Matovičove pôsobenie je len vyústením dlhodobých procesov.
Za ostatné dni už niekoľko ľudí z vládnych komisií otvorene povedalo, že konečné rozhodovanie býva politické. To bol aj prípad plošného testovania, ktoré odborníci neodporúčali, ale Matovič si ho presadil.
Navyše odvtedy on aj jeho verná Veronika o dopadoch testovania úplne bohapusto klamú. Nevydržal to už ani Pavol Čekan, a premiéra na to diplomaticky, ale jasne upozornil.
To, samozrejme, nemal robiť. Hoci bol u premiéra doteraz hrdinom, s ktorým bolo vhodné ukazovať sa na tlačovkách, teraz nielenže schytal dávku jedu, ale premiér si ďalej ide svoje o tom, čo vraj testovanie dokázalo, hoci sa pritom špecialisti chytajú za hlavu.
Bohužiaľ, je to celé len výsledok dlhodobého vývoja. A vôbec zaň nemôže len Matovič.
Pripomeniem, v roku 2015 a na začiatku roka 2016 sme slovenskú vedu dostávali konečne do rámca civilizovaného fungovania:
V prvom rade, dbal som, aby akademické prostredie nebolo vystavené rôznym otrasom. Keď sa SAV rozhodla vymeniť predsedu, napriek želaniu vtedajšieho premiéra som oznámil, že je to vnútorná záležitosť akadémie a ja menovanie nového predsedu rozhodne nebudem blokovať alebo odďaľovať.
To isté sa týkalo zabezpečenia základnej finančnej stability. Ak za mnou prišla akademická organizácia s tým, že má nejaký finančný problém, ak požiadavka dávala zmysel, okamžite som peniaze vybavil. Či už išlo o dvadsať tisíc pre niektorý z ústavov SAV, ktorý by inak kvôli nezaplateniu členského vypadol z nejakého konzorcia, alebo o státisíce pre samotnú SAV, ktorá potrebovala dofinancovať program SASPRO na priťahovanie vedcov zo zahraničia. A najmä, ministerstvo financií a školstva dali SAV garanciu trojročnej rozpočtovej stability, aby si inštitúcia nemusela ponižujúco každý rok vybavovať peniaze a hlavne, aby mali nejaký normálny plánovací horizont. Podobne za mňa nikdy neboli problémy s členskými príspevkami do organizácií ako CERN, lebo hocijaké byrokratické prieťahy či konflikty sme rýchlo riešili. Skúste si to porovnať so situáciou dnes, keď naši vedci v takej dramaticky dôležitej oblasti, ako boj s koronou, mesiace (!!!) čakajú na dávno prisľúbenú vládnu podporu. (Ale okrem krátkych zmienok to novinárov nijako špeciálne netrápi.)
Vedci tiež dostávali osobnú podporu. Ak bolo treba, letel som okamžite do Bruselu lobovať na stretnutie popredných európskych vedcov, zástupcov priemyslu a eurokomisárov za to, aby sme mali slovenského zástupcu v poradnom výbore obrovskej európskej iniciatívy v oblasti rozvoja kvantových technológií. Aj sa to podarilo. Takisto som vedecké pracoviská osobne navštevoval (napríklad som si vyčlenil jeden celý deň len na návštevy ústavov SAV). Ani nehovorím o tom, že ak hrozilo, že stratíme alebo môžeme získať nejakého špičkového vedca, okamžite som to osobne riešil (neskôr sa takto medializoval prípad špičkového astrofyzika Vereša, ktorému som vystavil garancie financovania projektu – po mojom odchode to nové vedenie ministerstva ignorovalo a Vereš odišiel na Harvard).
Ak niekde vznikali problémy, všetci dostali najavo, že minister ich riešenie minimálne ostro sleduje. Problémy s titulmi a hospodárením na univerzite v Ružomberku? Okrem stretnutí s rektorom som tam osobne išiel sadnúť si s vedením, prebrať s nimi závery auditu. Konflikt medzi kvestorom a rektorom v Trenčíne? Opäť, osobná mediácia priamo na mieste. Kontroverzie ohľadom prijímania zahraničných študentov na Lekársku fakultu? Prakticky hneď, ako sa to vynorilo v médiách, som tam osobne išiel. Takto by sa dalo dlho pokračovať. Porovnajte si to so situáciou, keď napríklad pri konfliktoch na STU nikto nekontaktuje ministra, lebo ani neráta s tým, že by sa tým vedel zaoberať.
A, samozrejme, čistenie prostredia. Za môjho pôsobenia Akreditačná komisia vypracovala zoznam tých domácich pracovísk, ktoré sú naozaj špičkové a ktoré by mali mať jasnú prednosť vo financovaní, lebo sa tam naozaj robí medzinárodne uznávaná veda. Dokonca som tým pracoviskám aj stihol poslať malú finančnú prémiu, po mojom odchode celý projekt zapadol prachom. Najmä sa ale nikdy neodoberali akreditácie takým tempom, ako za môjho pôsobenia.
