„Sociálny  a dôchodkový systém predstavuje jednu z rozhodujúcich častí systému verejných financií. Akékoľvek nevyvážené rozhodnutie a zmeny v ňom môžu vyvolať dlhodobé dôsledky, ktoré môžu byť viditeľné až po niekoľkých rokoch. Ako rozhodujúci problém sociálneho a dôchodkového systému bol identifikovaný demografický problém. Keďže podstatu dôchodkového systému predstavuje medzigeneračný transfer medzi tromi generáciami, je potrebné aj s rizikom neurčitosti, robiť projekcie v primeranom časovom horizonte 70 až 75 rokov. Len vtedy je možné spočítať, kam systém smeruje a hlavne, akými opatreniami je možné zvrátiť negatívne trendy tak, aby sa systém stal trvalo udržateľný.“ 

Na tému sociálny a dôchodkový systém poskytol rozhovor Ing. Dušan LUKÁŠIK, CSc., člen tímu spoločnosti Honors a. s, ktorá sa problematikou dlhodobo zaoberá.   

V roku 2007 bola časťou politickej reprezentácie zorganizovaná petícia k II. pilieru dôchodkového poistenia. Cieľom petície bolo zachovať pôvodné riešenie nastavenia systému II. piliera v súlade so znením zákona 43/2004 Z.z. Môžete bližšie priblížiť a vysvetliť cieľ tejto petície a aké bolo teda pôvodné nastavenie sytsému II. piliera?

V roku 2004 bol pod riadením rezortu ministra Kaníka a štátneho tajomníka Beblavého prijatý zákon o dôchodkovom starobnom sporení. Keďže som na riešení problému demografickej krízy robil od roku 1999 do roku 2002, mal som detailný prehľad o riešení týchto systémov vo svete. Na moje prekvapenie, bol v roku 2004  prijatý zákon, ktorý obsahoval množstvo nevyriešených problémov z hľadiska jeho rámca v našich kritériách hodnotenia, proklamovaný vzor z Chile obstál pri posudzovaní parametrov ako jeden z najhorších. Až 48 rôznych noviel tohto zákona asi objektívne potvrdzuje tento názor a čo je podstatné – zásadné problémy zákona neboli vyriešené dodnes. Priznané dôchodky sú o 20% nižšie z II.piliera ako keby boli vyplácané výlučne podľa pôvodného systému. Zmysel petície, organizovaný v tom čase opozíciou bolo zafixovanie nemennosti II. piliera. 

V súvislosti s petíciou sa ukázalo ohromne veľa nevyriešených problémov samotnej petície. Petíciu podpísalo veľa občanov, na základe im prezentovaných skutočností. Čas ukazuje, že mnohé informácie neboli podané správne a navyše asi im nerozumeli ani ich predkladatelia. To nakoniec charakterizuje aj debata v decembri 2007 v NR SR, ktorú môžete v kľude charakterizovať tým známym – bavili sa slepí o tom, kto lepšie vidí. Následné novely zákona, ale hlavne výsledky fondov, len potvrdili túto skutočnosť. 

Dôchodkový systém je zložitý a navyše komplexný systém. Pri jeho riešení v roku 1999 som sa prvý raz zoznámil s vetou vyslovenou profesorom Lawrencom Thompsnom  citujem: „Diabol je skrytý v detailoch“. Inými slovami, v komplexných systémoch zanedbaním detailu sa systém zrúti – je to známy jav z teórie chaosu – aj malá zmena parametra pošle systém na trajektóriu nečakaných výsledkov. Einstein sformuloval pre komplexné systémy nasledovné tri zásady:

1. Ak by som mal len jednu hodinu na záchranu života, strávil by som 55 minút analýzou problému a len päť minút riešením problému.

2. Ak nevieš jednoducho vysvetliť problém, tak mu dostatočne nerozumieš.

3. Väčšina základných myšlienok vedy sú v podstate jednoduché a ich významnou vlastnosťou je, že je ich možné popísať pochopiteľným spôsobom. 

