Prečo sme tak posadnutí zamestnanosťou?

Prečo je vlastne zamestnanosť tak dôležitá? Ako docieliť aby pracovných miest pribúdalo?

Senátor Bernie Sanders nedávno predstavil myšlienku, že by vláda zabezpečila každému nezamestnanému Američanovi prácu za 15 dolárov za hodinu. Pokúšal som sa tomu porozumieť a chvíľu sa snažil premýšľať ako človek, ktorý skutočne verí, že toto je súdny politický program. Podľa senátora Sandersa je federálna vláda najpríkladnejší kandidát na toho, kto minie peniaze, za ktoré by asi tak mohlo ísť zamestnať alebo preškoliť asi 13,4 milióna ľudí (teda 4,1 percenta obyvateľov USA), ktoré dnes počítame medzi nezamestnaných. Avšak praktické otázky spojené s takou ideou – Čo by tí ľudia mali robiť? Kto by o tom mal rozhodovať? A kto by to mal platiť? – sú o dosť zapeklitejšie, než by snáď naznačila zbežná analýza.

Keď ale hovoríme o zaručených pracovných miestach, dôstojnej alebo minimálnej mzde a ďalších projektoch spojených s trhom práce, nutne to vyvoláva jednu otázku, ktorá mieri ešte hlbšie: prečo vlastne na zamestnanosti tak záleží?

Vždy ide o pracovné miesta


Schválne sledujte snáď akúkoľvek diskusiu o politike. Uvidíte, že zamestnanosť je liek prakticky na čokoľvek. Či už chcete potierať negramotnosť (naberte viac učiteľov!), Bojovať proti chorobnosti (prijmite viac sestier!), Obnoviť starnúcu infraštruktúru (zamestnajte viac stavebných robotníkov!) Alebo sa nejako vysporiadať s deficitom šttneho rozpočtu (zožeňte viac poplatníkov!), Vždy sa diskusia nevyhnutne stočí k tomu, kde obstarať viac zdrojov, aby bolo možné zamestnať viac ľudí.

Posadnutosť tým, že je potrebné vytvárať viac a viac pracovných miest, nie je záležitosť jednej strany, skupiny alebo názorového prúdu. Pre demokratických socialistov je mať prácu základné ľudské právo, tým sa človek oslobodzuje z tyranie šéfa, ktorý by ho mohol kedykoľvek znenazdania pripraviť o živobytie. Sociálni konzervatívci v zamestnaní vidia potvrdenie ľudskej dôstojnosti, práca odkláňa ľudskú hriešnu prirodzenosť od antisociálneho správania a letargickej sebadeštrukcie.

Oba tieto uhly pohľadu sa rozchádzajú so skutočným významom zamestnania ako príležitosti, aby človek mohol konať tak, aby to pre ostatných ľudí malo hodnotu. Ide o to, že každé novovytvorené miesto je v podstate stávka, že toto miesto bude vytvárať hodnotu – keď sa objaví zase iná príležitosť. Hodnota každého pracovného miesta je teda funkciou správneho načasovania v službe nestálym ľudským preferenciám. Naše premenlivé preferencie sú dôvod, prečo sa toľko podnikov ani nikdy neuvoľnili od zeme a prečo aj firmy, ktoré svojho času boli nesmierne úspešné (námatkovo Toys “R” Us, Kodak alebo Borders Bookstore), čas od času lámu naše sentimentálne srdcia a zatvárajú.

Množstvo obmedzených zdrojov, ktoré sa dajú uplatniť proti hodnotným príležitostiam, sa stále premieňa, čo je dôvod, prečo je štátom zhora garantovaná zamestnanosť alebo minimálna mzda vo svojej podstate len rozhadzovačné cvičenie. Jediné, čo robia, že viažu talent a bohatstvo, ktoré by sa inde dali uplatniť podstatne hodnotnejším spôsobom.

Ako na to?