Financie. Nielenže som okamžite po nástupe nechal zvýšiť rozpočet grantovej agentúry APVV, ale v zime 2016 mi vláda schválila nové programy APVV v celkovom objeme 100 mil. eur. Bolo tam napríklad plošné financovanie mladých vedcov (postdocov) a ďalšie užitočné veci. Bohužiaľ, po mojom odchode sa celý program hoci schválený vládou, nerealizoval (mimochodom, tento príbeh dokazuje aj to, že vedci sa o seba nevedia sami postarať: nikto z funkcionárov nemal odvahu vláde vyhodiť na oči, že program nerealizuje). Jednoducho, o vedcov už mohlo byť roky celkom dobre postarané. Podobne ako o študentov, veď za mňa Smer sľúbil veľkú plošnú investíciu do rekonštrukcie internátov – opäť, po mojom odchode už na sľub nemal kto dozerať, nakoniec po drobných protestoch vláda akurát realizovala ťažkopádnu schému zatepľovania. A môžem spomenúť aj takú drobnosť, ako je národná cena za vedu, s vysokou dotáciou pre víťaza. Túto myšlienku som rozvíjal s majiteľmi firmy Eset – chcel som totiž, aby to bolo vnímané ako jasný signál, že vláda a súkromný sektor dokážu takto strategicky spolupracovať a ako motivácia a návod iným firmám, aby sa snažili financovať zaujímavé schémy rozvoja školstva a vedy. Potom ma jemne podrazili a nečakane zo schémy vycúvali, neskôr si ju zorganizovali vo vlastnej réžii. Ale chvalabohu, že je.
Pričom treba podčiarknuť ešte jednu vec: väčšina z týchto krokov si žiadala nejakú prácu (analýzu, čo sa vlastne deje, administratívne kroky, finančný manažment) a politické konflikty. Ľudia totiž majú často veľmi pomýlenú predstavu, že minister je akýsi kráľ, ktorý len luskne prstami a niečo sa splní, len tak, samo od seba.
Čo tým chcem povedať. Kým sa toto všetko organizovalo, zo všetkých strán mne a spolupracovníkom lietali polená pod nohy. Médiá od rána do večera publikovali úplné hlúposti:
Minister má na ruke hodinky za 1500 eur (zverejnil som detailnú fotografiu daných hodiniek, aby si každý mohol overiť, že stoja okolo 120 eur, ale nikto sa mi neospravedlnil
Ministerstvo nakúpilo sifóny za 270 eur – upozorňoval som na to, že to nie je môj projekt, len druhá fáza, ktorá sa začala ešte za Čaploviča, ale médiám sa proste hodilo podávať to tak, akoby som tie sifóny kupoval ja.
Minister poslal peniaze Kmotríkovi a Póorovi – upozorňoval som, že školy v Sládkovičove a Skalici získali peniaze spolu s asi tridsiatkou ďalších subjektov vo výzve, ktorú nám nadiktovala Európska komisia, ktorá nám nedovolila posielať ďalšie peniaze na veľké univerzity, pretože tam už boli napumpované obrovské prostriedky na vedecké parky, ktoré sa stavali pomaly a hrozilo, že sa včas nedokončia; tie školy splnili podmienky, nebolo v možnostiach ministra ich z toho osobitne vyňať, prepadli by komplet všetky peniaze, ktoré sme ešte od Bruselu na dofinancovanie slovenských VŠ dostali, 70 miliónov eur. Toto ale nikoho nezaujímalo, titulky, kde som sa vyskytoval ja s Kmotríkom, boli zaujímavejšie, ako pravda.
Minister zverejňuje nepravdivé čísla platov učiteľov – toto sa ma zvlášť dotklo, pretože na presnosti dát si dávam záležať, tu ale stačilo, aby nejaký strapatý aktivista vyšiel pred kameru a povedal, že ministerstvo určite platy nadhodnotilo a to bolo pre novinárov pravdivejšie vyjadrenie, ako práca nášho Inštitútu vzdelávacej politiky!!! od volieb, samozrejme, sa tie čísla už normálne používali, bez toho, aby ich niekto spochybňoval, nepravdivé boli len, pokiaľ bol ministrom Draxler.
Takto by sa dalo pokračovať ešte dlho. Podobne, ako by sa dali uvádzať prípady cenzúry – ak sa nejaký prominentný vedec vyjadril v zmysle, že za Draxlera je alebo bola správna vedná politika a mali by sme sa k tomu vrátiť, médiá to ignorovali. A, samozrejme, rozvíjala sa najmä propagandistická línia, že ministerstvo vlastne nič užitočné nerobí.
Matovič a jeho vláda sú naozaj len bodka za dlhodobým podceňovaním vedy a prezieravým prístupom k vede a výskumu rôznych garnitúr. Tomu ale parádne napomáhala v kľúčových obdobiach práca kaviarne, vrátane kaviarenských médií.
Výsledkom je tento marazmus.