morálnych riešení problémov súčasného sveta. Zdá sa však, že ho niečo k tomu núti. Naproti tomu reálna konzervatívna politika by mala zohľadňovať potrebu efektívnych a logických kultúrnych vzorcov pre stabilnú konzervatívnu scénu, a to nielen politickú. Zdá sa však, že jej čosi v tom prekáža. Varovné hlasy konzervatívnych preferencií, zohľadňujúcich radikálne recepty až radikálne riešenia sú síce aktuálnym rámcom bádania súčasnej politickej vedy, ale neriešia základnú príčinu problému, prečo ľudia prestali veriť tradičným konzervatívnym hodnotám?

Príspevok analyzuje konzervativizmus verejnej politiky a zameriava sa na konceptuálne otázky súčasného konzervativizmu ako inherentnej politickej filozofie. Konzervativizmus je nielen ako ideologický a sociálno-politický koncept, ale aj ako jedna z paradigiem pluralistických foriem života, ako aj atribút súčasnej verejnej politiky, ktorý čelí mnohým problémom. Cieľom príspevku je hľadať odpoveď na otázky: 1. Prečo ľudia prestali veriť konzervatívnym hodnotám? 2. Čo spája rozdielne konzervatívne smery a štýly? 3. Potrebuje konzervativizmus zmenu, alebo sa má čiastočne modifikovať s aktuálnymi potrebami dneška? 4. Aké sú konkrétne formy konzervativizmu? Ako môže byť konzervativizmus zmysluplnou politickou silou? Konzervativizmus potrebuje hĺbkovú politologickú diagnostiku. Potrebuje však aj poznať svoje možnosti, akými môže prispieť k efektívnemu fungovaniu verejnej politiky.

Metodologický prístup ku skúmaniu konzervativizmu predikuje objasnenie súčasnej pozície konzervativizmu prostredníctvom filozofických a sociálno-politických vymedzení. Teoretické zázemie výskumu konzervativizmu v štúdii neašpiruje na sumarizáciu prístupov a pojmových aspektov konzervativizmu. Vybrané aspekty analýzy sa zameriavajú na potvrdenie nutnosti spredmetniť konzervativizmus ako dôležitý prvok diskusie v tvorbe efektívnej verejnej politiky. Vychádza z predpokladu vzájomnej interakcie filozofií, ideí a politík, ktorá môžu podporiť aj remodeláciu samotného konzervativizmu v situácii, kedy sa jeho sila priamoúmerne zmenšuje s narastajúcou dôležitosťou jeho významu v súčasnom svete.

Konzervativizmu v postmodernej ére dominantného liberalizmu

Dnešná hypermoderná doba podľa Lipovetského sa vyznačuje ekonomickou súťaživosťou, rozkvetom technológií, individualizmom a jej rozvoj je založený na neskromnosti a nadbytku, ide dopredu nesmierne rýchlo, vedie k narúšaniu pravidiel, je zdrojom nerovnováhy a chaosu (Lipovetsky, 2013) Lipovetského prenikavá analýza postmodernej epochy zaznamenáva vývoj demokratických spoločností, ktoré sa oslobodili od veľkých ideológií zameraných do budúcnosti a ťaživých systémov noriem a pravidiel, a ktoré sa s nadšením obrátili k prítomnosti a začali si bez obmedzenia užívať ich prednosti. Lipovetsky prispel svojimi dielami k interpretácii modernity a položil základy individualistickej paradigmy. Hypermodernita je druhou modernou revolúciou, ktorá dodáva individualizmu rozmer ľudskosti. Súčasťou hypermodernity je aj návrat niektorých tradičných hodnôt a spôsobu myslenia. Naproti tomu však tento konzervatívny základ, ktorý spočíva na mnohých paradoxoch, podlieha recyklovaniu a premene vzájomných vzťahov optimistickou optikou bez konvencií. Hypermodernita nadobudla status ideológie, napriek tomu, že nedisponuje konkrétnym zmyslom a cieľom. Môžeme predpokladať, že najvhodnejším označením hypermodernity je zrejme súbor otázok o hypermodernite ako ideológii, na ktoré chýba adekvátna odpoveď: Je konzervatívna paradigma v ostrom kontraste hypermodernity? Aké sú styčné prvky konzervativizmu a súčasného sveta v morálnych pravidlách, ktorými sa treba riadiť? Akými protiargumentmi alternuje konzervativizmus v dominancii súčasnej liberálnej paradigmy?

