Som bývalý príslušník Zboru väzenskej a justičnej stráže. Začínal som od piky, to znamená : na veži, neskôr na operačnom stredisku, potom vedúci eskortnej zmeny, zástupca vedúceho ochrany, príslušník PBS, vedúci PBS, zástupca riaditeľa Leopoldova, riaditeľ väznice Nitra, riaditeľ väznice Leopoldov a za trest z neposlušnosti 1 deň riaditeľ väznice Prešov. V ZVJS som odpracoval 32 rokov. Odišiel som so vztýčenou hlavou, lebo sa mi nepáčilo akým smerom sa ZVJS uberá pod vedením nového generálneho riaditeľa Ivana.
To len, aby ste pochopili všetci, že do mnohých vecí, ako fungujú v ZVJS mám čo povedať a mám prehľad.
A teraz k veci o tej podobnosti čisto náhodnej.
V čase, keď som robil na oddelení PBS v Leopoldove /pre laickú verejnosť je to taká väzenská polícia/sme boli spolu s kolegami vyslaní nadriadeným na zdokumentovanie a zaistenie neodkladných úkonov vo veci samovraždy odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody. Myslím, že to bolo niekedy v roku 2003. Po príchode pred celu nám boli podané informácie referentom režimu, kde sa to udialo, kto bol na cele. Začali sme s ohliadkou cely. Nebudem popisovať nepodstatné veci ohliadky, zameriam sa na samostatnú časť nájdenia mŕtvoly.
Poškodený ležal na posteli, na chrbte, na krku mal zachraňujúcou službou prerezanú slučku od opasku väzenských nohavíc./odsúdení vo výkone trestu opasky môžu mať/. Druhá časť opasku bola uviazaná o rám postele. Na cele boli s ním ešte dvaja spolubývajúci odsúdení/boli už medzičasom preubytovaní/, samovražda sa udiala v nočných hodinách, poškodeného našli službukonajúci referenti režimu až ráno. /Vo výkone trestu, na rozdiel od výkonu väzby sa pravidelné kontroly v noci nevykonávajú, večer po 22.00 hod je večierka, zhasne sa svetlo a cela sa otvára ráno pri sčítaní./
Pri ohliadke mŕtveho tela sme nenašli žiadne známky vonkajších zranení, okrem na krku slabo viditeľná strangulačná riha po opasku a zopár modrín na nohách. Táto riha bola viditeľná len pod bradou. Dokončili sme komplet ohliadku cely a tela a spolu s uznesením o začatí trestného stíhania a pribratím znalca do konania sme nechali telesné pozostatky odviesť na súdnu pitvu, pričom znalcovi zo súdneho lekárstva sme položili otázky a čakali sme na predbežné výsledky znalca.
Výsledky prišli, znalec nám potvrdil smrť udusením, avšak vylúčil, že v polohe ležmo na chrbte si udusenie sám mohol spôsobiť. Podložil to odbornými výrazmi, pri bližšom skúmaní poškodenia krku. Záver – niekto mu musel v tom pomáhať tak, že ho pravdepodobne ťahali za nohy a tým sa tlak na krk zintenzívnil. Bolo len otázkou dňa, kedy v súčinnosti s políciou sme vypočuli dvoch spolubývajúcich na cele a tí sa priznali, že ho obesili…Boli za to trestne stíhaní a aj odsúdení za vraždu obaja na doživotie.
Ospravedlňujem sa, že mená neuvádzam, tiež sa ospravedlňujem všetkým, že to je také drsné čítanie môjho služobného príbehu, ale prisahám, že som si nič nevymyslel.
Ešte doplním jednu skutočnosť, že za svoju 8 ročnú kariéru na oddelení PBS v Leopoldove som bol prizvaný na šetrenie možno 15 samovrážd, ale ani v jednom prípade ako škrtidlo nebola tepláková bunda.
Nechcem tým nikoho obviňovať a tvrdiť, že prípad údajnej samovraždy generála Lučanského prebehol takto. To čo si myslím je len moja vec. Chcem, aby bol tento príbeh v niečom užitočný pri vyšetrovaní.
Vysvetlím, prečo som sa dal aj na moje predchádzajúce VÝZVY príslušníkom ÚVV Prešov.
Jeden dôvod je očistenie dobrého mena ZVJS, ktoré je dnes veľmi pošramotené.
Druhý dôvod je, že to dlžím generálovi Lučanskému, ktorého som osobne veľmi dobre poznal pracovne z medzirezortnej spolupráce medzi ZVJS a Políciou pri eliminácii organizovaného zločinu v rokoch 2005 – 2010, o ktoré sa on a jeho kolegovia veľmi zaslúžili. Bol to PÁN vyšetrovateľ a operatívec. Aj keď bolo voči nemu vznesené obvinenie, to nezmenší v žiadnom prípade moju úctu, ktorú voči jeho osobe a teraz už jeho pamiatke prechovávam.
Svojimi statusmi s výzvami voči príslušníkom ZVJS Prešov som si narobil veľa nepriateľov z ich radov. Myslím, že takúto výzvu mal dať niektorý zo 16 riaditeľov väzníc na Slovensku. Nestalo sa, tak som ich zastúpil.
Aj keď ma zo ZVJS nemajú za toto moc radi, želám im, aby ZVJS opäť nadobudlo status, aký malo za čias predchádzajúcich generálnych riaditeľov, pod ktorými som slúžil i ja.
Prosím Vás, širokú verejnosť, neuplatňujte princíp kolektívnej viny, nedávajte všetkých príslušníkov ZVJS do jedného vreca, že sú to všetko vrahovia, zabijaci a pod. Drvivá väčščina z nich sú správne motivovaní pri tak ťažkom povolaní robiť si svoju robotu na 100% aj bez použitia násilia.
A čo prosím zvlášť, vôbec do toho neťahajte políciu vo vzťahu, čo sa Milanovi stalo vo väznici. Za to nesie plnú zodpovednosť ZVJS.
Kondolujem pozostalej rodine moju hlbokú úprimnú sústrasť, nech ten neprekonateľný smútok časom prekonajú.
Za normálnych podmienok, keby nebol lockdown, by som išiel na generálovu rozlúčku do Štrby. Dodržím však pokyn hygienikov – necestovanie mimo okresu a zúčastním sa pietnej spomienky, ak sa zorganizuje pred Krajským riaditeľstvom PZ Trnava. Viem, že riskujem pokutu, ale na človeka ako Milan sú peniaze zanedbateľné.
Česť Tvojej pamiatke.
plk.v,v Mgr. Vladimír Mužík