“Súdny džihád”: Ako francúzsky justičný systém napomáha islamistom – KOMENTÁR Yves MAMOU

Keď členovia malej francúzskej krajne pravicovej nacionalistickej skupiny, Generácia Identity (Génération Identitaire), obsadili rozostavanú mešitu v Poitiers v roku 2012 a vyhlásili, že oslavujú výročie bitky pri Poitiers (732 nl), v ktorej Karol Martel porazil armádu Umajjovcov (Ummayad Caliphate), čím rozdrvil arabskú inváziu do Francúzska, prokurátor Francúzskej republiky okamžite začal vyšetrovanie “podnecovania rasovej neznášanlivosti”.

Päť aktivistov bolo zatknutých, obvinených a tento mesiac podmienečne odsúdených k jednému roku väzenia. Súd tiež zbavil štyroch z nich občianskych práv (napríklad právo voliť) po dobu nasledujúcich piatich rokov. Navyše musí Generácia Identity zaplatiť pokutu 10 000 Euro a štyri aktivisti musia zaplatiť 24 000 Euro organizácii Francúzskych moslimov (Musulmans de France), ktorá je vlastníkom mešity a súčasne predstaviteľom egyptského Moslimského bratstva vo Francúzsku. Pokiaľ nebude pokuta zaplatená, aktivisti pôjdu do väzenia.

Právnik Generácia Identity Frederic Pichon povedal, že bol “ohromený prísnosťou rozsudku” a že súdne rozhodnutie bolo politické. “Nemôžem si pomôcť, musím ho porovnať s ťažko uveriteľnú beztrestnosťou v prípade, kedy Femen spôsobili rozruch v parížskej katedrále Notre-Dame”.

Pichon odkazoval na incident v roku 2013, kedy polonahé členky feministickej skupiny Femen spôsobili rozruch v katedrále Notre Dame a kedy boli obvinené z poškodenia zvonu a v roku 2015 boli parížskym odvolacím súdom zbavené viny. Dvaja bezpečnostní pracovníci, ktorí páchateľky vyviedli, dostali pokutu.

Tvrdý rozsudok proti krajne pravicovým aktivistom z Generácie Identity by však nemal byť žiadnym prekvapením. Francúzsky súdny systém jednoducho aplikuje prístup, ktorý hovorí, že novým nepriateľom spoločnosti nie je islamizmus, ale tradičný fašizmus extrémnej pravice.

Tento prístup, vypracovaný ministerstvom spravodlivosti a aplikovaný prokurátorom, je založený na dvoch predpokladoch. Prvý tvrdí, že napriek faktu, že od roku 2012 bolo vo Francúzsku zavraždených viac ako 250 ľudí na základe islamského terorizmu, neexistuje žiadna islamistická vojna proti Francúzsku alebo inej nemoslimské krajine. Islamskí zabijaci sú považovaní za “osamelých vlkov” alebo “duševne chorých”. Druhý predpoklad tvrdí, že ak neexistuje žiadna islamistická vojna proti nemoslimom, všetci kritici islamu a islamizmu neuplatňujú slobodu slova, ale prejavujú rasizmus.

Popretie islamistické vojny bolo do judikatúry zavedené v roku 2012 ministerkou spravodlivosti Christiane Taubira, členkou kabinetu socialistického prezidenta Françoisa Hollanda. Taubira obsadila ministerský úrad významným počtom členov Syndicat de la Magistrature, islamsko-ľavicovej sudcovskej únie.

Aby sme pochopili, čo predstavuje Syndicat de la Magistrature (SM): jej hlavný tajomník, Laurence Blisson, povedala komunistickým novinám l’Humanité v roku 2015 po teroristickom útoku proti satirickému časopisu Charlie Hebdo: “Čelíme extrémne ťažkým kriminálnym činom, ale nečelíme vojne.” Blisson bola tiež veľmi aktívna na verejných zhromaždeniach, na ktorých stránila islamistom typu Tariq Ramadán, aktivistami a vnuka zakladateľa Moslimského bratstva, alebo zakladateľa Združenie proti islamofóbii (Collectif contre l’islamophobie, CCIF) Marwana Muhammada.

Za ministerky Taubiry sa stal François Molins, parížsky prokurátor, chrbticou boja proti teroristom a súčasne hlavným popieračom vojny. Molins predviedol obrovskú vynaliezavosť, kedy rovnaký akt terorizmu zakaždým definoval inak: zabijaci sa stávali “ustaranými samotármi”, “osamelými vlkmi”, “mentálne nevyrovnanými” alebo “radikalizovanými v poslednej minúte”.

Jeden islamistický terorista sa stal “zelenáčom”. Všetko toto zahmlievanie má zrejme rovnaký cieľ: poprieť, že islamistický terorizmus je koordinované hnutie a že islamskí bojovníci sú väčšinou francúzski občania, zapojení do vojny proti vlastnej krajine.

A ak popriete, že terorizmus predstavuje vojnu, musíte tiež logicky poprieť, že teroristi sú podporovaní, ukrývaní, prepravovaní a financovaní šedú zónou, ktorú tvorí zdanlivo mierumilovní občania Francúzska.

Prípad Jawad Bendaouda ilustruje prístup, spočívajúci v popieraní vojny.

