Asi najviac v našej spoločnosti rezonujú informácie, ktoré sa za posledné obdobie dostali na verejnosť. Naozaj z tej špiny,ktorá bola doteraz síce niekde skrytá, ale veľmi dôkladne zažratá sa postupne valí von nejaká tá vzorka. Až si všetci v duchu hovoríme, len aby toho nebolo viac, prípadne ešte v horšej kvalite. Teda ono by sa patrilo, aby sme z toho prinajmenšom nemali radosť. Ale z reakcií ľudí je cítiť, že ich to baví. Baví ich sledovať vylievajúcu sa špinu bez toho, aby sa vedelo čo z toho všetkého je realita a čo fikcia. Je to zrejme duchom tejto doby, mať záujem o všetko, čo len trochu zaváňa škandálom. Mám pocit, že je to skôr moderné. Už menej je to precítené. Väčšinou každý povie, že je zhrozený z toho, čo sa dostáva na verejnosť, ale celkové zhrozenie končí pri vyrieknutí tohto slova. Nie je to precítené, nie je tam skutočný hnev. Na otázku prečo, je asi najvýstižnejšia odpoveď:
„Pretože sme všetci o tom veľmi dobre vedeli„.
Vedeli sme že sa to deje, dokonca to mnohí z nás podporovali svojím prístupom k týmto javom a tým, že sa na takom jednaní aj osobne zúčastňovali. Keď viete, že niečo existuje, ale nehovorí sa o tom nahlas, viete, že je to spoločensky známa utajená skutočnosť, zverejnenie informácie vás neprekvapí. A to je v súčasnosti cítiť z väčšiny. Nielen z politikov, ale aj z bežných občanov. Naozaj sa prestaňme hrať na zhrozených a prekvapených. Keby sme nimi naozaj boli, tak v tejto krajine už minimálne rok vládnu odborníci a nie politici.
„Finančníci“ typu Haščák a spol. by boli dávno minulosťou a ich majetok by už dávno slúžil občanom, ktorých okradli. Ale to sa nedeje, pretože špina sa dôkladne zažrala do nášho verejného a spoločenského života a národ si akosi zvykol. Minimálne nie sme prekvapení. Skôr sme sa uistili.
Meter je stále dvojaký, ale už sa to netýka iba bežných občanov…
Prednedávnom sme si pripomenuli 30 rokov od tzv. Nežnej revolúcie a počúvali množstvo myšlienok a informácií o tom, čo nám sloboda priniesla.
V tomto článku to naozaj hodnotiť zoširoka nejdem. Iba sa pozrime, kam sme dospeli my všetci. Akou optikou sa pozeráme na tú špinu, ktorá nás, keď sa vyderie na povrch vôbec neprekvapí. Aj to je výdobytok slobodných 30 rokov. Najsmutnejšie je však hlavne to, že sme tú slobodu prenechali iba pár jednotlivcom. A my ostatní sa už iba z istej mobilnej aplikácie uisťujeme, ako sme to nezvládli. Najviac ma však prekvapuje najmä fakt, že všetky tie zvratky vyplavené von, týkajúce sa vysokopostavených ľudí v na Slovensku, vrátane politikov, štátnych úradníkov, sudcov, prokurátorov a iných sa skoro stále prezentujú ako neoverené informácie, konšpiračné a informačné hry. Dokonca si už aj opozičný politik Jaroslav Naď mohol vyskúšať, aké to je, keď na vás niečo našijú. Aspoň on to tak pomenoval. Samozrejme má na to právo.
Títo všetci, ktorí sú súčasťou mobilnej aplikácie Threema alebo iného typu sprisahania, majú možnosť sa verejne vyjadriť (hoci nie každý to využije, pretože nie vždy je na to chuť), či zvolať tlačovú besedu a brániť sa okamžite po prevalení vecí. Je naozaj veľmi smutnou pravdou, že manipulácie, falošné dôkazy, krivé obvinenia a zatváranie ľudí na základe vyfabrikovaných dôkazov sa na Slovensku dialo a stále ešte deje. Ibaže sa už začína týkať aj papalášov, tzv. podnikateľov a tzv. politikov. V tom vidím výrazný posun a začiatok stierania rozdielov.
