SNP pripomína, že dodržiavanie ľudských práv nebolo vždy samozrejmé




Slovenské národné povstanie (SNP) pripomína, že dodržiavanie ľudských práv nebolo vždy samozrejmé a automaticky garantované. Vo svojom profile na sociálnej sieti pri príležitosti 77. výročia SNP to konštatovala verejná ochrankyňa práv Mária Patakyová. Rešpekt k ľudským právam bol podľa nej v histórii mnohokrát tvrdo vybojovaný. Dodala, že ľuďom, ktorí sa na ňom podieľali, patrí hlboká úcta a vďaka za to, že sa postavili na stranu boja za oslobodenie.

Patakyová upozornila, že by sa nemalo zabudnúť na kruté udalosti, ktoré sa odohrali počas druhej svetovej vojny a pre ktoré boli viaceré menšiny, etnické, národnostné a iné skupiny prenasledované, väznené a v mnohých prípadoch aj zbavené života. Spoločnosť by mala byť citlivá pri odlišovaní situácií, v ktorých sa ocitli členovia menšín vtedy a v ktorých sa občania nachádzajú dnes, aby sa neznižovala hodnota obetí, ktoré si dnes pripomína. „Neprehliadajme nenávistné či ponižujúce prejavy na adresu minorít, ktoré v minulosti viedli k tragickým udalostiam. Nedopusťme opakovanie temnej časti histórie, chráňme demokratické hodnoty a ľudské práva,“ uzavrela.

Servilita Lipšicových lokajov je nekonečná

Na SNP participovali aj utečenci, ktorí z Ruska ušli pred komunizmom

Medzi účastníkmi Slovenského národného povstania (SNP) sa mimo iných vyskytli aj Rusi, ktorí po boľševickej revolúcii v Rusku našli nový domov v Československu. Ako pre agentúru SITA uviedol historik Stanislav Chytka, príkladom bol partizán Jegorovovej brigády (neskoršej Prvej československej partzánskej brigády J. V. Stalina) Dimitrij Alexejevič Venerovský, ktorý v povstaní padol 27. októbra 1944, dva dni po svojich 41. narodeninách. Menovaný patril medzi asi 30-tisíc ruských utečencov, ktorých medzivojnová ČSR prijala.

Kaukazského rodáka podľa historika na prelome rokov 1920 až 1921 rodina z obáv pred represáliami zo strany sovietskej moci poslala do emigrácie. „Bol v tom čase študentom gymnázia v Stavropole. Cez Kaukaz a Turecko sa spolu s ďalšími emigrantmi strastiplne pretĺkal rozvráteným Balkánom, až sa mu podarilo 31. júla 1921 doraziť do Československej republiky,” povedal Chytka s tým, že v Moravskej Třebovej Venerovský ukončil na ruskom gymnáziu stredoškolské vzdelanie a bol prijatý na Vysokú poľnohospodársku školu v Brne. „Študoval lesníctvo. Pre materiálne problémy však musel štúdium prerušiť a hľadať prácu. Keďže sa poznal s iným emigrantom Vladimírom Jonovičom Jeršovom – neskôr veľmi známym odbojárom, podarilo sa mu jeho prostredníctvom dostať zamestnanie v Matici slovenskej v Martine,” vysvetlil Chytka. Počas prerušeného štúdia zároveň podľa neho Venerovský požiadal prezidenta ČSR, aby ako cudzinec bez akéhokoľvek štátneho občianstva mohol vykonať základnú vojenskú službu. „V nej sa nakoniec veľmi osvedčil a získal aj dôstojnícke vzdelanie,” uviedol historik s tým, že po skončení vojenskej služby sa Venerovský vrátil k štúdiu.

V roku 1938 sa podľa Chytku Venerovský naturalizačnou listinou a prísahou Československej republike stal občanom ČSR. „Bol ochotný prijať akúkoľvek robotu v lesoch a postupne prišiel až na Liptov, kde si riaditeľstvo štátnych lesov všimlo jeho schopností a zamestnalo ho v Liptovskom Hrádku. Pracoval na hodnotení a plánoch hospodárenia v lesoch pod Vysokými Tatrami,” povedal historik. Po nemeckom útoku na ZSSR podľa neho Venerovský veľmi ťažko niesol vzniknutú situáciu, keďže napriek nesúhlasu so sovietskym režimom zostal ruským vlastencom. „A to ho priviedlo ku kontaktom so vznikajúcim partizánskym hnutím a už predtým s odbojovými kruhmi v Turci. Niekoľko dní pred vypuknutím SNP odišiel do partizánskej skupiny, ktorá z Podbanského prechádzala k neskoršiemu Hrdinovi Sovietského zväzu kapitánovi Jegorovovi na Prašivú,” uviedol Chytka.

Venerovský sa následne stal príslušníkom Kaličenkovho oddielu v rámci Jegorovovej brigády. „Počiatkom septembra 1944 bol v ťažkých bojoch o Telgárt, odtiaľ odišiel brániť Turiec, bojoval v obrane Turčianských Kľačian, bol účastníkom úspešného partizánskeho protiútoku na Košúty, bránil Sklabiňu. Potom bol oddiel odvelený do Liptovskej Osady,” povedal Chytka. Keď sa Jegorovova brigáda stala súčasťou bojov VI. taktickej skupiny, brániacej nemeckému postupu od Ružomberka na Banskú Bystricu, Venerovský sa podľa neho ocitol v prostredí, ktoré veľmi dobre poznal.„ Ako dôstojník v zálohe velil diverzným skupinám, úspešne zaútočil na most v Ľubochni, spájajúci cez Váh železnicu s cestou, a znemožnil vykládku nemeckých vojenských transportov, krátko potom viedol zničenie cestného mosta v Kraľovanoch. Pri ďalšom útoku na železničnú trať bol donútený na ústup,” povedal Chytka.

Po začiatku generálnej ofenzívy proti povstaniu 22. októbra 1944 podľa Chytku Kaličenkov oddiel zaujal obranné postavenia na Podsuchej pri Ružomberku, kde sa tvrdo bránil, ale 27. októbra bol donútený ustúpiť do druhej obrannej línie. „Toho dňa dostal Venerovský rozkaz preskúmať situáciu v okolí cesty na Banskú Bystricu. Spolubojovníka nechal ukrytého neďaleko a spustil sa k riečke Revúca. Ukrytej nemeckej nástrahe sa nemal ako vyhnúť a v jej paľbe zahynul,” povedal historik. Ako dodal, po oslobodení na mieste Venerovského smrti ktosi neznámy postavil malú mohylu, ktorú v súčasnosti plánuje zrenovovať mesto Ružomberok a Slovenský zväz protifašistických bojovníkov. Zároveň sú po ňom pomenované od roku 1947 aj každoročné majstrovstvá slovenských lesníkov – Venerovského memoriál.




Súvisiace články

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info

Cookies