Pred niekoľkými dňami, bývalý sudca JUDr. Miroslav Radačovský, známy z kauzy exprezidenta Kisku, v súčasnosti pôsobiaci v postavení europoslanca, zamýšľal sa nad dôvodmi, pre ktoré má každá politická garnitúra neskonalý záujem o prokuratúru. Zdôraznil, že za hlavný dôvod považuje spoločnosťou tolerovanú ako zákonnú a tak nenapadnuteľnú možnosť rozhodnutia prokurátora, či bude alebo nebude niekoho trestne stíhať alebo, prípadne trestné stíhanie zastaví.
Naznačená spoločenská tolerancia tohto oprávnenia prokurátora však naráža na viaceré úskalia, ktoré sa začali stále nástojčivejšie vynárať vyvolávajúc potrebu nastoliť tieto otázky na riešenia v rámci naznačovanej očisty celého spektra štátnych orgánov pôsobiacich v oblasti zákonnosti a spravodlivosti. Za také úskalie možno považovať zneužívanie povinnosti prokurátorom na svojvoľný výklad zákona a Ústavy SR v otázke stíhania všetkých trestných činov, o ktorých sa dozvedel.
Sudkyňa Sabová sa rozhodla odsúdiť Kočnera bez vykonania dokazovania
Ústava SR v čl. 46 ods.1 zakotvuje: Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Takým „iným“ orgánom je aj prokuratúra.
Občan má ústavou a zákonom garantované právo domáhať sa ho podaním trestného oznámenia prokurátorovi, tomu zákon ukladá povinnosť po prijatí trestného oznámenia ( ak je potreba jeho doplnením) tak, aby v lehote 30 dní mohol rozhodnúť o jeho postúpení, odmietnutí, odložení alebo bez meškania o začatí trestného stíhania.
V reálnej praxi si však prokurátori túto zákonnú povinnosť vykladajú tak svojvoľne, že to hraničí s nezákonnosťou a v mnohých prípadoch ide o evidentne úmyselné napĺňanie pojmových znakov trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa. Vychádzajúc z ubezpečenia, že za svojvoľné rozhodnutia nebudú niesť žiadnu zodpovednosť, majú prokurátori pocit, že sa im nič nemôže stať. Predsa zaujali len svoj právny názor.
Pri hlbšej analýza sa však treba vrátiť do času keď pán Trnka ( v súčasnosti po poriadnej maturite) presadil cez úpravu zákona o prokuratúre zmenu v tom, že voči konaniu a postupu prokurátorov v žiadnom prípade nie je možné podať sťažnosť. Vždy sa také podanie označilo ako podnet. A ten sa temer so stopercentnou istotou vyhodnotil ako nedôvodný a podaná sťažnosť bola bez ďalšieho odložená. Vôbec strážcom zákona neprekážalo, že sa má každé podanie hodnotiť podľa obsahu a cieľa, ktorý ním sťažovateľ sledoval.
Slovenská republika ako signatár Dohovoru o ľudských právach touto praxou priamo ignoruje svoj záväzok zakotvený v článku 13: Právo na účinný opravný prostriedok:
„ Každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností“.
Trnkom zavedený a následnou praxou využívaný inštitút vyhodnotenia trestného oznámenia úradníkom z prokuratúry bohvieakých kvalít, spôsobom, že ide o podnet, ktorý nie je trestným oznámením s následným odložením bez ďalšieho prešetrenia je priamym porušením uvedeného dohovoru.
Týmto spôsobom nie je možné ani náležité prešetrenie trestného oznámenia, ktoré môže byť podložené dôkazmi, a výsledkom ktorého by bolo postavenie konkrétneho páchateľa pred súd. To je ale zmarené svojvoľným výkladom úradníka z prokuratúry a jeho nezákonným postupom. Doterajšia právna úprava neumožňuje taký účinný opravný prostriedok, ktorý by v intenciách čl. 13 zabezpečil, aby ten koho práva boli porušené jednostranným svojvoľným postupom úradníka z prokuratúry sa mohol domôcť svojho práva.
Je preto otázka pre tých, ktorí si dali za povinnosť docieliť také zmeny vo fungovaní prokuratúry, či sa zmení táto nezákonná prax, keď svojvôľa v konkrétnych veciach závažným spôsobom zasahuje do práv občanov.
Týka sa to aj svojvoľnosti pri výklade povinnosti upovedomovania Úradu špeciálnej prokuratúry o podanom trestnom oznámení, ak sa týka pôsobnosti Špecializovaného súdu.
Priamo zákon špecifikuje v § 14 okruh podozrivých zo spáchania trestného činu v súvislosti s ich právomocou a zodpovednosťou pokiaľ sa týka poslancov, členov vlády, štátnych tajomníkov, predsedov orgánov štátnej správy, sudcov, prokurátorov, ako aj osôb v súvislosti s korupciou, založením zločineckej skupiny a poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev.
Pri naplnení zákonom stanoveného predpokladu dôvodnosti podaného trestného oznámenia sa prenáša povinnosť konať na orgány polície, keď po vykonaní zákonom stanovených, procesných úkonov dôjde až na ich základe rozhodnutiu.
Do okruhu naznačeného trafeného klinca JUDr. Radačovským zákonite patrí aj otázka potreby odstránenia možnosti svojvoľného a účelového postupu prokurátorov pri prijímaní subjektívneho záveru o tom ako naložia s právom občana, ktorý zákon garantuje povinnosťou štátnych orgánov prešetriť jeho trestné oznámenie postupom podľa § 197 zákona s jeho možnosťou využitia opravného prostriedku vrátane sťažnosti na nezákonný postup konkrétneho prokurátora a povinnosti jeho nadriadených preskúmať tento postup a prijať prostriedky na odstránenie nedostatkov.
Preto je nastolená otázka: Bude aj naďalej tolerované zneužívanie právomoci prokurátormi?
Kočnera majú z objednávky vraždy usvedčiť články Jána Kuciaka