Po celé roky sme boli zviazaní povrazom normality, ktorý sa naťahoval takmer za hranicu svojich možností. Vytváral drvivý tlak a my sme zúfalo čakali na jemné ďobnutie zobákom čiernej labute, ktorý povraz pretrhne napoly. Čo spravíme teraz, potom čo sa ten povraz naozaj pretrhol? Zviažeme jeho rozstrapkané konce a obnovíme zovretie alebo ich začneme rozpletať viac a viac, aby sme zistili, čo nového by z nich bolo možné vytvoriť?
Covid-19 nám ukazuje, že ak je ľudstvo spojené zjednocujúcim úsilím, k zmene môže dôjsť fenomenálnou rýchlosťou. Riešenie žiadneho z veľkých svetových problémov nie je z technického hľadiska náročné – ich pretrvávanie je výsledkom nezhody medzi ľuďmi. Ak by boli využívané koherentným spôsobom, ľudské tvorivé sily by boli neobmedzené. Ešte pred pár mesiacmi by bol návrh na zastavenie komerčných letov niečím absurdným. To isté platí aj o radikálnych zmenách, ktoré robíme v našich sociálnych interakciách, ekonomike a funkcii vlády v našich každodenných životoch. Covid-19 nám ukazuje, akú silu naša kolektívna vôľa dokáže vynaložiť v prípade, že sa zhodneme na tom, čo je dôležité. Čo všetko by sme ešte mohli dosiahnuť, ak by sme si túto jednotnosť dokázali uchovať? Čo chceme dosiahnuť a aký svet chceme vytvoriť? Tieto otázky vždy nasledujú potom, ako si niekto uvedomí svoju vlastnú silu.
Covid-19 je ako pohotovostná intervencia, ktorá narušuje zvykové zovretie, ktorým nás normalita ovláda. Prerušiť pôsobenie tohto zvyku v prvom rade znamená jeho zviditeľnenie, prostredníctvom ktorého je možné ho z nevyhnutnosti premeniť na voľbu. Keď túto krízu prekonáme, budeme mať možnosť položiť si otázku, či sa chceme vrátiť do normálu alebo sme počas tohto narušenia našej každodennej rutiny objavili niečo, čo by sme chceli preniesť aj do našej budúcnosti. Potom, čo toľko ľudí príde o svoje zamestnanie, bude možno namieste sa pýtať, či všetky z týchto zamestnaní sú niečím, čo svet skutočne potrebuje a či by naša energia a tvorivosť nemohli nájsť lepšie uplatnenie niekde inde. Vzhľadom na to, že sme sa nejaký čas zaobišli bez lietania, dovoleniek v Disneylande alebo veľtrhov, by sme sa mohli spýtať, či ich naozaj potrebujeme. Ktoré časti ekonomiky budeme chcieť obnoviť a ktoré sa rozhodneme zanechať? A z trocha temnejšieho hľadiska, pri ktorých z vecí, o ktoré teraz prichádzame – občianske práva, sloboda zhromažďovania, právo rozhodovať o našich telách, fyzické stretávanie, objatia, podania rúk a verejný život – bude pre ich obnovu potrebné vynaložiť vedomú politickú a osobnú vôľu?
Väčšiu časť môjho života som cítil, že sa ľudstvo približuje ku križovatke. Kríza, kolaps a zlom pre mňa boli eminentné, doslova za rohom, no nejako k nim stále nedochádzalo. Predstavte si, že kráčate po ceste a kúsok pred sebou ju vidíte – križovatku. Je hneď za tým kopcom, za zatáčkou, za lesom. Vyjdete na kopec ale tam vidíte, že ste sa mýlili, bolo to len zdanie a križovatka je v skutočnosti ďalej, než ste si mysleli. A tak pokračujete v chôdzi. Niekedy sa vám objaví vo vašom zornom poli, no hneď sa zase stratí a zdá sa, že tá cesta nemá koniec. Možno na nej žiadna križovatka nie je. Nie, je tam. Znova ju vidím. Vždy je tam len takmer. Nikdy tam nie je naozaj.
No a zrazu, prejdeme zákrutou a je tam. Zastavíme a takmer neveríme, že je to naozaj tak, takmer neveríme, že po všetkých tých rokoch nutnosti kráčať po tejto ceste vyšliapanej našimi predchodcami, máme konečne možnosť voľby. Je celkom opodstatnené, že sme zastavili, ochromení novosťou našej situácie. Niektoré z tých nových ciest pokračujú v smere, ktorým ste šli doteraz. Niektoré vedú k peklu na zemi. A niektoré vedú k svetu zdravšiemu a krajšiemu, než o akom ste sa kedy odvážili snívať.
Tieto slová píšem, pretože na tejto križovatke stojím rovno vedľa vás – užasnutý, trocha naľakaný, no zároveň povzbudený vedomím nových možností. Pozrime sa na to, kam by nás tieto možnosti mohli priviesť.
Minulý týždeň mi jedna moja priateľka rozprávala tento príbeh. Bola v obchode s potravinami a v jednej z uličiek uvidela vzlykajúcu ženu. Všetky pravidlá o spoločenskej izolácii odložila nabok a objala ju. „Ďakujem,“ povedala tá žena, „to je prvý raz, čo ma niekto za posledných desať dní objal.“
Niekoľko týždňov bez objatí sa zdá byť len malou cenou za zastavenie epidémie, ktorá by nás mohla stáť milióny životov. Spoločenská izolácia má samozrejme svoje opodstatnenie: môže pomôcť zabrániť náhlemu rozšíreniu prípadov nakazenia Covid-19, ktoré by mohli byť v mnohých prípadov smrteľné. Rád by som sa ale na tento argument pozrel v širšom, dlhodobejšom horizonte. Aby výsledkom nebola inštitucionalizácia spoločenskej izolácie, musíme si byť veľmi dobre vedomí toho, aké voľby robíme a prečo.
To isté sa týka ďalších zmien spojených s epidémiou koronavírusu. Niektorí z komentátorov si všimli, ako veľmi to celé nahráva agende totalitnej kontroly. Vystrašená verejnosť bez zaváhania prijme obmedzenia občianskych práv, ktoré by bolo inak veľmi ťažké opodstatniť, či už ide o neustále sledovanie pohybu všetkých ľudí, nútené lekárske ošetrovanie, nedobrovoľná karanténa, obmedzenie cestovania a slobody zhromažďovať sa, cenzúra na všetko, čo autority budú pokladať za dezinformáciu, zrušenie habeas corpus a policajná kontrola obyvateľstva. K niečomu z tohto v mnohých krajinách sveta dochádzalo už pred Covid-19, no od prepuknutia epidémie sa náchylnosť k týmto opatreniam zásadne zvýšila. To isté sa týka automatizácie predaja, prechodu od priamej účasti na športových a kultúrnych podujatiach k ich sledovaniu v online priestore, migrácie života z verejnej do súkromnej sféry, prechodu od reálnej výučby k online vzdelávaniu, zatvárania kamenných obchodov a presunu ľudskej práce a oddychu za obrazovky. Covid-19 všetky už existujúce trendy v politickej, ekonomickej a spoločenskej oblasti zrýchľuje.
Zatiaľ čo všetky tieto zmeny z krátkodobého hľadiska zameraného na zníženie epidemiologickej krivky majú svoje opodstatnenie, z niektorých strán počujeme veľa o „novej normalite“, v ktorej by tieto zmeny vôbec nemuseli byť krátkodobé. Keďže riziko infekčných nemocí, podobne ako terorizmus, nikdy nezmizne, kontrolné opatrenia sa môžu veľmi ľahko stať permanentnými. Ak sme k niečomu podobnému smerovali už aj predtým, súčasná situácia toto smerovanie len opodstatňuje. Pri mojej analýze tohto impulzu by som sa rád zameral na dva jeho aspekty: kontrolný reflex a vojnu proti smrti. Takáto analýza nám zároveň umožní vidieť iniciačnú príležitosť prebúdzajúcu súcit a solidaritu, pred ktorú nás Covid-19 postavil.
Kontrolný reflex
V čase, kedy píšem tieto slová, oficiálne štatistiky hovoria, že Covid-19 usmrtil približne 25 000 ľudí. Tak ako sa bude epidémia šíriť, toto číslo pravdepodobne narastie desaťnásobne, stonásobne alebo, ak by sa tie najalarmujúcejšie odhady ukázali ako pravdivé, tisícnásobne. Každý jeden z týchto ľudí mal milovaných, rodinu, priateľov. Súcit a svedomie nás nútia pre odvrátenie tragédie spraviť všetko, čo je v našich silách. Pre mňa to má aj osobný rozmer: moja neskutočne drahá a krehká matka je medzi tými, čo sú voči tomuto onemocneniu, ktoré zabíja najmä starých a slabých, najzraniteľnejší.
