Slovenská žurnalistika

Nie je to tak dávno, čo svetlo sveta uzrela analýza, podľa ktorej slovenské médiá požívajú žalostne malú 20% dôveru. V konečnom dôsledku je to správa, ktorá nemohla žiadneho občana prekvapiť, nakoľko každý z nás pracuje v nejakom odvetví, ktorom pozná dôverne pomery a dokáže vyhodnotiť, či informácie podsúvané médiami sa zakladajú na pravde alebo sú iba fikciou.

Najväčším problémom slovenských žurnalistov bol vždy odstup a nestrannosť. Systém a praktiky zavedené v pred rokom 1989 nezmenili majitelia dodnes. Rozdiel je iba v tom, že sofistikované polopravdy v textoch  nahradili neomalené lži a v zažitej terminológii Výraz triedny nepriateľ bol nahradený termínom konšpirátor. Nuž a ako sa postupne vyvíjajú klamstvá, vyvíja sa aj tlak novinárskej obce na zabezpečenie beztrestnosti, otázkou zostáva akým spôsobom budú ošetrení novinári,  ktorí nielen od vraždy Jána Kuciaka, ale podstatne skôr systematicky na dennej báze vedome šírili klamstvá.

K lustrovaniu a sledovaniu novinárov

Lustrovanie novinárov, ktoré bolo súčasťou výkonu štátnej moci pred rokom 89, ostalo národným športom aj po zmene režimu. Liberálne médiá sa pohoršujú nad lustráciami, ktoré vyplávali na povrch v posledných dvoch rokoch, ale tie z minulosti ich nezaujímajú. V roku 2014 polícia šetrila lustrácie novinárov, ktorí kriticky písali o Strane Nova. Na požiadanie Gábora Grendela, v čase pôsobenia Daniela Lipšica na poste ministra vnútra, lustrovali novinárov vo všetkých systémoch polície. Podľa pracovníka, ktorý lustrovanie zabezpečoval, informácie boli zbierané pre potreby strany Nova a opozície, respektíve strany tzv. demokratického spektra. Nielen pre uvedených pánov ale aj vybraných novinárov lustrovala manželka prokurátora JUDr. Šantu. Médiá mlčali v roku 2014, keď sa škandál prevalil, ako aj v roku 2018. Pred niekoľkými mesiacmi JUDr. Lipšic na pojednávaní v trestnej veci vraždy Jána Kuciaka predložil fotografiu, na ktorej som s JUDr.Parom pochádzajúcu evidentne zo sledovania. Keďže fotografia je evidentne kolážou je zjavné, že sme boli sledovaní obaja.

Pohoršenie nad údajnou legalizáciou a tolerovaním konšpirátorov a šíriteľov propagandy

Média, označované ako alternatívne, nebojujú proti mainstreamu. Tzv. mienkotvorné médiá bojujú viac menej sám so sebou,  respektíve hľadájú spôsob, ktorým by zvrátili súčasný stav postupnej straty dôvery,  vplyvu na občana, ale aj zníženia objemu reklamy. Skutočnosť, že politici neselektujú médiá pri poskytovaní vyjadrení, nie je legalizáciou konšpirátorov, ale štandardom vo všetkých krajinách. Politici si uvedomujú, že vyjadreniami v médiách predovšetkým prezentujú svoje názory, a oslovujú potenciálneho voliča. Neriešia vlastnícke vzťahy v médiách,  len pragmaticky vyhodnocujú možnosti prezentácie. Dôvodom klesajúcej návštevnosti portálov mainstreamu, nie je vznik alternatívnych médií, ale nedôvera čitateľov.

Médiá terčom útoku

Nielen na Slovensku, ale aj v Európe a vo svete, je organizovaný zločin pevne prepojený na politikov a brachiálne zložky, nakoľko bez väzieb na politickú a výkonnú moc by nedokázal ani len prežiť, nieto dosiahnuť takých obludných rozmerov, akými sme svedkami v súčasnosti.

Od vzniku samostatného Slovenska každá strana mala spriaznenú skupinu organizovaného zločinu. V čase Mečiara bolo verejným tajomstvom, že HZDS poskytovali služby Černákovci, KDH obhospodarovali Piťovci, SDKÚ malo blízko k Sýkorovcom a k bratislavskému podsvetiu.

Po nástupe vlády Róberta Fica organizovaný zločin, vďaka angažovanosti tzv. bielych golierov, sa sústredil na sofistikovanejšie formy páchania trestnej činnosti. Znižovanie autority mienkotvorných médií nesúvisí v žiadnom prípade s organizovaným zločinom, ani vplyvom politikov označovanými termínom antisystémoví, ale obsahom, ktorý jednotlivé médiá ponúkajú a jeho objektivitou.