Človek je vo vzťahu k spoločnosti premenlivejší a prispôsobivejší. Preukazuje však úctu k minulým udalostiam, odkazuje na nezabúdanie a oživuje náboženské tradície. Na základe výziev k zachovaniu národnej či náboženskej identity sa formujú nové formy režimov, v ktorých dochádzak prepojeniu demokracie s etnicitou a frustrovanej modernizácii s dobyvateľským fundamentalizmom. F. Zakaria ich označuje ako „nelibrálne demokracie“. (F. Zakaria, 2012)

V hypermodernom rozbitom svete stúpa záujem o jednotu a zmysel, príslušnosť ku komunite. Vplyv pragmatického zamerania na účelnosť sa šíri do všetkých oblastí. Nie je to však konzervativizmus proklamovaný modernou. Chýba potreba odvolávať sa na tradíciu. Hypermodernita nie je charakterizovaná výhradne sebakritickým prístupom k moderným inštitúciám a poznaniu. Je rovnako návratom ku kolektívnej pamäti či tradičným formám náboženského vyznania a ich využitia v novom kontexte. Kultúra individuálneho blahobytu prispela k potlačeniu hodnoty abstraktných princípov občianstva a prijateľnosti utrpenia vnucovaného mocnými spoločenskými skupinami. Orientácia života na osobné šťastie, uznanie odlišnosti a stratégiu uznania (Ch. Taylor, 1994) sa stali nástrojmi úcty k sebe samému.

Konzervativizmus je v súčasnej odbornej diskusii pod vplyvom liberálnej paradigmy marginalizovanou témou. Konzervativizmus je oslabený ideovou váhou, ale ako politická sila zotrváva. Tento fakt súvisí s viacerými faktormi: po prvé, v postmodernom svete prestáva byť  jasné, do akého stavu by sa mali európske spoločnosti vrátiť; po druhé, nie je jasná otázka zmeny, do akej miery sú reformné kroky prinavrátenia úcty základným inštitúciám žiaduce a potrebné; po tretie, základný princíp zachovania poriadku nadobúda zmysel až po špecifickom zdôvodnení v období hlbokých turbulencií politických pomerov, akými bola napr. najsilnejšie historicky akcentovaná Francúzska revolúcia, etablovanie pseudonáboženských ideológií projektov politických poriadkov najmä v 20. storočí, ale je ním aj nebezpečenstvo konania racionalistov v politike. Konzervativizmus je vytesnený na perifériu odborného bádania. Je považovaný za prekonanú modernistickú koncepciu, ktorá v posledných dekádach 20. storočia síce oživila myšlienku renesancie buržoáznej modernizácie a podala dôslednú kritiku devastačných dopadov individualistických projektov na súčasnú spoločnosť. Konzervatívny diskurz vo svojom koherentnom spôsobe je však prerušený nielen dôsledkami vplyvnej permanentnej politickej revolúcie americkej pravice. Konzervatívna kritika spoločnosti neplní funkčnú analýzu pre rozvoj súčasného konzervativizmu. Vzhľadom k neochote projektovať budúcnosť je konzervativizmus vnímaný ako teoreticky neopodstatnený, bez schopnosti teoretického zdôvodnenia. Konzervatívci nie sú sami jednotní v otázke, od akých princípov majú odvíjať svoju argumentáciu originálnej politickej teórie v rade sociálnych a politických problémov súčasného sveta. Tieto tri významné črty súčasnej konzervatívnej krízy sa prejavujú v polemikách o konci ideológií vôbec, o smrti konzervativizmu a priorite nových konceptov a paradigiem, ktoré na rozdiel od zastaraných a vyčerpaných spôsobov konzervatívneho diskurzu prinášajú zásadný obrat v prístupe k aktuálnym problémom a formulujú konkrétne politické požiadavky s akcentom na radikálnu zmenu doterajšieho spôsobu života. V dobe liberálnej paradigmy sa stal konzervativizmus v polovici 20. storočia mŕtvy (I. Preisner). Podľa Fukuyamu „veľký rozvrat“ spoločenských noriem znamenal zmenu vo všetkých oblastiach života. (F. Fukuyama, 2012) Individualizmus podkopal všetky formy autority a v liberálnej demokracii miesto cnosti nahradila rozumnosť konania vo vlastnom záujme. Rozpad hierarchie v politickom a ekonomickom kontexte so snahou o čo najväčšiu slobodu spôsobil sociálne konflikty a nedôveru k inštitúciám.

Na podporu životaschopnosti a vitality konzervativizmu poukazovali viacerí politickí teoretici od 90. rokov 20. storočia. Hoci viacerí teoretici politických ideológií konvertovali k apokalyptickým výrokom o zastaranosti konzervativizmu, mnohí nielen z tábora konzervatívcov sa zhodujú v názore, že v radikálnych odsúdeniach konzervativizmu na zánik treba byť opatrný. Ashford pripisuje konzervativizmu obhajobu právd, „ktoré sú použiteľné univerzálne aj napriek času“. (Ashford, 1994, s. 183) Podľa F. Novosáda (F. Novosád, 2016) konzervatívne doktríny strácajú sugestívnu presvedčivosť. Napriek tomu sa konzervatívnej politike, ktorá diktuje celkový štýl politického myslenia, podriaďujú liberáli aj socialisti. V zmysle Nisbetovej „potreby politiky minulosti“ (Nisbert, 1993, s. 132) v dobe liberálnej paradigmy nestráca konzervativizmus svoje opodstatnenie a ponúka škálu časom preverených princípov a hodnôt. (Scruton, 1993, s. 179-188).

(Doc. PhDr. Daniela Škutová, PhD. pôsobí na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici)

Súvisiace články

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info

Cookies