Existujú dva prístupy k tomu, ako sa pokúšať produktívne využiť unikátnu energiu, ktorú každý z nás má: zhora nadol a zdola nahor.
V prvom prípade to vyzerá tak, že lobisti, úradníci a zákonodarcovia (v tomto poradí) vo Washingtone navrhnú systém, ktorý má identifikovať potreby zamestnanosti (napríklad že je potrebné budovať infraštruktúru), riadiť pracovné projekty a preverovať uchádzača o zamestnanie. Úspešnosť tohoto modelu priamo závisí na malej skupine ľudí vnútri vo Washingtone, ktorí môžu mať aj solídnu predstavu o tom, ako čo najefektívnejšie využiť túto novo dostupnú obrovskú pracovnú silu. Ak sa však v tomto washingtonskom rozhodovacom reťazci nájde akýkoľvek mravne slabší článok (a tomu sa reálne nedá zabrániť), alebo ak sa narazí na nedokonalé znalosti konkrétnych detailov nejakého pracovného projektu (a tomu sa reálne nedá zabrániť), systém sa zosype a všetko úsilie príde navnivoč .

Centralizované rozhodovanie tohoto typu sa všade na svete prejavilo ako katastrofa: od zavedenia federálnej minimálnej mzdy, ktoré donútilo americké fastfoodové firmy automatizovať vybavovanie objednávok, až po masovú biedu, strádanie a umieranie v každej krajine, ktorá sa dala na komunizmus.

Prístup zdola nahor proti tomu rozhodovanie decentralizuje, necháva ho na podnikateľoch a firmách po celej krajine. Pokiaľ má miestny vlastník zdrojov, teda ten, kto má peniaze, potrebu prijať ľudí, fungujú pri prístupe zdola dobre aj odmeny a motivácie, ktoré majú viesť k tomu, aby hľadali spôsob, ako pracovnú silu využívať efektívne. (Áno, aj šéfovia musia vykazovať, že vytvárajú hodnoty.)

Striktne obmedzený balík peňazí, ktorý má k dispozícii vznikajúca firma kdesi v Oklahome, musí začať produkovať hodnotu rýchlo. Na rozdiel od miliárd dolárov prúdiacich z Washingtonu.

Prístup zdola nahor založený na lokálnom rozhodovaní má pridanú výhodu v tom, že dokáže na par drobných zmeniť kurz – na rozdiel od obrovskej výletnej lodi, akou je každý štátny úrad.


Čo môžeme robiť?

 

Nuž, čo sa teda dá rozumného urobiť, aby sme uspokojili momentálne materiálne potreby 13,4 miliónov amerických občanov, ktorí by sa najskôr radi stali nezávislými, produktívnymi a hodnoty vytvárajúcimi členmi spoločnosti? Akékoľvek politické rozhodnutie robiť čokoľvek iné než odstraňovať prekážky pre podnikanie sa zrejme ukáže ako plané. Znamená to, že sa musíme pozerať skepticky na každý nápad na vytváranie pracovných miest, ktorý uprednostňuje jednu firmu alebo jedno priemyselné odvetvie, ktorý stanovuje minimálne alebo maximálne ceny tovaru alebo práce, alebo vôbec robí čokoľvek viac, než necháva ľudí, aby konali na základe svojej jedinečnej, miestnej znalosti o svojich vlastných potrebách a situácii.

Nobelista F. A. Hayek napísal vo svojej klasickej knihe Cesta k otroctvu o skutočných, neplánovaných následkoch intelektuálnej povýšenosti:

Sme ochotní pristúpiť v podstate na akékoľvek vysvetlenie dlhotrvajúcej krízy našej civilizácie okrem jediného: že by totiž stav, v ktorom sa svet v súčasnosti nachádza, mohol byť výsledkom naozajstného omylu na našej strane a že snaha o realizáciu niektorých našich najdrahších ideálov očividne prinieslo dôsledky úplne odlišné od našich očakávaní.

Keď sa naučíme rozpoznať, kde ležia skutočné limity znalostí politikov a expertov, neurobí to zo sveta dokonalé miesto, ale pomôže nám to urobiť si svet, ktorý pre nás bude oveľa menej nedokonalý.

Súvisiace články

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info

Cookies