Aké budú konečné čísla? Túto otázku teraz nie je možné zodpovedať. Prvé správy naozaj naháňali strach – po celé týždne sa čísla z Wu-chanu donekonečna opakované médiami pohybovali okolo 3,4%. To v spojení s vysokou prenosnosťou vírusu ukazovalo k možnosti miliónov mŕtvych na celom svete. Aktuálne odhady ale klesli potom, ako sa ukázalo, že väčšina prípadov nakazení má len mierny alebo asymptomatický priebeh. A keďže testovanie sa zameriavalo na tých, čo boli vážne chorí, úmrtnosť bola umelo navýšená. V Južnej Kórei, kde boli stovky tisícov nakazených ľudí s miernymi príznakmi, sa hlásená úmrtnosť pohybovala okolo 1%. V Nemecku, kde boli rovnako testovaní aj nakazení, u ktorých sa ukazovali len mierne príznaky, bola úmrtnosť len 0,4%. V článku publikovanom v žurnáli Science sa tvrdí, že 86% všetkých nakazení nie je zdokumentovaných, čo naznačuje omnoho nižšiu úmrtnosť, než s akou momentálne operujeme.
Príbeh výletnej lode Diamond Princess tento pohľad podopiera. Z 3711 ľudí na palube bolo nakazených približne 20%. Symptómy prejavovala menej než polovica z nich a ôsmi zomreli. Výletná loď je dokonalé miesto na šírenie nákazy a počas plavby bolo dosť času na to, aby sa vírus rozšíril bez toho, že by s tým ktokoľvek mohol čokoľvek spraviť, no i tak sa nakazilo len 20%. Navyše, väčšina plaviacich sa boli starší ľudia: takmer tretina bola staršia než 70 rokov a viac než polovica bola staršia než 60 rokov. Výskumný tím prišiel na základe veľkého množstva asymptomatických prípadov k záveru, že skutočná úmrtnosť v Číne je približne 0,5%. To je stále päťkrát viac než pri chrípke. Na základe tohto (berúc do úvahy mladšiu populáciu v Afrike a Južnej a Juhovýchodnej Ázii) by som úmrtnosť v USA odhadoval na 200 000 až 300 000 (v prípade, že zdravotnícky systém skolabuje, bude to viac) a na globálnej úrovni na 3 milióny. To sú naozaj vysoké čísla. Od pandémie hong-kongskej chrípky z prelomu rokov 1968/69 svet niečo podobné nezažil.
Moje odhady ale môžu byť celkom mylné. Média každý deň prichádzajú s novými údajmi o počtoch nakazených, no nikto netuší, aké sú skutočné čísla, pretože testovaná je len malá časť populácie. Ak by desiatky miliónov nakazených boli asymptomatickí ľudia, nevedeli by sme o tom. Situáciu komplikuje aj vysoká miera chybne testovaných, ktorá môže dosahovať aj 80%. (A toto sú ďalšie neistoty spojené s presnosťou testovaní). Opakujem: nikto nevie, čo sa v skutočnosti deje (vrátane mňa). Buďme si vedomí dvoch protichodných tendencií v ľudskom správaní. Prvou z nich je tendencia hystérie nabaľovať sa, ignorovať dáta, ktoré nepodporujú strach a pretvárať svet na svoj obraz. Druhá tendencia je spojená s popieraním a iracionálnym odmietaním informácií, ktoré narúšajú pocit normálnosti a pohodlia. Slovami Daniela Schmachtenbergera, “Ako viete, že to, čomu veríte, je naozaj pravda?”
Tvárou v tvár tejto neistote ponúkam túto predpoveď: Nikdy nebudeme vedieť presný rozsah krízy. Ak budú konečné počty mŕtvych (ktoré budú predmetom množstva diskusií) nižšie, než sme sa obávali, podľa niektorých to bude preto, že kontrolné opatrenia zabrali. Iní povedia, že je to preto, že choroba nebola taká nebezpečná, ako sa tvrdilo.
Najväčšou záhadou je pre mňa to, prečo sa zdá, že v Číne teraz nepribúdajú žiadne nové prípady. Vláda vyhlásila karanténu dávno potom, čo sa vírus rozšíril. Počas čínskeho Nového roka, kedy sú všetky lietadlá, vlaky a autobusy plné cestujúcich ľudí, by sa totiž nákaza mala rozniesť po celej krajine. Čo sa tu skutočne deje? Opäť, netuším a to isté platí aj o vás.
Nech už bude konečné množstvo mŕtvych 50 000, 500 000 alebo 5 miliónov, pozrime sa na ďalšie čísla, aby sme získali trocha perspektívy. Mojím cieľom NIE JE ukázať, že Covid-19 nie je až taký vážny a nemusíme robiť nič. Prosím, majte so mnou trpezlivosť. Podľa FAO v poslednom roku na celom svete od hladu zomrelo 5 miliónov detí. To je dvestokrát viac než množstvo ľudí, ktorí zatiaľ zomreli na Covid-19, no žiadna vláda ešte nevyhlásila stav pohotovosti, ani nežiadala, aby sme kvôli ich záchrane radikálne zmenili svoj spôsob života. Porovnateľný alarm nevidíme ani v prípade samovrážd – predstavujúcich len špičku ľadovca zúfalstva a nešťastia – ktorým z globálneho hľadiska padá za obeť milión životov (50 000 v USA). Alebo predávkovania drogami, ktoré v USA zabíja 70 000, epidémie autoimúnnych ochorení, ktoré postihujú 23,5 (NIH) až 50 (AARDA) miliónov, alebo obezity, ktorá postihuje viac než 100 miliónov. No a keď už ide o to, prečo sa horúčkovito neusilujeme o odvrátenie nukleárneho armagedonu alebo ekologického kolapsu a miesto toho nasledujeme voľby, ktoré tieto hrozby znásobujú?
Prosím, to, čo tu hovorím, rozhodne neznamená, že keďže sme neboli ochotní svoj spôsob života zmeniť kvôli záchrane hladujúcich detí, nemali by sme ho meniť ani kvôli Covid-19. Je to skôr naopak: Ak ho dokážeme takým radikálnym spôsobom zmeniť kvôli Covid-19, dokážeme to možno aj kvôli týmto ostatným hrozbám. Položme si otázku, prečo sme schopní našu kolektívnu vôľu zjednotiť v boji proti tomuto vírusu, no nie pri čelení týmto ostatným hrozbám, pred ktorými ľudstvo stojí? Prečo bola spoločnosť vo svojom smerovaní až doteraz taká zaseknutá?
Odpoveď je veľmi výpovedná. Prosto povedané, tvárou v tvár svetovému hladu, závislostiam, problémom s autoimunitou, samovraždám alebo ekologickému kolapsu ako spoločnosť nevieme, čo máme robiť. Naše akčné spôsoby riešenia kríz, ktoré bez výnimky predstavujú nejakú formu kontroly, proti týmto problémom nie sú veľmi účinné. A teraz, keď sa objavila nákazlivá epidémia, môžeme konečne nabehnúť do akcie. Je to typ krízy, pri ktorej kontrola zaberá: karantény, zastavenie procesov, izolácia, umývanie rúk, kontrola pohybu, kontrola informácií, kontrola našich tiel. Toto všetko robí z Covid-19 vítaný cieľ, ku ktorému môžeme pohodlne nasmerovať všetok náš strach, a prostredníctvom ktorého si môžeme vybiť náš pocit rastúcej bezmocnosti zo zmien zaplavujúcich náš svet. Covid-19 je hrozba, na ktorú máme odpoveď. Na rozdiel od našich ostatných strachov, v prípade Covid-19 máme plán.
Inštitúcie našej civilizácie sú stále menej schopné reagovať na výzvy našej doby. A tu konečne prichádza výzva, na ktorú reagovať dokážu. Ako len dychtia po tom vrhnúť sa na toto nesmierne nebezpečenstvo. Ako prirodzene ich systém manažovania informácií vyberá jeho najalarmujúcejšie zobrazenia. Ako ľahko verejnosť prepadá panike a prijíma hrozbu, ktorú môžu autority použiť ako náhradu za všetky ostatné hrozby, voči ktorým sú celkom bezmocné.
