Ktorá politika v boji proti chudobe naozaj funguje?

Niektoré politiky sa zdajú tak ľudomilné, že proti nim takmer nemožno nič namietať. Napríklad cieľom požičiavania malých súm krajne chudobným ľuďom či odpisovanie ich dlhov je pomôcť tým najzraniteľnejším a oba prístupy sa zdajú absolútne rozumné. Pri starostlivom preverení však vychádza najavo, že tieto dobre mienené politiky sú scestné.

Mimovládky, medzinárodné organizácie a filantropi pred asi desiatimi rokmi nadšene vyhlasovali mikroúvery za čarovný liek, ktorý skoncuje s krajnou chudobou. Organizácia Spojených národov vyhlásila rok 2005 za Medzinárodný rok mikroúverov, a keď bola rok nato udelená Nobelova cena mieru Muhammadovi Yunus a banke Grameen, Nobelov výbor označil mikroúvery za “stále dôležitý nástroj v boji proti chudobe”. Humanitárna popová hviezda Bono išiel ešte ďalej: “Daj človeku rybu a naje sa na deň. Daj žene mikroúvery a ona, jej manžel, deti a širšia rodina budú jesť celý život. ”

Dôkazy starostlivo zhromaždené počas mnohých rokov bohužiaľ ukazujú, že žiadny čarovný všeliek proti chudobe neexistuje – a že rozhodne neexistuje žiadna lacná, jednoduchá politika, ktorá by nasýtila širokú rodinu na celý život. Séria pokusov zdôraznila význam nastavenie programu mikroúverov; v mnohých prípadoch pritom tieto projekty pre boj proti chudobe jednoducho veľa neprispievajú. Zriedka sa zistilo, že by výraznejšie zvýšili priemerné príjmy. Ešte horšie je, že prinášajú riziko ďalšieho zaťaženia chudobných bremenom dlhu.

Nový výskum ukazuje, že nepríjemné otázky si treba klásť aj u politík odpúšťania dlhov, ktoré boli zavedené v niekoľkých indických štátoch. Štáty Uttarpradéš, Maháraštra a Pandžáb v minulom roku uskutočnili rozsiahle zašpinenie poľnohospodárskych dlhov, ktoré dohromady stálo 0,5% indického HDP.

Profesor Nilandžan Banik z Bennettovej univerzity so sídlom v indickej Veľkej Noide na zákazku od Nadácie Tata a Kodanského konsenzu tieto programy pre Indický konsenzus preštudoval. Jeho analýza ukazuje, že keby napríklad indický Rádžasthán napodobnil iné štáty a roľníkom s nanajvýš dvoma hektármi odpustil oficiálne pôžičky, stálo by to 117,4 miliárd rupií (1,7 miliardy dolárov).

Lenže prístup k formálnym úverom má len 15% najmenších poľnohospodárov (s menej ako hektárom pôdy), takže odpustenie dlhov pomôže tým najchudobnejším len málo. Navyše predchádzajúce skúsenosti ukázali, že banky sú po odpustení dlhov obozretnejšie pri poskytovaní pôžičiek, čo počas nasledujúcich rokov vedie k 15% úbytku roľníckych úverov. To znižuje príjmy najzraniteľnejších poľnohospodárov o 13,5%.

 

Takže hoci odpustenie dlhov rýchlo poskytne niečo málo peňazí, urobí v odnedávna menej dobrého, než koľko stojí. Každá vynaložená rupia zaistí len 0,8 rupie prínosov. Odpúšťanie dlhov je, podobne ako mikroúvery, dobre mienená snaha pomôcť krajne chudobným, ktorej sa však nedarí zabezpečiť sľubované výnosy.

Iný výskum odhaľuje prístupy, ktoré by skutočne urobili oveľa viac. Nové analýzy Indického konsenzu sa držia prístupu Kodanského konsenzu založeného na štúdii nákladov a prínosov, predtým použitej na zlepšenie priorít pri výdavkoch v poriadku miliárd dolárov na Haiti a v Bangladéši a na pomoc so spresnením cieľov udržateľného rozvoja OSN.

V indických štátoch, kde mnohí poľnohospodári žijú v krajnej chudobe, je dôležitejšie zlepšiť tok plodín na trhy ako odpúšťať dlhy alebo poskytovať mikroúvery. V súčasnosti sa kvôli problémom so skladovaním skazí takmer 20% čerstvej indickej produkcie, a tak väčšina drobných roľníkov neriskuje pestovanie plodín podliehajúcich skaze, z ktorých by mali vyššie zisky ako zo základných potravín.

Ak využijeme štáť Rádžasthán opäť ako príklad, vytvorenie infraštruktúry na bezpečné skladovanie a prepravu mlieka, ovocia a zeleniny by stálo polovicu toho, čo odpustenie dlhov. Úbytok skazených potravín spolu s motiváciou poľnohospodárov prejsť na výnosnejšie plodiny by zaistil 15násobne vyššie prínosy.

Ešte dôležitejšia je podpora vysoko akostných semien, ktorá zaistí lepšie výnosy úrody, zvýši produkciu a posilní príjmy. Výskum vykonaný Surabhi Mittalovou z projektu Tarin (Odborná pomoc a výskum pre indickú výživu a poľnohospodárstvo) dokladá, že by zabezpečila zvýšenie výnosov o 10%, takže prínosy by 20krát prevýšili náklady.

Pri pohľade na celý objem nových vedeckých poznatkov – vychádzajúcich z rozsiahleho rozboru zainteresovaných strán a vôbec prvýkrát získaných pre štáty Ándhrapradéš a Rádžasthán – sa ukazujú aj ďalšie spôsoby pomoci najchudobnejším, ktoré idú ďaleko nad rámec podpory poľnohospodárstva.

Výskum, ktorý uskutočnili William Joe a Abhishek Kumar z Inštitútu hospodárskeho rastu a S. V. Subramanian z Fakulty verejného zdravia T. H. Chana Harvardskej univerzity, zisťuje, že investície do výživy sú neuveriteľne lacným spôsobom ako poskytnúť účinnú dlhodobejšiu pomoc. Hnačka je významná príčina úmrtia u malých detí; poradenstvo pre matky ako zlepšiť dojčenie, prípravu jedál a umývanie rúk môže stáť necelých 20 dolárov na jednu matku, ale zároveň zásadne premeniť celú životnú dráhu dieťaťa, s nádejou na vyššiu produktivitu a väčšiu prosperitu. V Rádžastháne prínosy prevyšujú náklady viac ako 40-krát a v Ándhrapradéš viac než 60-krát.

K ďalším politikám s veľmi vysokou návratnosťou, ktoré pomáhajú najmenej majetným, patrí zlepšovanie liečby tuberkulózy poskytovanej v súkromnom sektore a zabezpečenie, aby bolo všetkým dostupné plánované rodičovstvo.

Nejedná sa o prístupy, ktoré by sme považovali za tradičné politiky boja proti chudobe. Mali by sme ale dať prednosť prístupom, ktoré chudobným na každú vynaloženú rupiu pomôžu najviac, bez ohľadu na to, akú majú nálepku. V boji proti chudobe by sme mali byť skeptickí voči všeliekom a zabezpečiť, aby každá politika,  akokoľvek dobre mienená, prešla dôkladnou previerkou. A mali by sme uprednostniť prístupy, ktoré do života tých najmenej slabých vnesú najväčšie zlepšenie.

Súvisiace články

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info

Cookies