Od starovekého pesimizmu až po moderný pokrok

Pokrok ide teraz tak neúnavne dopredu, že by o ňom sotva niekto dokázal pochybovať. Či už ide o nové lieky, lepšie iPhony alebo lacnejšie dovolenky, ľudia dnes skrátka očakávajú, že sa veci budú vyvíjať k lepšiemu. Nie je to tak odjakživa. V minulosti ľudí spravidla počítali s tým, že veci budúce budú tiež veci horšie.

 


Grécky pesimizmus

Tak menovite takí starovekí Gréci dali svetu jedny z najobdivovanejších mysliteľov dávnoveku, starovekí Rimania zase stavali cesty a akvadukty nevídaného rozsahu, európsky stredovek sa pre zmenu niesol v znamení výstavby stále ambicióznejších, monumentálnejších a krajších katedrál, ktorých vznešená architektúra mala v človeku prebúdzať predstavy o nebeskej sláve. A predsa ľudia neuverili v pokrok.

Hesiodov spis “Práce a dni” je jedným z prvých pokusov zaznamenať plynutie ľudských vecí. Zlatý vek ľudského rodu, tvrdil Hesiodos, panoval v časoch, kedy bohovia žili medzi ľuďmi. Vtedy ľudia podľa Hesioda “nie inak žili ako bohovia a nemali starosti v srdci, bez práce, bez protivenstva a biedy”.

Ľudstvo podľa Hesioda počas svojich dejín degraduje: po zlatom veku prichádza úpadok do veku strieborného, ​​po striebornom príde bronzový a nakoniec dôjde na obyčajné železo. Sám Hesiodos bol presvedčený, že žije v dobe železnej, ktorú charakterizoval ako úbohú epochu utrpenia a sváru. Písal o nej doslova: “Teraz je totiž železné plemeno; to oddychu nepozná od biedy či námahy a nemá pokoja ani v noci, navždy hynúce, a ťažké strastí im pridajú bohovia, “Hesiodos síce uznal, že aj ľudia doby železnej v sebe majú kúsok dobrého, všeobecne bol ale veľký pesimista. Ľudia doby železnej, písal vtedy, sa medzi sebou škriepia a bojujú spolu, nemajú úctu k rodičom a nad spravodlivosťou u nich má navrch právo silnejšieho.

Podľa Platóna Hésiodovo členenie histórie, doba korešpondovala s rotáciou Zeme. Najprv sa krajina otáčala jedným smerom a bohovia dohliadali na človeka a starali sa o ich potreby – to je pre Platóna zlatý vek. Potom sa smer otáčania Zeme zmenil a bohovia ľudí nechali, aby sa o svoje záležitosti starali sami – výsledkom bol podľa očakávaní chaos.

Starovekí Gréci boli presvedčení, že nejakého dočasného pokroku možno dosiahnuť jedine skrze utrpenie. Mali za to, že sú v podobnej situácii ako Prométheus, ktorého stihol trest za to, že bohom ukradol oheň a tak vlastne odštartoval ľudský pokrok. Thukydides zas vo svojich Dejinách peloponézskej vojny tvrdí, že Grécko jeho doby je proti Homérovým časom rozvinutejšie len v dôsledku vojny.

Medzi Grékmi víťazilo presvedčenie, že z utrpenia sa nedá uniknúť. Ako napísal Sofoklés, “len bohom dané je, že neumierajú nikdy, ani nestarnú, všetko ostatné však marí Čas, ktorý vládne všetkým. Aj zemská sila hynie, hynie telesná “. Vzhľadom k všeobecne pesimistickému životnému postoju starých Grékov nie je divu, že zosobnením času bol Kronos, ktorý zjedol vlastné deti.

 

Rímsky pesimizmus

Pre rímskych historikov bola ich súčasnosť len kúskom večnej špirály morálneho úpadku, v ostrom kontraste so slávnou érou ich skvelých predkov. V predhovore ku svojim Dejinám Ríma poznamenal Titus Livius, že v jeho časoch sa ľudia nedokážu porovnať ani s tým, keď ich zasiahne choroba, ani s tým, keď sa im od nej uľaví. Podobné formulácie boli v rímskej historiografii úplne bežné.

Rímski autori často hovorili o vznešenosti “prvých ľudí”, ktorí, ako písal napríklad historik Tacitus, žili “v čase bez jediného zlého úmyslu, bez hanby či viny, a teda tiež bez trestov a obmedzenia. Odmien nebolo treba, veď všetko správne nasledovalo len svoj vlastný účel. ”

Hésiodovské členenie vekov slúžilo ako predloha aj Rimanom, pridali si k nemu však jeden nový prvok – príčinou úpadku človeka bol vznik zákonov a vlastníctva. Veľký rímsky básnik Ovídius vykresľoval svojich súčasníkov ako zasiahnutých “zvrátenou láskou k majetku”. Popisoval potom akúsi komunistickú spoločnosť, v ktorej bolo všetko spoločné. V Ovidiovej utópii vôbec neboli zákony, veril totiž, že ľudia smerujú k dobru sami od seba.