Väčšinu našich dnešných výziev nie je možné prekonať s použitím sily. Naše antibiotiká a chirurgia nie sú schopné odpovedať na rastúcu zdravotnú krízu zlyhávania autoimunity, závislosti a obezity. Naše pušky a bomby, vyvinuté za účelom ničenia armád, nie sú schopné utíšiť nenávisť za našimi hranicami a za dvermi našich domov nedokážu utíšiť domáce násilie. Naša polícia a väznice nedokážu zmeniť sociálne podmienky vedúce k zločinnosti. Naše pesticídy nemôžu vyliečiť zničenú pôdu. Covid-19 nám pripomína staré dobré časy, kedy výzvy infekčných ochorení ustupovali pred modernou medicínou a hygienou, nacisti pred našou vojnovou mašinériou a príroda (tak sa aspoň zdalo) pred našimi technologickými vynálezmi a vylepšeniami. Pripomína nám dni, kedy naše zbrane ešte fungovali a svet sa zdal pri každej novej kontrolnej technológii postupovať o ďalší krok vpred.
Novým riaditeľom SIS má byť expert na diskreditačné kampane a vynášač zo spisov Vladimír Pčolinský
Aký typ problémov je možné poraziť pomocou ovládania a kontroly? Ide o problémy spôsobené niečím vonkajším. Pokiaľ je ale príčinou problému niečo vnútorné, s čím sme my sami intímne prepojení, ako napríklad bezdomovectvo alebo nerovnosť, závislosť alebo obezita, proti komu môžeme bojovať? Môžeme sa pokúsiť si nepriateľa vytvoriť. Môžeme začať obviňovať miliardárov, Vladimíra Putina alebo Diabla, no takýmto spôsobom celkom prehliadneme kľúčové informácie potrebné na pochopenie hlbinných príčin, ktoré šírenie miliardárov (alebo vírusov) umožňujú.
Ak naša civilizácia v niečom exceluje, je to boj s nepriateľom. Príležitosti, pri ktorých môžeme ukázať, čo nám ide, ktoré nám umožňujú demonštrovať účinnosť našej technológie, nášho systému a nášho svetonáhľadu, vítame s otvorenou náručou. A tak si vyrábame nepriateľov, problémy ako zločin, terorizmus a choroby kladieme do pozície my-proti-nim a naše kolektívne energie mobilizujeme výhradne k zápasom s problémami, ku ktorým je možné takýmto spôsobom pristúpiť. Covid-19 preto celkom prirodzene vnímame ako volanie do zbrane, pri ktorom dokážeme bez problémov reorganizovať celú spoločnosť, zatiaľ čo možnosť nukleárneho armagedonu, ekologický kolaps a päť miliónov detí zomierajúcich od hladu berieme ako niečo normálne.
Konšpiračný naratív
Keďže Covid-19 sa zdá opodstatňovať toľko vecí na zozname totalitných snov, je celkom pochopiteľné, že existujú ľudia, ktorí túto epidémiu pokladajú za celkom vedome spustenú mocenskú hru. Mojím cieľom tu nie je túto teóriu podporovať ani vyvracať, rád by som k nej ale pridal niekoľko meta-komentárov. Najskôr ale krátke zhrnutie.
Tieto teórie (existuje množstvo variantov) hovoria o Udalosti 201 (sponzorovanej Gatesovou nadáciou, CIA a podobne) a o dokumente Rockefellerovej nadácie popisujúcom scenár označený ako „Lockstep.“ V oboch prípadoch ide o vykreslenie autoritárskej reakcie na vypuknutie hypotetickej pandémie. Teórie tiež poukazujú na postupné zmeny v infraštruktúre, technológii a legislatíve, ktoré dlhoročne vytvárajú podmienky pre hladké vyhlásenie výnimočného stavu. Všetko, čo chýbalo, bol spúšťač, ktorý by verejnosť prinútil tieto opatrenia prijať, a ten teraz prišiel v podobe Covid-19. Nech už súčasná miera kontroly je alebo nie je permanentná, vytvára precedens pre:
- Trvalé sledovanie pohybu ľudí (kvôli koronavírusu);
- Pozastavenie slobody zhromažďovania (kvôli koronavírusu);
- Policajný dozor nad civilistami (kvôli koronavírusu);
- Mimosúdnu časovo neobmedzenú väzbu (karanténa kvôli koronavírusu);
- Zákaz používania hotovosti (kvôli koronavírusu);
- Internetovú cenzúru (bojujúcu s dezinformáciami kvôli koronavírusu);
- Povinnú vakcináciu a ďalšie lekárske zákroky opodstatňujúce suverenitu štátnej moci nad našimi telami (kvôli koronavírusu);
- Klasifikáciu všetkých aktivít a destinácií ako povolených alebo zakázaných (môžete opustiť svoj domu kvôli tomuto, ale nie kvôli tamtomu), ktorá eliminuje šedú zónu vyňatú z vplyvu polície a práva. Tento prístup tvorí podstatu každého totalitného zriadenia. Teraz je ale nevyhnutný (kvôli koronavírusu).
Toto je pre konšpiračné teórie naozaj šťavnatý materiál. Niektorá z týchto teórií by mohla byť pokojne pravdivá, no ten istý sled udalostí by mohol byť pokojne aj výsledkom nevedomého systemického vychyľovania sa smerom k stále vyššej miere kontroly. Odkiaľ sa toto vychyľovanie vzalo? Je zabudované do DNA našej civilizácie. Naša civilizácia (na rozdiel od malých, tradičných kultúr) chápe pokrok ako otázku zvyšovania kontroly nad svetom: skrotenie divočiny, pokorenie barbarov, ovládnutie síl prírody a usporiadanie spoločnosti podľa princípov zákona a rozumu. Vzostup kontroly sa nesmierne urýchlil prostredníctvom vedeckej revolúcie, ktorá „pokrok“ pozdvihla do nových výšin: usporiadanie skutočnosti podľa objektívnych merateľných kategórií a dominancia nad materiálnym svetom prostredníctvom technológie. Sociálne vedy nám sľubujú, že s využitím podobných prostriedkov a metód je možné vybudovať dokonalú spoločnosť (sen, ktorý máme už od čias Platóna a Konfucia).
Tí, čo spravujú civilizáciu, preto celkom prirodzene uvítajú akúkoľvek možnosť, ktorá zvýši ich kontrolu, pretože, koniec-koncov, všetko je to v službe veľkej vízie ľudského osudu: dokonale usporiadaný svet, v ktorom neexistuje choroba, zločin, chudoba a ani utrpenie. Nie sú za tým žiadne pokútne motívy. Samozrejme, že by chceli každého sledovať – tak bude totiž možné najjednoduchšie dosiahnuť všeobecné dobro. Covid-19 len ukazuje, ako veľmi je niečo podobné potrebné. Pýtajú sa: „Môžeme si demokratické slobody dovoliť pri takom niečom, ako je koronavírus? Nemusíme ich teraz pre našu vlastnú bezpečnosť obetovať?“ Je to dobre známa argumentácia, ktorá sprevádzala aj predošlé krízy, ako napríklad 9/11.
Celé to priblíži aj jedna dobre známa metafora. Predstavte si človeka s kladivom, ktorý chodí hore dole a hľadá dôvod, ktorý by mu umožnil ho použiť. Zrazu uvidí vytŕčajúci klinec. Klinec hľadal už veľmi, veľmi dlho, pretože trieskať kladivom do matíc a skrutiek nie je celkom ono. Zastáva pohľad na svet, v ktorom sú kladivá tými najlepšími a najuniverzálnejšími nástrojmi a svet je možné vylepšovať pomocou zatĺkania klincov. A tu jeden práve trčí. Niekto by si až mohol myslieť, že vo svojej dychtivosti to kladivo použiť ho tam sám dal, no na tom teraz nezáleží. Možnože to, čo trčí, ani nie je klinec, no je to klincu rozhodne dostatočne podobné na to, aby bolo možné začať udierať kladivom. Keď máme pripravený nástroj, skôr či neskôr sa objaví aj príležitosť na jeho použitie.
A ja len kvôli tým, čo majú sklon nedôverovať autoritám, dodám, že tentoraz možno skutočne ide o klinec. A v tom prípade kladivo je vhodný nástroj – výsledkom ale bude umocnenie princípu kladiva, pripraveného udierať po skrutkách, tlačidlách, sponách a trhlinách.
Nech je to akokoľvek, problém, pred ktorým tu stojíme, je omnoho hlbší než otázka zvrhnutia spolku temných Iluminátov. Aj keby existovali, vzhľadom na celkové smerovanie civilizácie by tento trend pokračoval aj bez nich, alebo by sa na ich miesto postavil nejaký iný spolok, ktorý by ich nahradil.