Svinstvá páchané na ľuďoch sa tu dejú veľmi dávno a dlho.
Osobne poznám obrovské množstvo ľudí, ktorých ekonomicky, psychicky aj fyzicky zničili práve takí, ktorí mali a majú zatiaľ stále zabezpečenú beztrestnosť, peniaze a moc. Majú páky a vplyv na políciu, prokuratúru a súdy a dokážu z vás urobiť zo dňa na deň kriminálnika a vaše okolie táto skutočnosť vôbec neprekvapí a takmer všetci to prijmú ako fakt.
Boli ste označení, že ste niktoš, podvodník, zlodej či kriminálnik?
Tak sa ním automaticky v tejto chorej spoločnosti stanete. Táto nálepka vám zostane na čele svietiť do konca života. Veď keď to tvrdí polícia a súd, tak to predsa musí byť pravda. Vždy sa predsa dáva za pravdu tým s plnými vreckami, pomocou ktorých z vás kedykoľvek urobia trosku. Keďže aj na mne sa takýto pokus vyskúšal, viem o čom hovorím a viem, ako sa taký človek cíti. V mnohých prípadoch sa z ľudí stáva štvaná zver a kráčanie životom je veľmi ťažké. Nuž, ale pre režisérov a scenáristov tohto divadla, je to hlavne dobrá zábava. Dokážu sa na vás zabávať celé hodiny a viesť dlhé diskusie (s im podobnými) o vašom živote. A o tom, ako ho nezvládate.
Dlhé roky sa takéto svinstvá páchajú a v rámci slovenských regiónov sú skryté, pretože sú ešte pod menším drobnohľadom. O to sú však účinnejšie a pre naozajstné obete bolestivejšie. Takže je vcelku fajn, že prišlo obdobie, keď sa to sype aj na tých hore. Môžu si na chvíľku vychutnať ten pocit, z ktorým musia žiť tí bežní ľudia niekoľko rokov. Tí, ktorí nemajú na právnika, ktorí im je aj tak nie je nič platný, pretože vyrobené a podhodené dôkazy sú tie najdôveryhodnejšie. Tí, ktorí si nemôžu kedykoľvek zvolať tlačovú besedu, na ktorej priamo do kamery zakričia: „Preboha, ale veď ja som nevinná/ý“. Tí, ktorí nemajú denne vytvorený priestor v médiách.
Aspoň máme prehľad…
Všetko zlé je na niečo dobré. Tým, že špina vyšla von sme sa mohli už aj na vlastné oči presvedčiť, že keď máte vplyv, peniaze a moc dokážete na Slovensku veľké zázraky. Môžete vyrobiť z oznamovateľa obvineného, môžete zničiť ľudský osud, môžete veľmi ľahko spôsobiť inému človeku problém, ktorý z neho urobí prinajmenšom nedôveryhodnú osobu. V horšom prípade opovrhnutia hodnú, ktorá nedostane skoro žiadny priestor. Ale to už závisí od toho, na akú porotu v živote natrafíte. Takže vďaka špine sme mali možnosť vidieť i počuť, ako to chodí a hlavne, že to bolo a stále je reálne. A v podstate sa stále nič nedeje, čo vlastne vytvára tú najhoršiu paródiu na spravodlivosť. Ďalší vtip je v tom, že ľudí to už ani veľmi nezaujíma. Nejaká Threema, Penta, rozkrádanie. Asi by to chcelo zas nejaké mŕtvoly alebo inú šou. Vtedy väčšinou masy ožívajú a psychodav sa môže formovať. Samozrejme iba dovtedy, dokedy trvá energia strachu a ohrozenia. Otázkou zostáva, kto sa v takých chvíľach viac bojí. Odpoveď je však veľmi jednoduchá. Každý dav koná iba tak, ako chce vedenie davu. Preto sa často stáva, že sa mnohé masové zhromaždenia skončia skôr, ako by si logika vyžadovala. Ibaže vždy ide o vedenie a nie o samotnú masu.
