Krehká musí byť pravda v tvrdeniach kajúcnikov, keď ju špeciálne orgány musia hľadať v trestnom konaní väzobným stíhaním podozrivých.
Spoločenstvom ľudí jestvujúcich v útvare označenom ako Slovenská republika lomcujú doposiaľ nepoznané skúsenosti s novo nastúpenou formou napredovania, hľadania a avizovanej očisty.
Spoznávanie nových spôsobov a foriem preukazovania tvrdenej kriminálnej činnosti ľudí pôsobiacich na rôznych vysokých postoch minulej vládnej garnitúry jasne odhaľujú zdroj a príčiny tohto javu.
Sú to v rámci enormného záujmu za každú cenu a za použitia akéhokoľvek prostriedku dokázať verejnosti, že tu do ich uchopenia moci v čase „za Fica“ bolo všetko v našom živote natoľko zlé a negatívne, že v rámci spoločenského pnutia muselo dôjsť k zmene. Pnutie však bolo vyvolané účelovo, ako sa ukazuje priam záškodníckou činnosťou konkrétnych osôb, ktorým okrem robustného finančného dotovania boli poskytované aj usmernenia cez výstupy zahraničných špecializovaných štruktúr, zameraných na nekrvavú majdanizáciu, poznajúc letoru slovače s jediným cieľom a to uchopenie moci. Ostatné už po tom ako to denne vidíme prichádza samo. Je to cielená manipulácia a hľadaním možných ciest ako tento stav udržať a nepripustiť návrat do normálu.
Deje sa to najmä cez naprogramované médiá, ktoré značne vplývajú na dezorientovanú verejnosť, zveličujúc pri tom pochybenia, ku ktorým zákonite pri riadení tak zložitého mechanizmu akým štát je muselo predošlom období dochádzať.
Pokiaľ terajšia vládna garnitúra poukazuje na populizmus v minulosti, mali by sa dôslednejšie pozrieť do zrkadla pravdy, lebo ich terajšie činy už zjavnejšie formy populizmu ani neumožňujú.
Tí, ktorí volali po očiste spoločnosti ju za rok tak zanešvárili , že bude treba veľa serióznosti a dlhé roky na to, aby sa takto v ich realite vykonávanej očisty a zmien túto novú formu demokracie podarilo natrvalo vykoreniť.
Taký populizmus, takú hrošiu kožu, taký výsmech občanom, takú necitlivosť k ľudskému utrpeniu, také mrhanie verejnými zdrojmi, také zadlžovanie celých generácií, také klamstvá, toľko úbohosti, toľko pretvárky, toľko bezcharakternosti, toľko samoľúbosti a viery vo svoju neomylnosť s akými zisteniami a poznatkami sa dnes denne stretávame v konaní a prejavoch víťazov volieb na čele s expremiérom Matovičom sme ešte za éry samostatného štátu nikdy nezažili.
Ani za Mečiara a v žiadnom prípade nie za Fica.
Tí čo tvrdia iné majú na to zrejme svoje dôvody, svoje poznanie a svoje svedomie. Ale pri faktoch v tomto posudzovaní ani oni nemôžu vo všetkých smeroch negatívne hodnotiť tieto prežité doby a vnímať nejakú pozitivitu terajšieho marazmu a hroziacich následkov.
Platí, že sa určite napĺňa sen Matoviča, zaskvieť sa v učebniciach dejepisu slovenskej štátnosti v polohe „naj“. Každý z nás si však musí doplniť toto slovo do polohy „lepší – horší“ podľa svojho poznania a schopnosti abstrahovať a vidieť veci v plnej nahote.
Osobitnou oblasťou terajšieho populizmu je hon na verejných činiteľov pôsobiacich vo vysokých funkciách v minulom období. Pri úvahách, čo sa deje v poslednom období nás musia zákonite napadnúť rôzne súvislosti a úvahy, ktoré sa dajú uvádzať podľa ich zverejnenia príkladmo.