Pravda alebo lož, myšlienka, že epidémia je výsledkom nejakého monštruózneho úkladu zlosynov namiereného na verejnosť, nie je veľmi vzdialená mentalite zameranej na hľadanie problému. Je to vojnová mentalita. Lokalizuje zdroj sociálno-politickej choroby v nejakom probléme, s ktorým je možné bojovať, vo vinníkovi, s ktorým my rozhodne nemáme nič spoločné. Tento prístup riskuje úplne prehliadnutie podmienok vedúcich k premene spoločnosti na živnú pôdu, v ktorej sa tieto problémy môžu zakoreňovať a šíriť. To, či rozosiatie semien, z ktorých tieto problémy vyvstávajú, je výsledkom pôsobenia vedomého zámeru alebo ich jednoducho privial vietor, je pre mňa celkom druhoradé.
To, o čom budem hovoriť ďalej, je celkom nezávislé od toho, či je Covid-19 geneticky vytvorená biologická zbraň, či súvisí s testovaním 5G, či je to „trójsky kôň“ dláždiaci cestu pre globálnu vládu totalitarizmu, či je nebezpečnejší, než nám hovoria, či je menej nebezpečný, než nám hovoria, či vznikol v laboratóriu vo Wu-chane, či vznikol vo Fort Detrick alebo či ide presne o to, čo nám hovoria CDC (Centers for Decease Control) a WHO (World Health Organisation). Platí to aj v prípade, že by sa v úlohe vírusu SARS-CoV-2 v súčasnej epidémii všetci úplne mýlili. Mám na to svoj názor, no ak som sa v priebehu tejto pohotovosti niečo naučil, je to to, že v skutočnosti neviem, čo sa deje. A úprimne, vzhľadom na tú záplavu poloprávd, falošných správ, chýrov, potlačených informácií, konšpiračných teórií, propagandy a politizovaných naratívov, ktorých je internet plný, neviem, ako by na tom ktokoľvek mohol byť lepšie. Želal by som si, aby vedomie vlastnej nevedomosti prijalo omnoho viac ľudí. Platí to pre tých, ktorí prijali dominantný naratív, aj pre tých, ktorí sa utiekajú k rôznym formám disentu. Aké informácie v snahe o ochranu integrity nášho videnia sveta nechceme vidieť? Buďme vo svojich presvedčeniach pokorní: je to otázka života a smrti.
Vojna proti smrti
Môj sedemročný syn sa s inými deťmi nevidel ani nehral už dva týždne. Milióny ďalších detí sú na tom rovnako. Väčšina z nás by asi súhlasila s tým, že mesiac bez sociálnych interakcií pre všetky tieto deti je akceptovateľná obeť za záchranu miliónov životov. No čo ak by šlo len o 100 000 životov? A čo ak by tou obeťou nemal byť jeden mesiac, ale jeden rok? Päť rokov? Názory na to sa budú medzi ľuďmi rôzniť v závislosti od ich hlbinného hodnotového rámca.
Postavme ale na miesto týchto otázok niečo osobnejšie, niečo, čo prerazí cez plášť nehumánneho utilitárneho uvažovania, ktoré ľudí premieňa na štatistické údaje a obetuje ich pre dosiahnutie niečoho iného. Takouto relevantnou otázkou by mohlo byť napríklad: „Zakázal by som všetkým deťom na svete spoločné hry, ak by to znížilo riziko, že moja mama zomrie? Spravil by som to, aby som znížil riziko, že zomriem ja?“ Alebo by som sa mohol spýtať: „Ak by mi to zachránilo život, nariadil by som koniec ľudských objatí a podaní ruky?“ Tým sa rozhodne nesnažím znížiť hodnotu svojho vlastného života alebo života svojej mamy. Obidva sú mi drahé. Som hlboko vďačný za každý deň, kedy je tu s nami. Tieto otázky ale ukazujú na hlboké problémy. Ako správne žiť? Ako správne zomrieť?
Odpoveď na takéto otázky, nech už si ich človek kladie kvôli sebe samému alebo kvôli spoločnosti ako takej, závisí na tom, ako vnímame smrť a nakoľko si popri občianskych právach a osobnej slobode ceníme hru, dotyk a spoločenstvo postavené na zdieľaní. Pre vyváženie týchto hodnôt neexistuje jednoduchý vzorec.
Počas môjho života som videl, ako spoločnosť kladie stále viac dôrazu na bezpečnosť, ochranu a minimalizáciu rizík. Najviac to ovplyvnilo detstvo: za mojich detských čias pre nás bolo úplne normálne sa potĺkať bez dozoru aj niekoľko kilometrov od domova – dnes by si rodičia za takýto prístup vyslúžili návštevu z Úradu na ochranu detí. Prejavuje sa to aj v podobe gumených rukavíc využívaných viac a viac profesiami, všadeprítomnými ručnými mydlami, zamknutými, stráženými a monitorovanými školskými budovami, znásobenou letiskovou a hraničnou kontrolou, zvýšenou citlivosťou voči právnym povinnostiam a rôznym formám poistenia, detektormi kovov pri vstupe do športových arén a verejných budov, a tak ďalej. V kocke, naberá to podobu bezpečnostného štátu.
Mantra „bezpečnosť nadovšetko“ korení v systéme hodnôt, pre ktorý je prežitie tou najvyššou prioritou a ktorý znižuje hodnotu zábavy, dobrodružstva, hier a presahovanie limitov. Iné kultúry mali odlišné priority. Napríklad množstvo tradičných a pôvodných kultúr je vo vzťahu k ochrane detí omnoho menej úzkostlivých, ako ukazuje klasický dokument Jean Liedloffovej The Continuum Concept. Umožňovali im riskovať a niesť zodpovednosť v miere, ktorá by pre väčšinu moderných ľudí bola šialená, pretože boli presvedčení, že je to nevyhnutné na to, aby si deti vyvinuli zdravú sebadôveru a zdravý úsudok. Myslím si, že väčšina moderných ľudí, najmä mladých, si niečo z tejto ochoty obetovať bezpečnosť v prospech plnšieho života zachovalo. Okolitá kultúra nás ale neustále tlačí k životu v obavách a vytvorila systémy, ktoré tieto obavy stelesňujú. Ak je v nich človek zasadený, byť v bezpečí je pre neho tou najvyššou prioritou. A tak máme zdravotnícky systém, v ktorom sa všetky rozhodnutia robia na základe kalkulácií rizika a v ktorom ten najhorší možný výsledok ukazujúci to najväčšie lekárske zlyhanie, je smrť. Stále sme si vedomí, že smrti neujdeme. Záchranu života ale vnímame ako cestu k jej oddialeniu.
Triumf nad smrťou by bol absolútnym naplnením programu našej civilizácie zameraného na kontrolu. Vzhľadom na to, že v tejto oblasti zlyhávame, zameriavame sa na imitáciu toho triumfu: keďže smrť nedokážeme poraziť, popierame ju. Nech už ide o kult večnej mladosti alebo o odkladanie starých ľudí do starobincov, naša spoločnosť je na popieraní smrti postavená. Dokonca aj jej posadnutosť peniazmi a majetkom – rozšírenie nás samotných, ako naznačuje slovo „moje“ – podporuje ilúziu, že pominuteľné ja sa môže stať trvalým, a to prostredníctvom vlastnených vecí. Všetko toto je vzhľadom na „príbeh ľudského ja,“ ktorý modernita ponúka – jednotlivec oddelený od sveta – celkom nevyhnutné. Toto „ja“, obklopené genetickými, spoločenskými a ekonomickými protivníkmi, musí na to, aby rozkvitalo, všetku pozornosť venovať svojej vlastnej ochrane a ovládaniu iných. Musí robiť všetko, čo je v jeho moci, aby predišlo svojej smrti, ktorá v Príbehu oddelenosti znamená úplné vyhladenie. Biologická veda nás dokonca naučila, že maximalizácia našich šancí na prežitie a reprodukciu predstavuje samu podstatu toho, kým sme.
Jednej svojej priateľky, lekárky, ktorá strávila nejaký čas v Peru s kmeňom Q’ero, som sa spýtal, či by Q’ero, ak by to bolo v ich možnostiach, niekomu umelo predlžovali život. „Samozrejme, že nie,“ povedala. „Privolali by šamana, aby mu pomohol dobre zomrieť.“ „Dobre zomrieť“ (čo nevyhnutne neznamená zomrieť bezbolestne) v slovníku dnešnej medicíny veľa neznamená. V nemocniciach sa nerobia záznamy o tom, či niekto dobre zomrel. To by sa nerátalo ako pozitívny výsledok. Vo svete oddeleného „ja“ predstavuje smrť tú najväčšiu katastrofu.
