Prečo podceňujeme americký kolaps

Zvláštne nové patológie najbohatšieho štátu na svete

 

 

Možno by sa po prečítaní niektorých mojich posledných textov chcelo niekomu z vás povedať: “UmAir, upokoj sa, všetko bude fajn, veď to nie je tak zlé …” A ja by som sa na vás priateľsky pozrel a pokojným hlasom odpovedal: “Úprimne, mám za to , že hrozbu kolapsu berieme až príliš na ľahkú váhu. “

Prečo? Keď sa na kolaps Spojených štátov pozrieme poriadne, uvidíme, že sú na vzostupe úplne nové spoločenské patológie. A nie len tak hocijaké. Nielen znepokojujúce alebo nebezpečné, ale predovšetkým úplne bizarné. Jedinečné a strašne podivné neduhy, ktoré som nikdy predtým nevidel a snáď okrem dystopických románov od Orwella alebo Dickensa ste sa s nimi zaručene nestretli ani vy, ani nikto iný v dejinách. Tie neduhy nám napovedajú, že keď chceme úpadok znázorniť akýmkoľvek číslom, treba poklesom reálnych príjmov, nerovností alebo akokoľvek inak, v skutočnosti hrubo podceňujeme to, čomu vedci hovoria “human toll” (ľudská obeť), niečo, čo by citlivé ľudské bytosti ako vy alebo ja mali chápať ako nesmierne zúfalstvo, hnev a úzkosť zo života v kolabujúcej spoločnosti.

Ponúkam päť príkladov toho, čomu hovorím spoločenský príznak kolapsu – zvláštne, podivné a desivé nové choroby, také, ktoré nie sme zvyknutí bežne v zdravých spoločenstvách vídať a ktoré zatiaľ v žiadnej modernej spoločnosti neboli k videniu, píše Umair Haque

Za dvadsaťtri januárových dní sa v amerických školách jedenásťkrát strieľalo. Každý druhý deň. To je samo o sebe alarmujúce číslo – ale stále “len” číslo. Aby sme získali skutočnú perspektívu, potrebujeme porovnanie. Postavme teda situáciu trochu inak: v Spojených štátoch sa v priebehu dvadsiatich troch dní jedenásťkrát strieľalo, čo je viac v ktorejkoľvek inej krajine na svete, vrátane Afganistanu alebo Iraku. Zdá sa, že fenomén streľby na školách je úplne unikátnym prejavom amerického kolapsu, pretože sa v porovnateľnej miere nedeje v žiadnej inej krajine. A presne to mám na mysli, keď hovorím o “spoločenských príznakoch kolapsu”: o novej, bizarnej a otrasnej spoločenskej chorobe.

 

Prečo sa Američania navzájom zabíjajú? Prečo je k tomu ich spoločnosť natoľko ľahostajná, že s tým nič nerobí? Asi preto, že mladí na všetko rezignovali – a ich rodičia rezignovali na nich. Možno máte pravdu, a nie je to tak jednoduché. Ale čo teda robia mladí, ktorí sa zrovna nevraždia navzájom? Nuž…veľa z nich je zaneprázdnená vraždením seba samých.


Čelíme tiež “opiátovej epidémii”, nadmernému užívaniu tlmiacich liekov a antidepresív. Stala sa z toho fráza, ale situácia je oveľa vážnejšia, než by sa mohlo zdať. Jedna vec je zvláštna. V mnohých krajinách – väčšinou v Ázii alebo Afrike – sú opiáty k dostaniu bez predpisu v ktorejkoľvek miestnej lekárni. Človek by tak čakal, že zneužívanie opiátov v epidemických rozmeroch bude globálny trend. A predsa sa s ním v podobných rozmeroch nestretneme nikde inde ako v Amerike – rozhodne nie, pokiaľ ide o tie naozaj silné opiáty, ktoré skutočne rapídne znižujú dĺžku dožitia. Opiátová epidémia, táto masová “samoliečba” najtvrdšími z najtvrdších drog, je ďalším spoločenským príznakom kolapsu, špecifickým pre americký život. Neukazujú ho samotné čísla, ale v globálnej perspektíve získame predstavu o tom, ako mimoriadne je v Amerike trápenie so životom.

Prečo by ľudia v Amerike masovo zneužívali opiáty viac než kde inde? Zrejme žijú traumatizujúce zúfalé životy, so zle dostupnou zdravotnou starostlivosťou, ktorá ich núti zaháňať ten teror “samoliečbou”. Lenže čo je v ich životoch tak zúfalé? Zoberme si ďalší príklad: “kočovní dôchodcovia”. Žijú vo svojich autách. Jazdia z miesta na miesto, jedno ročné obdobie za druhým, a hľadajú akúkoľvek mizerne platenú prácu – na jar v sklade Amazonu, na Vianoce vo Walmarte.

“No áno, chudobní ľudia sa odjakživa sťahujú so sezónnymi prácami,” chcete možno namietnuť. Lenže toto je niečo celkom iné – je to predovšetkým absolútna bezmocnosť a poníženie. V žiadnej inej krajine neuvidíte toľko dôchodcov, ktorí žijú vo svojich autách a hľadajú prácu, ktorá by im zarobila aspoň na jedlo, hoci by mali mať našetrené aspoň na dôstojné dožitie. Ani v tých najchudobnejších krajinách, kde aspoň rodiny držia pohromade, zdieľajú zdroje a starajú sa jeden o druhého. Reč je o ďalšom príznaku kolapsu, ktorý je k videniu výhradne v Amerike: absolútna neschopnosť žiť dôstojný život. Samotné čísla nie sú vypovedajúce, opäť až porovnanie vykreslí ten neutešený obrázok.

