Prečo sú kolektívni narcisti tak politicky nestáli

V roku 2007 poslal sudánsky súd na základe práva šaría do väzenia britskú učiteľku, ktorá svojim žiakom dovolila, aby triedneho plyšového medveďa pomenovali Mohamed. Deň po vynesení rozsudku vyšlo do ulíc Chartúmu cez desať tisíc ľudí. Žiadali, aby učiteľka bola popravená za rúhanie. Pre pomenovanie maskota sa samozrejme dajú nájsť aj iné vysvetlenia – meno vybrali medveďovi deti, je to v Sudáne obľúbené mužské meno, … – ale učiteľka musela čeliť tak neúmernému nepriateľstvu, pretože niektorí ľudia jej počin chápali ako urážku celého ich spoločenstva.

V roku 2014 vystrnadili z Argentíny davy rozzúrených protestujúcich štáb, ktorý tam nakrúcal britský seriál Top Gear. Pobúrila ich poznávacia značka na jednom z áut, ktoré v šou jazdilo. Bolo na nej napísané H982 FKL, čo si Argentínčania vyložili ako výsmešnú pripomienku vojny o Falklandy, ktorú Argentína s Veľkou Britániou prehrala v roku 1982. Pochopiteľne, mohlo ísť o náhodu alebo omyl – ale pochopené to bolo ako urážka Argentíny, na ktorú sa dá odpovedať len nevraživosťou a nepriateľstvom, píše odborníčka na sociálnu psychológiu Agnieszka Golec de Zavala.

 

Ľudia, ktorí v týchto príkladoch mali pocit, že niekto uráža skupinu, ku ktorej patria, na ňu museli byť silne hrdí. Na druhej strane ale nie každý, kto bol na svoju skupinu hrdý, reagoval na skutočné alebo domnelé ohrozenie jej imidže tým, že by sa urazil a začal správať nepriateľsky. Čím to teda je, že niekto má pocit, že skupine, ku ktorej patrí, sa dostalo urážky, ale niekto iný taký pocit nemá. A prečo niektorí ľudia vidia urážku aj v rokovaní, ktoré tak určite nebolo myslené a pre ktoré sa dá nájsť iné vysvetlenie?

Výskum Predsudkového laboratória na Londýnskej univerzite Goldsmiths ukazuje, že ľudia, ktorí sa umiestňujú vysoko na stupnici kolektívneho narcizmu, sú obzvlášť citliví čo i len na najmenší útok na imidž svojej skupiny. Na rozdiel od jedincov s narcistickou osobnosťou, ktorí majú prehnané predstavy o sebe, kolektívni narcisti zveličujú útoky na imidž svojej skupiny a reagujú na ne agresivitou.

Kolektívni narcisti veria, že význam a hodnota ich skupiny nie sú ostatnými dostatočne docenené. Cítia, že ich skupina si zaslúži špeciálne zaobchádzanie, a trvajú na tom, aby sa jej dostalo uznania a úcty, akú si zaslúži. Inými slovami kolektívny narcizmus je viera v nadmernú dôležitosť vlastnej skupiny a požiadavku na jej vonkajšej ocenenie.

Kolektívny narcista nemá potrebu byť členom “hodnotnej” skupiny, nevydáva žiadnu energiu na to, aby jeho skupina bola lepšia, aby sa jej hodnota zvyšovala. Oveľa skôr sa bude zaoberať monitorovaním okolí: či všetci okolo, najmä potom ostatné skupiny, riadne rozpoznávajú a uvedomujú si dôležitosť a špeciálnu hodnotu jeho skupiny.

Aby bolo úplne jasno: kolektívny narcista vyžaduje privilegované rokovania, nie rovnaké práva. A potreba neustáleho vonkajšieho potvrdzovania nafúknutej imidže jeho skupiny je to, čo odlišuje kolektívneho narcista od človeka, ktorý jednoducho má voči svojej skupine pozitívnu emóciu.

V Turecku si kolektívni narcisti vychutnali európsku ekonomickú krízu, pretože sa cítili urazení tým, ako ich krajine odopierali vstup do Európskej únie. V Portugalsku si kolektívni narcisti užili nemeckú ekonomickú krízu, pretože mali pocit, že oni sami sú v Únii odsúvaní Nemeckom na okraj.

Keď trochu rozšírime definíciu urážky medzi skupinami – kolektívni narcisti v Poľsku napádali tvorca poľského filmu Dozvuky (Poklosie, 2012), ktorý rozpráva príbeh pogromu v Jedwabnom, kde v roku 1941 dedinčania upálili svojich židovských susedov a vinu potom zvaľovali na nacistov. Aj úplne nevinné prehrešky, ako keď predstaviteľ hlavnej úlohy urobil vtip na polskú vládu (ktorej poľský kolektívny narcista fandí), sa stretávali s vyhrážkami telesným násilím a s internetovou šikanou.