Vergílius predstavuje vo štvrtej eklózii zo spevu pastierskych nový koncept – raz príde človek úžasného nadania, skoncuje s utrpením doby železnej a znovu nastolí zlatý vek: “ním končí železné plemeno, zlatý však ľudský rod zas povstane po celom svete. (…), Takým storočiam  sláva ‘ svojim vretenám povedali Parky, svorne, veď osudu vôľa sa nijako nemôže zmeniť. “Sotva asi prekvapí, že sa Vergílius stal obľúbencom Augusta, prvého rímskeho cisára …

Za vlády cisára Nera, jedného z najdesivejších panovníkov rímskeho impéria, koncepcia zlatého veku zažila renesanciu v dielach takých autorov, akými boli Lucanus, Calpurnius Siculus a predovšetkým Seneca, učiteľ mladého Nera. Seneca písal, že ľudia sú biedne stvorenia, ktoré potrebujú vládcu, ktorý im zabráni v sebazničenia. Akoby z pohľadu samotného Nera Seneca volal: “Len môj kľud zabráni tomu, aby sa tisíce mečov pozdvihli proti sebe.”

Ako by to najlepšie, načo mohli Rimania pomýšľať vo svete riadenom osudom a časom, bol mocný diktátor, ktorý ten čas na chvíľu zastaví a bičom dostane ľud do formy.

 

Pesimizmus stredoveký

 

Keď Európa prijala kresťanstvo, získal beh ľudských vecí novú perspektívu. Podľa nej smerujú dejiny lineárne až k finálnemu dňu posledného súdu. V roku 1099 panovalo medzi rytiermi prvej križiackej výpravy pri obliehaní Jeruzalema presvedčenie, že dni ľudstva sa práve chýlia k tomuto koncu.

Podobné apokalyptické vízie sú pomerne prekvapivé, keď uvážime, že práve v 12. storočí sa Európa vyhrabala z obdobia, ktoré začalo pádom Západorímskej ríše a hovorilo sa mu “doba temna”. Po celej Európe sa zakladajú univerzity, úžasné gotické kostoly rastú do doposiaľ nepoznaných výšin, knihy sa vydávajú ako na bežiacom páse a stredovekí učenci sa vracajú k štúdiu filozofie.

Paradoxne najväčšími kritikmi svojej doby boli nakoniec sami vtedajší autori, ktorí vo veľkom prijímali za svoj jazyk úpadok. Príchuť ich textov určujú slová ako tlenie, staroba, skazenosť a krach. Stredovekí učenci skrátka mali za to, že Zem starne a všeobecný rozklad vecí okolo dáva tušiť blízky koniec.

Aj spisovatelia stredoveku predpokladali istú nadradenosť predchádzajúcich generácií (ktoré rovnako tak predpokladali nadradenosť generácií, ktoré predchádzali im, a tak ďalej). William z Conches píše vo svojom liste Geoffroyi V. z Anjou zvanému Sličný o vtedajších univerzitných majstroch, že už nedosahujú autority svojich predchodcov. Dôvodom je vraj to, že im chýbajú vedomosti, študenti postrádajú disciplínu a biskupom ide len o vlastné blaho. “Všetka dôstojnosť a autorita sa rozplynuli,” uzatvára.

Taký jazyk je pre autorov stredoveku typický. A nevyhol sa dokonca ani v zásade oslavným textom na niektorých ich súčasníkov. Herbert z Boshamu, potom čo chvalorečil svätého Tomáša Becketa, ukončil svoju ódu konštatovaním, že “hoci tak cnostný muž bol naším súčasníkom, ako by snáď ani nebol splodený naším vekom, ktorý ako by rodil len do seba zahľadených sebcov”. Podobne treba Aelreda z Rievaulx oslavoval svätého Niniana týmito slovami: “Keď pomyslím na sväté spôsoby svätého muža, hanbím sa za našu vlastnú nejapnú hlúposť a za bezohľadnosť našej úbohej generácie”.

Texty staroveku a stredoveku sú plné flagelantstva. Niektorí autori svoju éru ospevujú, to sú ale optimistické zrnká v púšti pesimizmu. Zdá sa, že pesimizmus bol podstatnou časťou písanou historickej normy. Moderný človek je v tomto zmysle výnimkou. Požaduje totiž pokrok a očakáva ho. Zmýšľa o svojej budúcnosti bez myšlienky na nejaký úpadok a bez vtieravé potreby diktátora, ktorý by ho mal na chvíľu zastaviť. A tiež bez apokalypsy, ktorá zmetie z povrchu zemského našu úbohosť. A to by sme mohli označiť za pokrok.

Súvisiace články

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info

Cookies