Je to ale naozaj tak? Pozrite sa na túto perspektívu Dr. Lissy Rankinovej: „Nie všetci z nás chcú byť na jednotke intenzívnej starostlivosti, izolovaní od milovaných, napojení na prístroje, ktoré miesto nás dýchajú, s rizikom, že zomrieme sami – dokonca ani keby to malo zvýšiť naše šance na prežitie. Niektorí z nás by boli radšej, keby ich doma držali milujúce ruky, aj keby to znamenalo, že ich čas nadíde skôr. Pamätajte, smrť neznamená koniec. Smrť znamená návrat domov.“
Keď k „ja“ pristupujeme ako k niečomu vzťahovému, navzájom závislému, dokonca spoločne-existujúcemu, začíname sa svetu otvárať a svet sa začína otvárať nám. Chápanie „ja“ ako ohniska vedomia v sieti vzťahov človeku umožňuje miesto hľadania nepriateľa ako kľúča k vyriešeniu všetkých problémov, začať hľadať skôr situácie a miesta, ktoré do vzťahov prinášajú nerovnováhu. Vojna proti smrti ustúpi pred snahou žiť dobrý a plný život, ktorý nám zároveň ukáže, že strach zo smrti je v skutočnosti strachom zo života. Koľko z našich životov obetujeme len preto, aby sme sa udržali v bezpečí?
Totalitarizmus – vrcholná kontrola – je nevyhnutným finálnym produktom mytológie oddeleného „ja“. Čo iné by si vrcholná kontrola cenila viac než vojnu so životom? Orwell večnú vojnu správne identifikoval ako kľúčový komponent vlády Strany.
V kontexte programu kontroly, popierania smrti a oddeleného „ja“ je predpoklad, že hlavnou kolektívne zdieľanou stratégiou je minimalizácia počtu úmrtí cieľom, ktorému sú iné hodnoty ako hra, sloboda, atď. podriadené. Covid-19 prináša príležitosť tento pohľad rozšíriť. Áno, majme život za posvätný, posvätnejší než kedykoľvek predtým. To je to, čo nás smrť učí. Pokladajme každého človeka, mladého či starého, chorého alebo zdravého, za posvätnú, milovanú bytosť, hodnú lásky. A spravme v našich srdciach miesto aj pre ďalšie posvätné hodnoty. Pokladať život za posvätný neznamená len žiť dlho, ale aj dobre a plno.
Podobne ako každý strach, aj strach spojený s koronavírusom ukazuje na to, čo môže ležať za ním. Každý, kto zažil odchod niekoho blízkeho, vie, že smrť je bránou k láske. Covid-19 povýšil smrť na popredné miesto vo vedomí spoločnosti, ktorá to popiera. Na druhej strane strachu môžeme vidieť lásku, ktorá je smrťou oslobodzovaná. Dovoľme jej vyliať sa. Dovoľme jej zavlažiť pôdu našej kultúry a naplniť jej hlbinné rezervoáre tak, aby mohla presiaknuť prasklinami zvetraných inštitúcií, systémov a zvykov. Dovoľme jej to s vedomím, že niektoré z nich pri tom môžu zaniknúť.
V akom svete budeme žiť?
Koľko z našich životov chceme obetovať na oltári bezpečnosti? Ak by to mohlo zvýšiť naše bezpečie, chceli by sme žiť vo svete, v ktorom sa ľudia vôbec nestretávajú? Chceme nosiť masky vo verejnom priestore permanentne? Ak by to mohlo zachrániť ľudské životy, chceme byť lekársky testovaní pri každej ceste? Sme ochotní akceptovať stále väčšiu mieru kontroly nad našimi telami lekárskymi autoritami (v závislosti od rozhodnutí politických autorít?)? Chceme, aby každé spoločenské stretnutie prebiehalo virtuálne? Do akej miery sme ochotní žiť v strachu?
Covid-19 nakoniec ustúpi, no riziko infekčných ochorení je permanentné. Naša odpoveď naň nastaví smerovanie budúcnosti. Verejný život, komunálny život i život zdieľanej telesnosti už niekoľko generácií upadá. Namiesto nákupov v kamenných obchodoch si nechávame veci privážať priamo domov. Namiesto húfov detí naháňajúcich sa po vonku prežívame dobrodružstvá v digitálnej podobe. Miesto verejných námestí diskutujeme na online fórach. Chceme naozaj pokračovať v stále hlbšom oddeľovaní sa od sveta?
Nie je také ťažké si predstaviť, že trvanie pandémie Covid-19 na globálnej úrovni pretrvá 18 mesiacov aj v prípade, že sociálna izolácia bude úspešná. Nie je ťažké si predstaviť ani to, že počas tejto doby sa objavia nové vírusy a pohotovostné opatrenia sa stanú novou normou brániacou vypuknutiu ďalšej pandemickej vlny rovnako, ako to bolo v prípade bezpečnostných opatrení spojených s 9/11. Nie je také ťažké si predstaviť ani to, že sa spustí vlna opätovnej infekcie. Znamenalo by to, že dočasné zmeny v našom spôsobe života sa stanú permanentnými.
Aby sme znížili riziko ďalšej pandémie, rozhodneme sa už navždy žiť v spoločnosti bez objatí a podaní ruky? Budeme žiť v spoločnosti, v ktorej sa už nekonajú masové zhromaždenia? Stanú sa koncerty, športové podujatia a festivaly vecami minulosti? Prestanú sa deti hrať s inými deťmi? Budú všetky formy ľudského kontaktu sprostredkované počítačmi a maskami? Už žiadne hodiny tanca, ani karate, žiadne konferencie ani návštevy kostola? Stane sa snaha znížiť riziko smrti hlavným kritériom pokroku? Vyžaduje si pokrok oddelenosť? Je toto budúcnosť?
Tá istá otázka sa vzťahuje aj na administratívne nástroje potrebné na kontrolu pohybu ľudí a toku informácií. V čase písania týchto riadkov celá krajina smeruje k úplnému zastaveniu. V niektorých krajinách na to, aby človek mohol opustiť svoj dom, musí najskôr vytlačiť formulár z webovej stránky vlády. Pripomína mi to školu, kde si každý presun v priestore vyžaduje povolenie. Alebo väzenie. Predstavujeme si budúcnosť postavenú na elektronickej kontrole, systém, v ktorom je voľný pohyb neustále ovládaný štátnymi úradníkmi a ich softwarom? Kde každý pohyb je sledovaný a buď umožnený alebo zakázaný? A v ktorom sú informácie ohrozujúce naše zdravie pre naše dobro cenzurované vyššími autoritami? V čase pohotovosti, podobne ako vo vojne, takéto obmedzenie prijímame a dočasne sa vzdávame našich slobôd. Covid-19, podobne ako 9/11, prehluší všetky námietky.
Po prvý raz v dejinách existujú technologické prostriedky na realizáciu takejto vízie, teda aspoň vo vyspelých krajinách (napríklad, využívanie mobilných lokalizačných dát na presadzovanie spoločenského dištancu; pozri aj tu). Po kostrbatom období zmien by sme sa mohli ocitnúť v spoločnosti, kde väčšia časť života prebieha online: nákupy, stretávania, zábava, práca a dokonca aj randenie. Je to to, čo chceme? Koľko zachránených životov je to hodné?
Som si istý tým, že mnohé dnes využívané typy kontroly budú za pár mesiacov čiastočne uvoľnené. Čiastočne uvoľnené, no pripravené. Pokiaľ s nami infekčné ochorenia pretrvajú, je pravdepodobné, že kontrola bude v budúcnosti opäť použitá, znova a znova a je celkom možné, že ju na seba prostredníctvom zvykov uvrhneme my sami. Ako vraví Debora Tannenová vo svojom príspevku v Politico k tomu, ako koronavírus permanentne zmení svet: „Teraz už vieme, že chytanie vecí, spoločnosť ľudí a dýchanie vzduchu k uzavretom priestore môžu byť riskantné. Môže sa pre nás stať celkom prirodzené cúvať pred podaniami ruky i pred dotykom vlastnej tváre – neustále umývanie rúk spôsobí, že sa my všetci staneme nositeľmi celospoločenskej obsedantno-kompulzívnej poruchy.“ Po tisícoch rokov, miliónoch rokov plných dotýkania, kontaktu a spolčovania, sa má stať to, že so všetkým týmto prestaneme, pretože je to príliš riskantné?