Keď ide o ich vlastnú skupinu, kolektívni narcisti nemajú najmenší zmysel pre humor. Cítia potrebu trestať to, čo považujú za urážku svojej skupiny, aj keď je to urážka sporná a ostatní ju ako urážku nevnímajú a keď ani ako urážka nebola mienená. Na rozdiel od individuálneho narcistu sa kolektívny narcista nedokáže z nepopulárnej alebo kritizovanej skupiny vydeliť. Svoju hodnotu odvodzuje od významu vlastnej skupiny a má tendenciu vyzdvihovať viac svoju skupinu než sám seba.

 

Tím skúmal kolektívny narcizmus ako charakteristiku jedinca. Sú presvedčení, že v akejkoľvek spoločnosti bude vždy určitá časť ľudí, ktorí budú jej kritériá spĺňať. Lenže kolektívny narcizmus môže zasiahnuť celú skupinu. A to potom vedie k zdanlivo nečakaným a nevyprovokovaným výbuchom medziskupinovej nenávisti a reakciám s predsudkom voči menšinovým skupinám. Kolektívny narcizmus je najnebezpečnejší ako skupinový syndróm – keď väčšina členov skupiny začne zdieľať presvedčenie, že sa ich skvelej skupine nedostáva zaslúženej úcty, a keď sa z toho stane prevažujúci naratív o minulosti i súčasnosti skupiny.

Taký kolektívny narcizmus je natoľko toxický, že to dokáže vysvetliť aj také javy ako antisemitizmus a možno aj obe svetové vojny. Môže vysvetliť teroristický útok na redakciu Charlie Hebdo, francúzskeho satirického týždenníka, v ktorom vyšli kontroverzné karikatúry proroka Mohameda.

Nedávne výskumy Katarzyny Jaškovej a jej kolegov z Národného konzorcia pre štúdie terorizmu a reakciou na terorizmus pri Marylandskej univerzite ukazujú, že kolektívni narcisti na radikalizovaných sociálnych sieťach sú pripravení podieľať sa na politickom násilii a terorizme.

Kolektívny narcizmus však vysvetľuje aj politické správanie v zavedených demokraciách. Nedávne výskumy naznačujú, že kolektívny narcizmus mal podiel na volebnom správaní v Spojených štátoch: vedľa straníckeho princípu to bol najsilnejší faktor, na základe ktorého sa dali predpovedať hlasy pre Donalda Trumpa vo voľbách roku 2016. Podobne kolektívny narcizmus vysvetľuje hlasovanie za brexit, pretože predpokladal strach z imigrantov a cudzincov.

Vedci z Pensylvánskej univerzity nedávno skúmali magnetickou rezonanciou mozgy narcistov a našli fyziologické dôkazy, že ich prežitok sociálneho odmietnutia je zvlášť bolestivý – akokoľvek to popierali. To je obzvlášť dôležité vo svetle nových poznatkov, ktoré ukazujú, že človek odvodzuje emocionálnu rozkoš, keď na odmietnutie reaguje agresiou. Zdá sa, hoci to ešte nie je potvrdené, že kolektívny narcista podobne bolestivo pociťuje, keď niekto kritizuje, odmieta alebo oslabuje jeho skupinu. Môžu byť podobne zvádzaní k tomu, aby k zníženiu svojho trápenia použili agresiu.

Dal by sa nájsť nejaký alternatívny spôsob, ako znížiť prepojenie medzi kolektívnym narcizmom a tendenciou reagovať na nevýznamné rokovania meziskupinovým odvetným nepriateľstvom? Na to sa chce výskumný tím sústrediť v pokračujúcej študii. Pokiaľ nájdeme spôsob, ako odbúrať prejavy nepriateľstva u jednotlivcov, ktorí sa umiestňujú vysoko na stupnici kolektívneho narcizmu, mohli by sme prísť aj na to, ako upokojiť a odradikalizovať skupiny kolektívnych narcistov.

Súvisiace články

Lipšicove boje alebo ničenie politických oponentov zásadou trikrát a dosť

Jana Teleki

Pojednávania vo veci zmenky obnažujú postupne praktiky spoločnosti Markíza

Jana Teleki

Remišová v zápale predvolebného boja a prázdnych, zavádzajúcich fráz

Jana Teleki
Načítam....

This website uses cookies to improve your experience. We'll assume you're ok with this, but you can opt-out if you wish. OK Viac info

Privacy & Cookies Policy