Dozvedáme sa že bývalý premiér, ani sa tým vôbec netajac, konal aktívne a cielene tak, aby sa mohol pred verejnosťou vystatovať, že niekomu „zavaril“, že sa pod jeho vedením „ rozviazali ruky“
príslušným orgánom, že sa od podlahy začalo čistiť „mafiánske prostredie v štáte“ vyzdvihujúc takto priamo svoje zásluhy na to, že sa veľa vysokých činiteľov polície, prokuratúry súdov a verejnej správy ocitlo vo väzbe.
Týmito krokmi vládnych činiteľov, ktoré si pripisujú ako svoje zásluhy sa udalosti dostali do polohy
priamej politickej objednávky, opakovane zadávanú cez verejne vyslovované výzvy
a konkretizované želania, čo je však absolútne neprípustná forma zasahovania do nezávislosti
orgánov, ktoré sú vytvorené na činnosť nezávisle od výkonnej moci. Následne sa začala
s nadštandardnou aktivitou angažovať skupina dovtedy driemajúcich špecializovaných
vyšetrovateľov, prokurátorov a sudcov cítiacich svoju životnú šancu.
Pri prehnanom rešpektovaní vyslovených želaní „ za každú cenu“ došlo k vytvoreniu zaujímavého
mechanizmu, zdanlivo nemajúceho chybu. Prakticky stačilo dosiahnuť, aby sa v rámci vopred
dohodnutého scenára zabezpečila tvarovateľná persona ( možno ju označiť aj termínom udavač,
krivák) naším kresťanským národom označovaná ako „kajúcnik“. Taká, ktorej reálne za svoje činy
hrozili roky väzenia. Túto bolo potrebné následne vyzbrojiť cielene upravenými informáciami tak aby v prijateľnej forme zapadali do jej pracovno – spoločenskej náplne činnosti alebo pôsobenia. A je hotovo.
Následne dialo to, že najskôr za primerané odškodné musela dotknutá persóna – kajúcnik podstúpiť krst ohňom, keď si odtrpel pár dní v príslušnom zariadení. V rámci dohodnutého scenára pri nasledujúcich krokoch, za veľahlasného povyku na to vybratých a vopred informovaných médií, po „získaní priameho svedectva“ nasledoval záťah proti vopred vytypovanému bývalému činiteľovi, ale už aj voči tým z vlastných radov, ktorí aj keď neviditeľne, ale predsa sa stali určitou prekážkou na ceste za získaním vytýčeného cieľa vyššie stojacimi.
Tieto veci sa mohli diať len pri zohratej partii vyšetrovateľov ( operatívcov), prokurátorov a sudcov.
Títo činitelia sa postavil do pózy nestrannej spravodlivosti, keďže pri vyhodnotení dôkazov, spravujúc sa zákonom a svojim vnútorným presvedčením dospeli k záveru, že bezvýhradne veria kajúcnikovi a neveria obvinenému. Preto, že tento sa účelovo bráni, pričom kajúcnik nemá dôvod si vymýšľať a tvrdiť nepravdu.
A tu narážame na kameň úrazu. Takto vykonávaný trestnoprávny trend potláčania nežiaducej
protispoločenskej činnosti nemôže mať úspech a nemôže priniesť očakávaný efekt.
Je to dané spôsobom, akým sa pokúšajú terajší vykonávatelia spravodlivosti dosiahnuť za každú cenu preukázanie svojej úspešnosti pri usvedčovaní stíhanej osoby. Túto úspešnosť si vysvetľujú
prvotnými, často len operatívnymi zisteniami, ktoré sú pri v trestnom konaní nepoužiteľné, tieto však stavajú do pozície dôkazov. Ustanovenie § 119 Tr.por. určuje, že za dôkaz sa pokladá všetko, čím sa dá zistiť a preukázať skutkový stav veci. Musí však byť zaistený zákonným spôsobom. Svedecké výpovede kajúcnikov sú väčšinou zabezpečované v rozpore s procesnými zásadami, dajú sa však zmanipulovať do požadovanej polohy v snahe dosiahnuť na súde uvalenie väzby. A tým, akoby končila zákonom stanovená povinnosť obstarávať dôkazy v prospech ako aj v neprospech stíhaného.