Ako boli starší Američania okradnutí o svoju dôstojnosť? Dokonca aj chudobné krajiny majú neformálne systémy sociálnej pomoci – známe tiež ako rodiny a komunity. Amerika ale prekonala katastrofický kolaps sociálnych väzieb. Extrémny kapitalizmus zničil americkú spoločnosť natoľko, že ľuďom na sebe nezáleží ani toľko ako v Pakistane alebo v Nigérii. Sociálne väzby aj vzťahy samotné sa stali nedosiahnuteľným luxusom v miere prevyšujúcej chudobné krajiny: to je ďalší jedinečný spoločenský príznak amerického kolapsu.

Kedysi chudobné krajiny dnes robia veľké pokroky. Kostaričania majú vyššiu dĺžku dožitia než Američania – majú totiž verejné zdravotníctvo. Americká dĺžka dožitia naopak klesá ako nikde na svete (okrem Veľkej Británie), pretože ho nemá.

A to je posledná patológia: týka sa duše, nie tela ako tie predchádzajúce. Američania sa vzájomne spokojne sledujú, ako umierajú na všetky vyššie popísané neduhy. Nevyzerajú nijako rozrušene, žiadny z popísaných príznakov s nimi nepohne: ich deti sa navzájom zabíjajú, ich sociálne väzby sa rozpadajú, nie sú schopní udržať si dôstojný život – a náznaky bolesti prípadne utíšia lieky.

Keby sa podobné patológie prejavili v akejkoľvek inej bohatej krajine – a možno aj vo väčšine chudobnejších – ľudia by boli zdesení, v šoku, a celkom určite by sa tomu snažili nejako zabrániť. Ale Američania nie sú ani rezignovaní – sú proste prevažne ľahostajní.

Poslednou patológiou je predátorská spoločnosť. Predátorská spoločnosť, to nie sú len oligarchovia okrádajúci ľudí finančne. V skutočnosti to sú hlavne obyčajní ľudia, ktorí s úsmevom prijímajú svoj každodenný údel, zatiaľ čo ich susedia, priatelia a kolegovia predčasne umierajú v plytkých hroboch. Tým predátorom pre americkú spoločnosť nie sú len jej superboháči, ale aj neviditeľná a nenásytná sila – normalizácia toho, čo by zvyšok sveta vnímal ako hanebné historické a generačné morálne zlyhanie, ak nie zločin, ktorý sa premenil na obyčajnú každodennosť.

Môže vám to znieť prehnane.

Po zoznamu niekoľkých spoločenských príznakov kolapsu – a vedzte, že to bol len výsek – sa pokúsim formulovať tri závery, ktoré z toho podľa mňa plynú.

Tieto sociálne patológie sú zvláštne a desivé nové choroby, ktoré napádajú telo spoločnosti. Amerika bola vždy priekopníkom. A dnes nie je len nositeľom problémov zriedka videných v iných bohatých spoločnostiach. Stala sa priekopníkom nových spoločenských patológií, ktoré nie sú k videniu nikde inde vo vyspelom svete, bodka.

Americký kolaps je závažnejší, než si myslíme. Jeho rozsah rozhodne nepreceňujeme, naopak ho výrazne podceňujeme. Americkí intelektuáli ani médiá nevkladajú žiadne z problémov do globálnej alebo historickej perspektívy. V týchto perspektívach sa pritom americké problémy ukazujú nielen ako každodenné ťažkosti upadajúceho národa, ale hlavne ako niečo podobné tomu, keď je telo znenazdajky zasiahnuté doteraz nepredstaviteľnou chorobou.

Americký kolaps je ľudská katastrofa bez paralely v modernej histórii. A keďže je prúser, do ktorého sa Amerika dostala, tak unikátny, tak nový a zvrátene špecifický, musí rovnako nové byť aj jeho riešenie. Unikátnosť amerických spoločenských patológií dáva tušiť, že americký kolaps nie je ani démon minulosti, ani pozvoľný pád. Je niečím mimo normu, čo presahuje dáta, čo uniká štatistikám. Je to ako keď medzi dinosaurami vletel asteroid: niečo úplne mimo kategórie, extrém všetkých extrémov. Preto ho naše naratívy, rámce ani teória nedokážu postihnúť, nie to ešte vysvetliť. Potrebujeme úplne nový jazyk, nový pohľad, aby nám to vôbec mohlo začať dávať zmysel.

To je však predovšetkým úloha pre Ameriku, nie pre zvyšok sveta. Čo by mal robiť zvyšok sveta? Pokiaľ bude svet nasledovať americký model extrémneho kapitalizmu bez verejných investícií, s krutosťou ako životným štýlom a zvrátenosťou ako každodennou cnosťou, dočká sa aj on nových spoločenských patológií. Sú to nové choroby, ktoré napadli telo spoločnosti. Zrodili sa z odpadového jedla, odpadových médií, odpadovej vedy, odpadovej kultúry, odpadovej expertízy, odpadovej ekonomiky. Z toho, že ľudia nakladajú už príliš dlho so spoločnosťou aj so sebou navzájom ako s odpadom.

Súvisiace články

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info

Cookies