Život je komunita
Paradox programu kontroly je, že jej šírenie nás nikdy nepriblíži zamýšľanému cieľu. Napriek bezpečnostným systémom takmer v každej bohatšej domácnosti ľudia nie sú menej úzkostliví a opatrní ako pred jednou generáciou. Napriek dômyselným bezpečnostným opatreniam v školách nedochádza k menšiemu množstvu streľby. Napriek fenomenálnemu pokroku v medicínskej technológii sa ľudia za posledných tridsať rokov nestali zdravšími, skôr naopak – chronické choroby sa šíria i naďalej, priemerná dĺžka života stagnuje, a v USA a Veľkej Británii dokonca klesá.
Podobným spôsobom aj inštitucionálne opatrenia zamerané na kontrolu Covid-19 môžu spôsobiť viac utrpenia a úmrtí, než koľkým dokážu predísť. Minimalizovať úmrtia znamená minimalizovať úmrtia, pri ktorých vieme, ako im predísť a ako ich zmerať. Je celkom nemožné zmerať úmrtia, ktoré môže spôsobiť napríklad depresia vyvolaná izoláciou, zúfalstvo spôsobené nezamestnanosťou alebo znížená imunita a oslabenie zdravia spôsobené chronickým strachom. Bolo dokázané, že osamelosť a nedostatočný sociálny kontakt zvyšuje zápaly, depresie a podporuje demenciu. Podľa Dr. Lissy Rankinovej znečistenie ovzdušia zvyšuje riziko smrti o 6%, obezita o 23%, alkohol o 37% a osamelosť o 45%.
Ďalším nebezpečenstvom, s ktorým vôbec nepočítame, je znižovanie imunity spôsobené nadmernou hygienou a izoláciou. Pre zdravie nie je dôležitý len sociálny kontakt, ale aj kontakt so svetom mikróbov. Mikróby vo všeobecnosti v spojitosti so zdravím nie sú našimi nepriateľmi, ale spojencami. Bohatá črevná mikroflóra tvorená baktériami, vírusmi, kvasnicami a ďalšími organizmami je pre funkčný imunitný systém kľúčová a jej diverzita je udržiavaná pomocou kontaktu s inými ľuďmi a svetom života. Nadmerné umývanie rúk, užívanie antibiotík, sterilná čistota a nedostatok ľudského kontaktu môžu spôsobiť viac škôd ako úžitku. Výsledné alergie a autoimunitné problémy môžu byť vážnejšie než infekčné ochorenia, ktoré nahrádzajú. Sociálne aj biologické zdravie pochádza z komunity. Život nerozkvitá v izolácii.
To, že sa na svet pozeráme cez šošovky my-proti-nim, nás zaslepuje voči skutočnosti, že život a zdravie sú výsledkom komunitných interakcií. Príkladom takéhoto zlyhania sú infekčné ochorenia, pri ktorých sa vôbec nepýtame, akú úlohu vírusy plnia vo vzťahoch medzi mikroorganizmami. (Pozri aj tu.) Aké sú telesné podmienky umožňujúce šírenie škodlivých vírusov? Prečo majú niektorí ľudia slabé a iní silné príznaky (okrem nič-nehovoriaceho vysvetlenia „nižšej imunity“)? Aké pozitívne úlohy by mohli chrípky, prechladnutia a iné formy ľahších ochorení zohrávať pri udržiavaní zdravia?
Myslenie, ktoré používame pri Vojne proti baktériám, je podobné tomu, ktoré pôsobí pri Vojne proti teroru, Vojne so zločinom, Vojne s burinou a vo všetkých ostatných vojnách, v ktorých bojujeme na politickej a medziľudskej úrovni. Jeho výsledkom je v prvom rade nikdy nekončiaci boj; v druhom rade odkláňa našu pozornosť od vnímania hlbinných príčin, ktoré vytvárajú podmienky podporujúce choroby, terorizmus, zločin, burinu a všetko ostatné.
Napriek odvekému tvrdeniu politikov, že vojnu podporujú kvôli mieru, výsledkom vojny je nevyhnutne iba ďalšia vojna. Bombardovanie krajín za účelom pozabíjania teroristov hlbinné podmienky vzniku terorizmu nielen ignoruje, ale aj zhoršuje. Prístup, ktorého prejavom je zatváranie zločincov do väzenia, ignoruje podmienky podporujúce vznik kriminality a zároveň ich zhoršuje, pretože rozbíja rodiny a komunity a uväznených kultúrne prispôsobuje kriminalite. To isté platí aj o antibiotikách, vakcínach, protivírových prostriedkoch a ďalších typoch liekov, ktoré rozvracajú prirodzenú ekológiu tela tvoriacu základ silnej imunity. Masívne postrekové kampane, ktoré začali Zikou a horúčkou dengue a teraz pokračujú s Covid-19, zase spôsobujú škody podobného rozsahu na prírodnej ekológii. Pýta sa niekto, aký dopad na ekosystém bude mať to, keď ho zavalíme antivirálnymi časticami? Takýto prístup, ktorý bol použitý v rôznych častiach Číny a Indie, je mysliteľný len v mentalite oddelenosti, ktorá nechápe, že vírusy sú integrálnou súčasťou Siete života.
Aby sme lepšie pochopili hľadisko spojené s hlbinnými podmienkami, pozrime sa na niektoré štatistiky z Talianska založené na stovkách smrteľných prípadov Covid-19. Zo všetkých analyzovaných prípadov len menej než 1% postihnutých netrpelo žiadnymi ťažkými stavmi. Približne 75% malo zvýšený tlak, 35% cukrovku, 33% srdcové ochorenia, 24% fibriláciu predsiení, 18% oslabenú funkciu ľadvín, spolu s ďalšími problémami, ktoré som z talianskych správ nevedel dešifrovať. Takmer polovica zomrelých trpela troma alebo aj viacerými z týchto vážnych problémov. Američania, trpiaci obezitou, cukrovkou a ďalšími chronickými chorobami sú minimálne takí zraniteľní ako Taliani. Mali by sme teda obviňovať vírus (ktorý zabil len veľmi málo zdravých ľudí) alebo skôr slabé celkové zdravie? Analógia o napnutom lane je v tomto prípade naozaj veľmi výstižná. Milióny ľudí v modernom svete sú vo veľmi vážnom zdravotnom stave a vyslovene čakajú na niečo (za bežných okolností úplne triviálne), čo by ich zložilo. Samozrejme, z krátkodobého hľadiska je dôležité zachrániť čo najviac životov, no nebezpečenstvo, ktorému čelíme, je, že sa v nekonečnom boji za krátkodobé ciele celkom vyčerpáme – budeme bojovať s jedným infekčným ochorením za druhým bez toho, že by sme sa kedy čo i len dotkli hlbinných podmienok, ktoré ľudí robia tak zraniteľnými. Práca na tejto úrovni je omnoho náročnejšia, pretože hlbinné podmienky nie je možné zmeniť bojovaním. Neexistuje žiadny patogén, ktorý by bol zodpovedný za obezitu, závislosť, depresiu alebo post-traumatický syndróm. Ich príčinou nie je niečo „iné,“ nejaký vírus mimo nás, zatiaľ čo my sme nevinné obete.
Dokonca ani v prípade ochorenia ako Covid-19, v ktorom môžeme ako patogén označiť vírus, to nie je čisto otázkou boja medzi vírusom a obeťou. K bežnej teórii vzťahu baktérií a choroby existuje alternatíva, podľa ktorej sú baktérie súčasťou väčšieho procesu. Ak sú na to vytvorené vhodné podmienky, začnú sa v tele množiť, čo niekedy vedie k usmrteniu hostiteľa, no niekedy môže dôjsť aj k zlepšeniu podmienok, ktoré spôsobili nárast ich množstva, napríklad prostredníctvom vylúčenia toxínov prostredníctvom hlienov, alebo ich „spálenia“ prostredníctvom horúčky. Podľa tejto „teórie prostredia“ sú baktérie symptómom a nie príčinou choroby. Názorne to vysvetľuje jeden mém: „Tvoje rybky sú choré. Teória baktérií: rybky treba izolovať. Teória prostredia: treba očistiť akvárium.“
Moderná kultúra trpí v otázke zdravia istým druhom schizofrénie. Na jednej strane vidíme prekvitať hnutia rozvíjajúce alternatívnu a holistickú medicínu. Pri zvyšovaní imunity využívajú bylinky, meditáciu a jogu. Pracujú s emocionálnymi aj so spirituálnymi dimenziami zdravia a pri liečení sa zameriavajú na vnútorné postoje a presvedčenia. Zdá sa, že cunami Covid-19 všetko toto celkom zmietla a celá spoločnosť sa vrátila k starému typu ortodoxie.