Akoby uvalením väzby u vytypovaných osôb sa splnil zámer, aby mohli príslušní politici využívať
vzniknutý stav a verejne poukazovať na svoj úspech v boji proti mafii a korupcii. Na to že rozviazali ruky a tým sa začala očista orgánov štátu. Tak aby sa zapáčili verejnosti tvrdiac, že plnia svoje predvolebné sľuby.
Tu však treba zdôrazniť, že zákon priamo stanovuje, že každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
Keďže novovzniknuté kauzy nesúce znaky likvidácie politických oponentov sú v mnohých prípadoch len v štádiu dlhotrvajúceho väzobného prípravného konania, kedy ešte nebola podaná obžaloba, bolo by priveľmi odvážne tvrdiť, že takto kajúcnikmi usvedčované stíhané osoby sa trestnej činnosti naozaj dopustili. Dlhotrvajúca väzba sa však mimoriadne krutým spôsobom prejavuje vo všetkých smeroch na týchto ľuďoch. Pokiaľ dôjde k definitívnemu ukončenia dlhého procesu prípravného a súdneho konania a k právoplatnému odsúdenia konkrétneho jedinca za spáchanie trestného činu zákonite nastupujú všetky negatíva a následky na jeho ďalší život a život jeho najbližších, najmä detí.
Zákon ustanovuje, že nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon a to len v nevyhnutnej miere na dosiahnutie účelu trestného konania.
Zverejňované informácie o tom, že nová garnitúra považuje za účel trestného konania likvidáciu verejne známych osôb, pôsobiacich v politike, štátnej správe, súdnictve, na prokuratúre alebo v polícii jasne nasvedčujú, že dochádza zneužitia zverenej moci za použitia na tento účel vybratými konkrétnymi osobami, pôsobiacimi v represívnych zložkách.
Aj posledné zistenia o kontaktoch, spolupráci, prísľuboch o zvýšení peňazí a najmä obsahovo utajené stretnutie tých štruktúr, ktoré v týchto súvislostiach sa zo zákona nemôžu vzájomne nikdy kontaktovať , tomu priamo nasvedčujú. Oni si však myslia, že môžu, lebo bojujú proti bývalej mafii. Je to priame zneužívanie postavenia o to smutnejšie, že sa do toho vložila aj pani Čaputová, v súčasnosti pôsobiaca v postavení prezidentky. Toto si však volič musí zapamätať a vystaviť týmto praktikám patričnú známku v podobe vyjadrenia svojej nespokojnosti k spôsobu ako sa účelovo zavádza tento národ pri výkone praktického konania týchto funkcionárov.
V rámci predvolebného oslovovania voličov sa bývalý premiér ukazoval všade, kde sa to len dalo ako veľký bojovník proti mafii, ukazujúc rôzne zábery viliek na pobreží mora, ním bombastický označené ako „ majetok Slovenskej republiky“, čo sa však ukázalo ako falošná a účelová manipulácia s pravdou. Tieto populistické počiny, spolu s účelovými pózami v parlamente ho v očiach istej skupiny voličov vytlačili do výšky, ktorá mu umožnila vyhratím volieb začať robiť pre štát potrebné kroky nadväzujúc na všetko pozitívne, čo tu zanechala predošlá garnitúra. Aký je však výsledok jeho bašovania vidno už po roku.
Všetci vidíme, že to takto nemôže ísť ďalej, že sa ako štát prepadávame do stále väčšieho bahna a bude treba veľa síl a serióznosti dostať sa z toho marazmu, vytvoreného Oľanom a spol.
Zneužívanie moci v praxi sa vynorilo aj pre istý okruh ľudí aj nepopulárneho oslobodenia obviňovaných v najsledovanejšom dokazovaní vraždy novinára Kuciaka a jeho priateľky, aj odsúdenie na dlhoročné tresty v kauze vraždy exprimátora Hurbanova za použitia pochybného svedectva kajúcnika Andruskóa a spracovaného páchateľa vraždy Kaluza, ale aj zistené nezákonnosti v kauze advokáta Ribára, smrť generála Lučanského, pokus o samovraždu bývalej štátnej tajomníčky Jankovskej a iných.
Preto je na mieste otázka dokedy sa ešte necháme zavádzať, že v našom štáte je všetko tak ako má byť?