Ak sa teda budeme pozerať na zložité komplexné systémy cez teóriu chaosu, tak dovtedy, kým nemá riešiteľ k dispozícii riadiacu rovinu v podobe parametrov, systém nie je schopný riadiť a teda mu ani nerozumie. Zistíte to podľa toho, že diskutujúci hovorí tak, že po chvíli mu nerozumiete, pričom sa bude odvolávať na rôzne vedecké práce, citovať odbornú literatúru ale hlavne vás bude presviedčať, že mu máte veriť, lebo on je vlastníkom výpočtov, ktoré majú vedecký základ.  V zásade mení vedu na vieru a vy ako poslucháč, čo sa chce čosi dozvedieť sa dostávate do pozície, kedy asymetria v informáciách vám dovoľuje vybrať si len dve možnosti – verím alebo neverím. Je to ako keď idete k lekárovi, tam už človek ani neuvažuje nad takto postavenou otázkou, jednoducho akceptuje doporučenú liečbu. Na internete je k dispozícii na stránke NR SR diskusia poslancov k tejto petícii – v kľude si ju môže každý prečítať a spraviť si názor.

Keď sa ale zamyslíte nad prvou Einsteinovou myšlienkou, tak z celkovej hodnoty diela zavedenia komplexného systému do praxe predstavuje dobrá analýza cca 90% z celkovej hodnoty. U nás to ale tak nie je. Riešiteľ možno ak vôbec dostane symbolickú odmenu a možno ani to nie. Jeho riešenie politik jednoducho ukradne. Navyše nie to správne riešenie, lebo z toho sa ťažko kradne. Ak chcete systematicky vykrádať systém, tak to musíte do systému zakomponovať.  

Dovolil som si to kritizovať na medzinárodnej konferencii v júni 2002  k dôchodkovému systému, kde som publikoval materiál pod názvom: Bude z občana SR nevoľník odvádzajúci povinne desiatok modernému feudálovi v podobe správcu dôchodkového systému ? To hovorí, že už v roku 2002 sme vedeli, že riešenie, ktoré prijal minister Kaník a štátny tajomník Beblavý  skrýva v sebe tento typ ekonomickej redistribúcie, ktorý ja osobne nazývam inštitucionalizovanou krádežou alebo korupciou ak chcete. Kradnem, ale podľa zákona. Takže nekradnem!? V mojich materiáloch sme upozorňovali, že tento systém spôsobuje až 42% stratu v extréme, ktorú zistili vo Veľkej Británii. Pán viceguvernér NBS Ľudovít Ódor a Pavol Povala spracovali a minulý mesiac vydali pomerne rozsiahly materiál, kde poukázali na skutočnosť, že v systéme II. piliera chýba 2 mld EUR, pričom pri dobrom výkone správy fondov tvrdia, že je to až 7 mld  EUR. Čo je zaujímavé, ako nezávislí experti po 18tich rokoch potvrdili naše analýzy z rokov 1999 až 2001, ktoré som v syntetickej podobe predniesol na medzinárodnej konferencii v júni 2002.

 Ako by ste stručne popísal rozdiely medzi nastavením systému II. piliera, pre ktorý sa petícia organizovala a tým systémom, ktorý funguje alebo skôr nefunguje dnes?

Zmysel petície bolo zafixovanie riešenia, ktoré organizoval minister Kaník s pánom tajomníkom Beblavým. Tie argumenty, ktoré predkladali mnohí poslanci boli argumenty bez toho, aby mali systém reálne prepočítaný a aby zohľadnili riziká a zohľadnili parametre, ktoré systém musí spĺňať vo vzťahu k ústave. Ale ako môžete riešiť problém, keď o ňom ani len neviete? A tak je to skôr diskusia s demagógiou a šamanskými praktikami s kúzlom, ktorému musí poslucháč veriť, ako debata odborného typu. Taký klasický politický kabaret, kde keď rozumiete problému, tak sa zabávate, lebo nemáte kompetenciu to zmeniť. Tu platí presne to známe Senatores boni viri senatus autem mala bestia. Končí to zvyčajne hlasovaním podľa známeho palca vybraného predsedajúceho a riešenie sa mení na čiernobiele videnie sveta – my vládneme, my máme pravdu.  Poniektorí tento spôsob vládnutia nazývajú kompromisom. Tento kompromis stojí spoločnosť 2 až 7 mld EUR. Je otázne, či pán Beblavý prijme osobnú zodpovednosť. Pán Kaník sa pána Beblavého pýtal, či sa hanbí za reformy, čo spolu urobili. Nuž možno sa pán Kaník nehanbí, ba je priam hrdý na svoje veľdielo.