Konkrétny príklad: akupunkturisti v Kalifornii boli nútení zastaviť svoju prax, ktorá bola označená za neúčinnú. Z perspektívy konvenčnej virológie je to celkom pochopiteľné. No ako jeden akupunkturista na Facebooku povedal: „Čo ale s mojím pacientom, ktorému pomáham vypúšťať lieky proti bolesti chrbta? Bude ich musieť opäť začať používať.“ Pokiaľ ide o skutočné ochorenia spôsobené reálnymi vírusmi, alternatívne prístupy, sociálna interakcia, rastlinné náhrady, a podobne sú z pohľadu lekárskej autority celkom zanedbateľné. V čase krízy sú odsunuté do éterickej oblasti „wellness“. Oživenie vplyvu lekárskej ortodoxie počas epidémie Covid-19 je také intenzívne, že čokoľvek nekonvenčné, dokonca aj používanie vitamínu C bolo v USA až donedávna celkom odmietané (internet stále prekypuje článkami vyvracajúcimi mýtus o účinku vitamínu C v boji proti Covid-19). Nepočul som, že by CDC informovali o pozitívnych účinkoch čiernej bazy, medicínskych húb, obmedzenia prijímania cukru, NAC (N-acetyl L-cysteine) alebo vitamínu D. V týchto prípadoch nejde o žiadne pochybné špekulácie o „wellness,“ pretože ich účinky sú podložené výskumami a fyziologickými vysvetleniami. Napríklad, ukázalo sa, že NAC (všeobecné info, dvojitý slepý test) zásadne znižuje výskyt aj vážnosť prejavov chrípkovitých ochorení.
Ako vyššie spomínaná štatistika k autoimunite a obezite naznačuje, Amerika a moderný svet vo všeobecnosti dlhodobo čelia zdravotnej kríze. Je v takomto prípade optimálnou odpoveďou návrat k tomu, čo sme už robili, až na to, že tentoraz to budeme robiť s väčšou dôkladnosťou? Dominantná forma reakcie na Covid-19 bola zatiaľ spojená so znásobením ortodoxie a úplným odmietnutím nekonvenčných praktík, napriek tomu, že alternatívna forma reakcie by znamenala rozšírenie nášho zorného poľa a preskúmanie celého systému, vrátane toho, kto ho financuje, akým spôsobom je podporovaný výskum, i toho, aký je účinok marginalizovaných prístupov ako napríklad rastlinná alebo energetická medicína. Takýto prístup by nám mohol pomôcť prehodnotiť dominantné teórie chorôb, zdravia a tela. Áno, chráňme teraz choré ryby tak dobre, ako sa len dá, no nabudúce možno nebude nutné toľko rýb izolovať a nadopovať liekmi, pretože sa miesto toho zameriame skôr na vyčistenie akvária.
Rozhodne tým nevravím, aby ste si okamžite utekali kúpiť NAC alebo nejaké rastlinné prípravky, ani aby sme ako spoločnosť ihneď radikálne zmenili spôsob, akým na situáciu reagujeme. Prerušenie normálneho behu vecí, toto zastavenie sa na križovatke môžeme využiť na vedomú voľbu cesty, po ktorej budeme ďalej pokračovať: aký zdravotnícky systém chceme, akú paradigmu zdravia, aký druh spoločnosti. K tomuto prehodnoteniu už dochádza. Napríklad v USA sa intenzívne diskutuje o univerzálnej bezplatnej zdravotnej starostlivosti. Aj s touto možnosťou sa ale spájajú voľby. Aký druh zdravotnej starostlivosti by sa mal stať univerzálne dostupný? Bude jednoducho pre všetkých dostupnou možnosťou alebo pôjde o povinnosť, spojenú s neviditeľným číselným kódom vytetovaným na ruku, ktorý bude potvrdzovať, že daný človek absolvoval všetky povinné očkovania a kontroly a môže ísť do školy, nastúpiť do lietadla alebo vstúpiť do reštaurácie? Toto je jedna možná cesta do budúcnosti, ktorá sa pred nami otvára.
Máme ale aj iné možnosti. Miesto zdvojnásobenia kontroly by sme mohli prijať holistickú paradigmu (a s ňou spojenú prax), ktorá na periférii pozornosti už dlho čaká na to, že sa ortodoxný stred začne pod tlakom vlastnej jednostrannosti rozpadať, čím vznikne priestor, okolo ktorého by bolo možné začať tvoriť nový systém.
Korunovácia
Voči raju dokonalej kontroly, o ktorého dosiahnutie naša civilizácia tak dlho usilovala, a ktorý jej napriek neustálemu pokroku neustále uniká za horizont, existuje alternatíva. Áno, môžeme pokračovať doterajším smerom, k stále väčšej izolácii, ovládaniu a oddelenosti. Vo viere, že takýmto spôsobom zvýšime našu bezpečnosť, môžeme prijímať ako normu stále vyššiu úroveň oddelenosti a kontroly. Rovnako môžeme prijať svet, v ktorom sa budeme báť byť v prítomnosti ostatných ľudí. No zároveň môžeme toto zastavenie využiť na prelomenie normality a vstúpenie na cestu vedúcu k zjednoteniu, celistvosti, obnove stratených spojení, uzdraveniu narušených komunít a opätovnom zapojení do Siete života.
Zdvojnásobíme svoje úsilie o ochranu nášho oddeleného „ja“ alebo prijmeme pozvanie do sveta, v ktorom sme v tom všetci spoločne? Pred touto dilemou nestojíme len v oblasti medicíny: týka sa to politických, ekonomických aj osobných aspektov našich životov. Vezmime si napríklad problém s hromadením, ktorý stelesňuje myšlienka: „Nie je tu dosť pre všetkých, a preto sa musím postarať o to, aby tu bolo dosť pre mňa.“ Iná odpoveď na tento problém by mohla byť: „Niektorí nemajú dosť, a preto sa s nimi s tým, čo mám, podelím.“ Zameriame sa na prežitie alebo na pomoc? Čomu bude náš život slúžiť?
Ľudia si začínajú klásť otázky, ktoré sa doteraz pýtali len aktivisti na okraji spoločnosti. Čo by sme mali spraviť s bezdomovcami? Čo by sme mali spraviť s ľuďmi vo väzeniach? V slumoch Tretieho sveta? Čo by sme mali spraviť s nezamestnanými? Čo so všetkými tými upratovačkami, taxikármi a inštalatérmi, ktorí nemôžu pracovať z domu? A tak myšlienky ako zrušenie študentských pôžičiek a univerzálny základný príjem začínajú konečne získavať potrebnú pozornosť. „Ako budeme chrániť tých, ktorí sú zraniteľní voči Covid-19?“ nás pozýva k: „Ako sa postaráme o tých, ktorí sú najzraniteľnejší?“
Toto je impulz, ktorý sa v nás prebúdza bez ohľadu na to, čo si myslíme o vážnosti momentálnej situácie, jej príčine alebo najlepšom spôsobe ako ju riešiť. Hovorí nám, aby sme sa začali vážne zaoberať tým, ako sa o všetkých skutočne postarať. Pozýva nás k tomu, aby sme sa rozpomenuli na to, akí vzácni všetci sme a aký vzácny je život. Pozýva nás k tomu, aby sme dôkladne preštudovali inventár našej civilizácie, celý ho rozobrali a pozreli sa, či je z neho možné vytvoriť niečo krajšie.
Tak ako v nás Covid-19 prebúdza súcit, stále viac z nás si uvedomuje, že sa nechceme vrátiť späť k normálnosti, v ktorej táto kvalita celkom chýba. Stojíme pred príležitosťou vytvoriť novú normálnosť, naplnenú súcitom.
Pribúda znakov, ktoré potvrdzujú, že sa to deje. Vláda USA, ktorá sa po dlhý čas zdala byť zameraná výhradne na bezcitné korporátne záujmy, uvoľnila stovky miliárd dolárov na priamu podporu ohrozených rodín. Donald Trump, ktorý rozhodne nie je vzorom súcitnosti, vyhlásil moratórium na všetky prepadnutia hypoték a vysťahovania. Človek sa samozrejme na oba tieto kroky môže pozrieť očami cynika, no i napriek tomu predstavujú stelesnenie princípu starostlivosti o tých, ktorí sú zraniteľní.