Doba keď postačovalo novovzniknuté médium, kritizujúce opozičného politika, označiť výrazom konšpiračný je dávno za nami a mienkotvorné médiá budú musieť akceptovať štandardné konkurenčné prostredie. Vlastníkom médií evidentne štandardné prostredie nevyhovuje. Snahy dehonestovať a zosmiešňovať alternatívu v rôznych diskreditačných kampaniach, ale zriaďovaním stránok podobným projektu tzv Konšpirátori. sk, ktorých prioritou bolo dehonestovať médium do tej miery, aby inzerenti pod hrozbou šikany boli stotožňovaní vlastníkom,  bolo za hranicou etiky.

Ochrana novinárov

Novinári nikdy neboli komunitou, ktorá by bola jednotná, a v prípade útokov na ľudí z médií, štandardne nasadili bobra mlčanlivosti, nielen v prípadoch, keď išlo o  žaloby voči médiám, ale aj v prípadoch  trestných konaní, či priameho ohrozenia života novinárov. Nedokázali sa postaviť k problému čelom, dlhodobo zakrývali trestnú činnosť spriaznených verejných činiteľov a zostalo to tak dodnes. Ochrana médií zo strany politikov začínala a končila prezentáciou na tlačovkách. Skutočná hystéria novinárov prepadla po zavedení práva na odpoveď, vtedy bolo každému jasné, že nebude možné publikovať jednostrané bludy bez adekvátnej reakcie kritikou dotknutej osoby, čo neumožní dehonestáciu podľa vopred pripraveného scenára.

Právo na odpoveď a sloboda slova

Označovať právo na odpoveď ako náhubkový zákon, bolo viac ako za čiarou. Nikto predsa nemal záujem nikoho obmedzovať. Prečo by dotknutá osoba nemohla mať právo vyjadriť sa k názoru prezentovanému v médiách, najmä ak obsahuje nepravdivé informácie? Predstava, že napíšem horu nezmyslov, na ktoré politik nemôže odpovedať, nemá nič spoločné so slušnosťou a už vôbec nie s demokraciou. Zavedeníe práva na odpoveď prinieslo cielenú kampaň o obmedzení slobody slova a prejavu.

Alarmujúce správy o potláčaní slobody slova a nezávislých médií v čase, keď väčšina médií je v súkromných rukách vyvolávala skôr úsmev. Do obsahu periodika totiž zasahujú spravidla iba majitelia a vedenie redakcií.

Boj o demokraciu

Súčasťou zmeny pomerov na Slovensku spravidla vždy boli úpravy zákona o vydávaní periodickej tlači, ktoré podľa ich názoru novinárskej obce boli obmedzujúce. Ľudia z médií vrieskali ako zmyslov zbavení a svoju frustráciu prezentovali ako boj o demokraciu.

Boj o demokraciu bol dlhodobo osvedčenou zásterkou osobných záujmov komunity vydavateľov a ich zamestnancov, ale aj cestou k jednoduchému prístupu finančných prostriedkov z grantov.

Výrazné zmeny slovenských médiách však v skutočnosti nastali po vstupe Penty do vlastníckych štruktúr médií. Vstup, ktorí mnohí sa pokúsili využiť na vznik nového média, prípadne ako štartovaciu plochu vlastnej kariéry.

So zmenou štruktúry upadajúceho denníka Sme, vstupom Penty prišla  oveľa prepracovanejšia kampaň. Odídení novinári zo Sme, údajní bojovníci proti Pente, zakladatelia Denníka N, v zápale boja o slobodu a demokraciu, žiadali verejnosť o príspevok  – predplatné a podporu, pred spustením portálu.

Ľudia tejto rozprávke síce na určitú dobu uverili avšak s odstupom času prišli na to, že sa jednalo o projekt vopred pripravený s oligarchami z firmy Esset, do ktorého vstúpili nielen s celkom tučnou sumou ako vlastníci, ale zároveň vybudovali pre denník nadáciu, ktorá pod pláštikom boja proti korupcii zbierala informácie, ktoré následne zneužívala.

Špeciálna ochrana a beztrestnosť

Novinári nepotrebujú špeciálny prístup ani zákony na ich ochranu. Slovenská legislatíva má dostatok nástrojov, ktorými majú možnosť sa brániť voči neoprávneným zásahom do slobody tlače.  Prvým predpokladom ustátia tlaku je však poskytovať čitateľovi pravdivé informácie, nie dohady, vlastné predstavy a účelové klamstvá.

V prípade, že novinár nepíše bludy, pri súčasnom nastavení nálad širokej verejnosti, spravidla nie je postihovaný ani riešený v trestnom konaní. Trestné konania voči novinárom, za publikovanie pravdivých informácií, zúrili najmä v období pôsobenia demokratov vo vláde.

Novinári by si mali predovšetkým uvedomiť, že za klamstvá publikované v období od vraždy Jána Kuciaka – po schválenie zákona na ich ochranu bude ich konanie, respektíve texty posudzované podľa vtedy platnej legislatívy a civilné žaloby nebudú mať devastačné účinky, budú skutočne zničujúce …