Chýbajú skúsenosti a poučenie sa z vlastného prežitého…
To, čo sa v súčasnosti vo všeobecnosti deje, je iba krásna ukážka toho, že emocionálny vplyv na ľudí, začína byť čoraz častejšiu metódou systému. Vybičované emócie a zároveň podsúvané informácie podľa danej potreby sú momentálne najúčinnejšou zbraňou v boji so zdravým rozumom. K historickým faktom sa vyjadrujú čoraz mladší ľudia, ktorí v daných obdobiach nielenže nežili, ale skoro vymreli aj samotní pamätníci daných udalostí. To znamená, že už ani niet od koho čerpať informácie, blízke k skutočným udalostiam. Treba si uvedomiť, že my sa už môžeme o všetkom už iba domnievať a môžeme viesť diskusie o dochovaných faktoch, ale nebudeme vedieť, prečo nejaký politik, štátnik či úradník rozhodol tak, ako rozhodol. Presné okolnosti, podmienky a vplyv prostredia nebudeme nikdy poznať, takže by bolo načase, aby sme sa venovali súčasnosti a minulosti nedávnej. Pretože zo súčasnosti nami prežitej, vyplývajú naše naozajstné skúsenosti a môžeme k nim zaujať stanovisko. Posudzovať akékoľvek historické obdobie (70, 100, 500 rokov a viac dozadu) a vyhlasovať „zaručené pravdy“ o ňom, z pozície človeka odchovanom na obchodných centrách, všeobecnom dostatku a internete, by už nemalo byť príčinou na rozdeľovanie a hádky ľudí. A už vôbec by nemalo byť predvolebnou agendou politických strán. Žiť a prežiť v období, keď na každom kroku cítite pach vybuchnutých bômb, keď každá prežitá minúta je pre vás dar z nebies a zázrak, keď ste odkázaní na pomoc cudzích ľudí, ktorých nemáte čas analyzovať, keď najväčšou snahou je prežiť a nájsť pár kvapiek čistej pitnej vody, je skúsenosť. Sedieť za stolom v obchodnom centre, žuť hamburger a mudrovať, ako bolo všetko v minulosti hnusné, škodlivé a na nič, je zcestné.
Bolo by vhodné naozaj zabojovať a venovať sa súčasnosti…
Keď sa o 100 rokov bude o nás písať v učebniciach a bude tam zmienka o našej terajšej súčasnosti, všetci si budú myslieť o nás iba to, čo bude z textu zrejmé. Budú sa viesť debaty o tom ako to bolo, čo sa vtedy dialo a prečo to všetci robili alebo naopak nerobili nič. Z nás, ktorí žijeme tu a teraz, už nebude nikto vedieť či sa bude o našej dobe hovoriť čistá pravda alebo to bude iba lož. Budeme mŕtvi a tak strašne dospelí, ako by zaspieval Robo. O tom či sme sa rozhodovali tak či onak, či nám bolo teplo alebo zima, či nám bolo treba na „wecko“ alebo nie, nech polemizujú tí budúci historici. Budú to polemiky tak isto nepodstatné, ako tie dnešné. Najdôležitejšie bude, aby sa našim pričinením do tých učebníc dostal konkrétny dátum dňa, kedy sme definitívne a bez pardónu skoncovali so všetkými zlodejmi, hajzlami a podvodníkmi. Dňa, kedy sme definitívne odmietli špinu zažratú a dôkladne sme upratali. Dňa, kedy sme si stanovili morálne zásady, hodné ľudských bytostí a začali sme ich poctivo dodržiavať.