Samozrejme, aj keď si robíme srandu z toho, čo sa dnes deje v USA, pozorujeme úpadok veľkej kultúry

Samozrejme, aj keď si robíme srandu z toho, čo sa dnes deje v USA, v mnohom je to v skutočnosti veľmi smutné. Pozorujeme úpadok veľkej kultúry.

Ak by som mal vymenovať svojich obľúbených spisovateľov, boli by tam minimálne traja americkí klasici: Mark Twain, Jack London a O. Henry.

Ťažko nespomenúť jazz, rock’n’roll, alebo kopu konkrétnych hudobníkov posledných 30 či 40 rokov.
Režisérov ako Kubrick či Coppola, alebo kopu menej klasických no veľmi talentovaných ľudí bližšie k nášmu obdobiu.

USA sú pre mňa aj krajinou niektorých obľúbených sociálnych mysliteľov, na prvom mieste je asi vždy Daniel Bell, ale tých výrazných autorov modernity, od Veblena po Graebera, tam bolo proste veľa.
Samotné USA, keď som ich kedysi dávno krátko navštívil, sa mi v mnohom zdali strašidelné, taký policajný štát, ale na druhej strane som mal na škole tu v Európe napríklad skvelých amerických profesorov, a neskôr, keď som sám učil, pre zmenu veľa zlatých amerických študentov.

Napriek tomu, že USA nikdy nemali žiaden zlatý vek, hoci tento motív v ich mytológiách často figuruje (údajný sociálny pokoj kdesi v minulosti, údajné obdobie čisto slobodných komunít a slobodného podnikania s minimalistickou federálnou vládou v nejakom údajnom zlatom veku, a podobne), v ostatných dekádach sa tu presadilo niekoľko fenoménov, cez ktoré sa dá opísať, ako sa tá krajina postupne začala zvnútra v podstate rozožierať.

Jedným je obrovská moc korporácií. Napriek tomu, že USA si zachováva niektoré prvky voľnej hospodárskej súťaže, v skutočnosti nielenže mnohé oblasti hospodárstva sú typickým oligopolom (potravinárstvo, farmácia, energetika..), ale korporácie doslova kreujú kultúru, sociálne normy, politiku. Na svoj obraz, podľa svojich potrieb.

To je, mimochodom, aj jedným z tajomstiev obrovského úspechu všetkých možných konšpiračných teórií v americkom prostredí – ľudia proste nemajú kapacitu na to, aby vnímali realitu v jej zložitosti, len nejako vedia, že ich životy ovplyvňujú štruktúry, proti ktorým oni nemajú šancu. Tak sa to zvyčajne poskladá do jednoduchých teórií o takej alebo hentakej sile, ktorá tajomne všetko ovláda.

Do pozície strážcov racionality sa stavajú mestské elity, ktoré pritom ale často aj reálne sú v područí obchodno-mocenských záujmov, a tak k žiadnemu znovunastoleniu osvietenského, racionalistického diskurzu, aký bol možný v dobách W, Lippmana a ďalších typických „public intellectuals“ nedochádza, práve naopak, situácia eskaluje.

Do toho treba ešte vniesť mediálne prostredie, ktoré proste je šialene bulvárne, horšie, ako čokoľvek čo si dokoca aj dnes, keď už je to dosť zlé, dokážeme v európskych krajinách predstaviť. Od ľudí, ktorých duchovnú potravu tvoria chat show v štýle Oprah Winfrey a rôzne reality show proste nemôžete čakať schopnosť racionálne vnímať.

V takejto atmosfére sú reči o demokracii drístami, demokracia, akokoľvek je vždy len ideálom, nemôže fungovať s úplne tupými voličmi.

Samozrejme, to kŕmenie ľudí mediálnymi hlúposťami je pre mocnejších a bohatších dlho výhodné, ale z veľmi dlhodobého hľadiska sa to nejako zničujúco na spoločnost prejaví.

To sme videli aj v posledných rokoch, keď Trump a jeho ľudia využívali práve tie najtupšie konšpiračné príbehy na mobilizáciu istej časti voličstva. Bolo to aj výhodné, lebo za touto fasádou akože politiky vnímajúcej obyčajného Američana len zrýchlili masívne prerozdeľovanie bohatstva výhodné pre nich samých, ale hlavne to urýchlilo rozklad spoločnosti.

Pridajme k tomu hromadiace sa ekonomické problémy a demograficko-etnické trenice. Samozrejme, situácia v hlavnom meste sa dnes rýchlo ukľudní (keď tieto riadky píšem, protestujúci už opúšťajú Kongres) a onedlho prebehne výmena na najvyššom poste, ale celkovo to s tou krajinou jednoducho nevyzerá dobre.

Súvisiace články

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info

Cookies