Bendaoud bol zadržaný preto, že v jednom zo svojich bytov ukryl dvoch členov islamistickej bunky, ktorá spáchala v roku 2015 teroristické útoky v koncertnej sále Bataclan, niekoľkých kaviarňach a na štadióne Stade de France a pri ktorých bolo zavraždených viac ako 130 ľudí. Najprv bol Bendaoud Molinsovým oddelením obžalovaný za spolčenia s teroristickými zločincami pri príprave jedného alebo viacerých činov na účel zranenia ľudí. Avšak po troch mesiacoch, keď hnev verejnosti opadol, bol Bendaoudov zločin terorizmu prekvalifikovaný na obyčajné “ukrývanie páchateľov”. Za prvý obvinenie hrozilo Bendaoudovi 20 rokov vo väzení, za druhé iba tri.

Ďalšie islamista, Kobili Traore, ktorý na jar 2017 zavraždil postaršiu židovku Sarah Halimi, bol okamžite poslaný do psychiatrickej liečebne. Pre parížskeho prokurátora nebol tento islamista ani islamistom, ani antisemitom. Bol považovaný proste za duševne chorého zabijaka. Až správy expertov a verejný tlak židovských médií prinútili parížskeho prokurátora k prehodnoteniu obžaloby. Vrah Sarah Halimi bude na súde čeliť obvineniu z útoku na základe antisemitizmu.

V dnešnom Francúzsku je výsledkom popieranie existencie takejto vojny “antirasistické” hnutie. Ktokoľvek, kto si dovolí klásť otázky ohľadom spojenia islamu či islamizmu s násilím a terorizmom riskuje, že bude dovlečený na súd a tam súdený čoby “rasista”.

Pred rokom 2012 považovala francúzska justícia “rasizmus” za ťažko uchopiteľnú záležitosť.

Väčšinu času sa policajné okrsky zdráhali registrovať sťažnosti spojené s “rasizmom”. Videla celý koncept rasizmu abstraktným a zdalo sa, že nechcú plytvať časom na záležitosti, ktoré je tak ťažké dokázať. Aj keď okrsok zaregistroval sťažnosť, príslušná zložka sa nikdy nedostala k prokurátorovi. A keď sa predsa len k prokurátorovi dostala, bola najčastejšie starostlivo zadržiavaná úplne naspodku hromady sťažností.

V roku 2012 to ministerka spravodlivosti Christiane Taubira úplne zmenila. Nariadila všetkým prokurátorom najať “diskriminačného atašé”, vyšetrovacieho sudcu so špecializáciou na prípady, spájané s rasizmom.

Nariadila tiež všetkým prokurátorom úzko spolupracovať s “antirasistickými” organizáciami, čo znamenalo tými, ktoré mali blízko k moslimským “antiislamofobním” organizáciám.

V januári 2015, kedy došlo k prebudeniu verejnosti vďaka teroristickému útoku na Charlie Hebdo, nariadila Taubira všetkým francúzskym prokurátorom venovať osobitnú pozornosť všetkým prejavom rasizmu v celej krajine. Jej zámery boli bezpochyby správne, ale od tej doby je akákoľvek kritika alebo protest proti islamu alebo islamizmu okamžite podozrivá čoby “rasizmus”. Vláda, snáď zo strachu z občianskej vojny, začala bojovať proti antiislámským prejavom nenávisti (hate speech).

Následkom toho začal vo Francúzsku “súdny džihád”. Nielen procesy proti krajnej pravici, ale aj proti novinárom, spisovateľom, akademikom, sekulárnym moslimom a každému ďalšiemu, obvinenému z “rasizmu” na základe vyjadrenia obavy z islamizmu, bez ohľadu na to, či bola oprávnená alebo nie. Šírený celým radom moslimských organizácií, napojených na mocné “antirasisticke” združenia, “súdny džihád” postavil pred súd ľudí, ktorí uplatňovali slobodu slova. Mnoho prokurátorov tak prekročilo medze, ktoré boli potrebné na zabránenie zneužívaniu alebo obchádzaniu slobody slova.

Bude zaujímavé sledovať, ako bude súd zaobchádzať s dvoma islamistami, ktorí v polovici novembra 2017 prenikli do kláštora Carmel de Verdun vo východnom Francúzsku, kde mníšky slávili večernú omšu. Islamisti kričali a spievali koránsku Surya v arabčine a vyzývali mníšky ku konverzii k islamu.

“Ak nekonvertuje k islamu, pôjdete do pekla”. Do knihy návštev (Golden Book of the Carmel) napísali “Allah Akbar” (Alah je najväčší). Neskôr boli zadržaní políciou. K súdu sa pravdepodobne dostanú v apríli 2018. Oficiálne sú obvinení z “psychologického násilia”, za čo im hrozia až tri roky väzenia a pokuta až 45 000 Euro.

Yves Mamou, je spisovateľ a novinár, žijúci vo Francúzsku, ktorý pracoval dve dekády ako novinár pre Le Monde. Práve dokončuje knihu “Kolaboranti a užitoční idioti islamizmu vo Francúzsku”, ktorá bude vydaná v roku 2018. Článok vyšiel v anglickom originále “Court Jihad”: How the French Justice System Assists Islamists na Gatestone Institute. 

 

Súvisiace články

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info

Cookies