Z celého sveta prichádzajú príbehy o solidarite a uzdravovaní. Jeden priateľ mi hovoril o tom, ako poslal 100 dolárov ľuďom, ktorí boli v núdzi. Môj syn, ktorý ešte donedávna brigádoval v Dunkin’ Donuts, povedal, že ľudia dávali 5-krát vyššie sprepitné, napriek tomu, že mnohí z nich boli vodiči kamiónov, ktorí sú sami v núdzi. Lekári, sestričky a pracovníci v množstve ďalších profesií riskujú svoje životy v službe verejnosti. Tu je niekoľko ďalších prípadov explózie lásky a vľúdnosti zaznamenaných na ServiceSpace:
Možno sme v samom strede prechodu do Nového príbehu. Predstavte si talianske letecké sily využívajúce Pavarottiho hlas, španielsku armádu pomáhajúcu všade, kde treba, a políciu hrajúcu na uliciach na gitarách v snahe inšpirovať ľudí. Korporácie dávajúce zamestnancom záložné platy. Kanaďanov, ktorí začali s burcovaním k láskavosti. 6-ročné austrálske dievčatko, ktoré darovalo svoje peniaze od zubnej víly, ôsmačku z Japonska, ktorá ušila 612 rúšok, a študentov, ktorí na celom svete chodia starším ľuďom na nákupy. Kubu, ktorá na pomoc Taliansku vyslala armádu lekárov. Majiteľov bytov, ktorí svojim nájomníkom dovoľujú ostať zdarma, báseň írskeho kňaza, ktorá obletela svet, postihnutých aktivistov vyrábajúcich dezinfekčné prostriedky. Len si to predstavte. Niekedy pomocou krízy prejavujeme to najhlbšie v nás, vďaka čomu dokážeme vždy reagovať súcitom.
Ako Rebecca Solnitová opísala vo svojej úžasnej knihe A Paradise Built in Hell, katastrofa často spúšťa vlnu solidarity. Krajší svet sa jagá len kúsok pod povrchom a vynára sa vždy, keď systém, ktorý ho drží pod kontrolou, na okamih uvoľní svoje zovretie.
Na kolektívnej úrovni sme sa po veľmi dlhý čas bezmocne pozerali na to, ako naša spoločnosť upadá do stále vážnejšej choroby. Nech už šlo o upadajúce zdravie, chátrajúcu infraštruktúru, depresie, samovraždy, závislosti, ekologickú degradáciu alebo koncentráciu bohatstva, všetky tieto symptómy civilizačnej choroby rozvinutého sveta boli už dávno dobre viditeľné, no boli sme celkom zaseknutí vo vzorcoch chovania, ktoré ich umožňovali. Covid-19 nám priniesol možnosť resetu.
Pred nami sú milióny možných ciest. Univerzálny základný príjem by mohol znamenať koniec ekonomickej neistoty. Rozkvet tvorivosti oslobodenej od bežných pracovných povinností nám ukazuje, že tieto povinnosti nie sú až také nevyhnutné, ako sme si mysleli. Pre mnohé malé prevádzky to ale zároveň znamená závislosť na finančnej podpore od štátu, ktorá môže prísť spolu s prísnymi podmienkami. Kríza môže vyvolať solidaritu, ale aj totalitárne správanie, novú renesanciu aj lekárske stanné právo, väčší strach pred svetom mikróbov, ale aj väčšiu odolnosť prostredníctvom vedomejšieho spojenia s týmto svetom všade okolo nás aj v nás, permanentné normy podporujúce sociálne vyčleňovanie alebo novú túžbu po stretávaní sa.
Čo nás ako jednotlivcov aj ako spoločnosť môže na tejto ceste plnej križovatiek viesť? Pri každej voľbe si môžeme byť vedomí toho, čo nasledujeme: je to strach alebo láska? Sebazáchova alebo štedrosť? Budeme žiť v strachu a vystaviame spoločnosť na tejto kvalite? Budeme žiť, aby sme udržiavali vedomie svojej oddelenosti? Využijeme krízu ako zbraň proti našim politickým nepriateľom? Toto rozhodne nie sú čiernobiele „buď-alebo“ otázky. Otvárajú ale pred nami možnosť ďalšieho kroku smerom k láske. Ten krok sa zdá byť odvážny, no nie je ľahkovážny. Váži si život, no zároveň akceptuje smrť. A prináša dôveru v to, že každý ďalší krok odhalí nové inšpiratívne možnosti.
Prosím, nemyslite si, že voľba lásky pred strachom je čisto otázkou vôle a že strach možno poraziť podobne ako vírus. Skutočný vírus, pred ktorým stojíme, je práve strach, nech už ide o strach z Covid-19 alebo o strach z totalitárnej reakcie naň, a tento vírus je zasadený v prostredí, ktoré má veľmi špecifické vlastnosti. Strach, spolu so závislosťou, depresiou a celou záplavou fyzických chorôb prekvitá v prostredí tvorenom oddelenosťou a traumou: zdedenou traumou, detskou traumou, násilím, vojnou, zneužívaním, hanbou, trestom, chudobou a traumou spôsobenou normalizáciou, ktorá zasahuje takmer každého, kto žije v systéme peňažnej ekonomiky, chodí do konvenčnej školy alebo žije bez komunity a puta k miestu. Toto prostredie je možné zmeniť prostredníctvom uzdravenia na osobnej úrovni, systemickej zmeny smerom k súcitnejšej spoločnosti a premeny základného naratívu oddelenosti, v ktorom izolované ja zápasí s cudzím svetom, Ja stojí proti Ty a ľudstvo proti prírode. Byť sám znamená čeliť najzákladnejším formám strachu a moderná spoločnosť nás tlačí do stále väčšej samoty. Nastal ale čas obnovy Spojenia. Každý skutok súcitu, láskavosti, odvahy alebo štedrosti nejakú časť v nás oslobodzuje zo zovretia Príbehu oddelenosti, pretože prostredníctvom takýchto skutkov si obe strany uvedomujú, že sú v tom spolu.
Tento text by som chcel ukončiť poukazom na ešte jeden rozmer vzťahu medzi ľuďmi a vírusmi. Vírusy sú integrálnou súčasťou evolúcie, nielen tej ľudskej, ale aj evolúcie všetkých mnohobunkových organizmov. Vírusy môžu prenášať DNA z organizmu do organizmu a niekedy sa takáto nová informácia stáva dedičnou. Tento horizontálny typ prenosu genetickej informácie predstavuje hlavný mechanizmus evolúcie, ktorý životu umožňuje omnoho rýchlejší vývoj než náhodné mutácie. Ako Lynn Margulisová raz povedala, my sme našimi vírusmi.
A teraz vstúpim do čisto špekulatívnej oblasti. Možnože veľké civilizačné choroby v skutočnosti urýchľujú náš biologický a kultúrny vývoj, prinášajú kľúčovú genetickú informáciu a jednotlivcom i spoločnosti ponúkajú iniciáciu. Mohla by súčasná pandémia byť niečím podobným? Nový RNA kód sa šíri od človeka k človeku a napĺňa nás novou genetickou informáciou. Skrze tento biologický nosič zároveň do nás vstupuje nový mentálny kód, ktorý narúša naše naratívy a systémy rovnako ako choroba narúša telesnú fyziológiu. Celý tento fenomén verne nasleduje fázy iniciácie: vyčlenenie z normality, po ktorom nasleduje dilema, zlom plný utrpenia, korunovaný reintegráciou a slávnostným návratom do nového typu normality.
Otázka, pred ktorou stojíme, je: O akú iniciáciu ide? Aká je jej príčina a zmysel? Populárne meno pandémie prináša záchytný bod: koronavírus. Korona znamená korunu. „Nová pandémia koronavírusu“ znamená „novú korunováciu pre všetkých.“
Už teraz začíname cítiť silu toho, kým by sme sa mohli stať. Skutočne slobodná bytosť sa nebojí života ani smrti. Skutočne slobodná bytosť neovláda ani nedobýja (to sú prejavy jej tieňového protipólu, Tyrana). Skutočne slobodná bytosť slúži ľuďom, životu a rešpektuje slobodu všetkých ostatných. Korunovácia je prejavom prechodu z nevedomia do vedomia, premeny chaosu na poriadok, premeny nátlaku na voľbu. Stávame sa vládcami toho, čo nás ovládalo. Nový svetový poriadok, ktorého sa obávajú konšpirační teoretici, je tieňom žiarivej možnosti, ktorá sa pred všetkými slobodnými bytosťami otvára. Zbavení strachu môžeme do kráľovstva konečne priniesť poriadok a pomocou lásky, ktorú vidíme presvitať prasklinami v svete oddelenosti, môžeme vytvoriť skutočne vedomú spoločnosť.