Veľmi dobre som sa pobavil na vašej analýze absurdity riešenia II. piliera. Popisujete tam na príklade pani Marky z Hornej Dolnej, ako po skorom rannom dojení o deviatej ráno, umytá sadá k počítaču a prebehne si všetky dostupné investičné stránky, aby zistila vývoj na svetových burzách a pod. Je to skutočne absurdná predstava. Ako je vôbec možné, že sa takáto koncepcia mohla zakotviť v zákone?

No to je predsa princíp formovania davu. Najprv presvedčíte jednotlivca o jeho schopnostiach a keď už ich je niekoľko, tak tí presvedčia ostatných. Deje sa to cez emócie. V tomto prípade to bol útok na emócie spojené so schopnosťami riadiť svoj život a predsa ja viem najlepšie, ako investujem moje ťažko zarobené peniaze. Tie emócie vie marketing vygenerovať rôznou formou a akonáhle máte vytvorený dav, tak dochádza k potlačeniu kritického myslenia a čiastočného alebo úplného zbavenia slobody rozhodovania – ponechaná je vám len ilúzia o slobode rozhodovania. Chcete príklad? Skúste si predstaviť, že za 14 rokov 1 500 000 sporiteľov nezistilo, ktorý fond najlepšie zhodnocuje ich úspory a nepresunuli tam svoje úspory.  Keď položíte túto otázku na sociálnej sieti, tak dostanete také odpovede na úrovni infantilných zdôvodnení. Tak sa potom nečudujete, že ciele sa dosahujú cez davovú psychózu, ktorá odstavuje kritické myslenie a zároveň zaútočíte na sebaúctu občana. Nuž a priblíženie tejto situácie skôr dosiahnete cez komický obraz, ako vysvetľovaním detailov, kde je vysoký nárok na abstraktné myslenie. Ale to je presne tá druhá myšlienka Einsteina – je to nástroj ako jednoduchými slovami vysvetliť problém tak, aby podstatu problému pochopil bežný občan.

Bol to podľa vás zámer alebo tlak správcovských spoločností, aby bol tento systém pre bežného občana neprehľadný?

Materiály, ktoré sme publikovali na našej stránke jednoznačne ukazujú, že ministerstvo malo všetky podklady pre svoje rozhodovanie. Nakoniec to bolo ministerstvo, ktoré ma v roku 2001 vyslalo na krátky študijný pobyt do Kanady, kde som nakoniec získal niektoré argumenty umožňujúce štruktúrovať celé riešenie do jednoduchého vyjadrenia.  Materiály, ktoré prijala Dzurindova vláda v roku 2002 potom umožnili ministrovi Kaníkovi a Beblavému  cielene realizovať svoje zámery. Nuž to je ale história. Skúste si ale predstaviť, že s takýmito vedomosťami bude pán Beblavý riadiť akýkoľvek rezort. Spomínam si na jeden vtip zo socializmu. Na okrese prehodnocovali kádre a prišlo na Joža. Tajomník pre priemysel skonštatoval, že Jožo už štvrtý podnik dostal do krachu. Na to sa ozval tajomník pre ideológiu a hovorí: však sa už hádam aj dačo naučil. A tak mu dali riadiť piaty podnik. O tom sú voľby a to má každý občan v rukách.

Ako by mal podľa vás vyzerať systém II. piliera, ktorý by bol čo najviac zrozumiteľný a pochopiteľný pre sporiacich ľudí?  

Predsa občana zaujíma, že keď pracuje, tak systém zabezpečuje v súlade so zákonom, že má poistené sociálne riziká a systém tieto riziká vie riešiť. Je to štát, ktorý obmedzil občana a povedal, že bude povinne poistený v systéme sociálneho a zdravotného poistenia a teda by to mal byť štát, ktorý bude garantovať pracujúcemu a teda občanovi jeho nároky vyplývajúce mu zo systému. A zrazu je tu niekto, kto nazýva kompromisom, že jeho odvedené zdroje spravuje síce pod reguláciou štátu súkromná spoločnosť, ale bez garancie. Nie je tu ani garancia súkromnej spoločnosti a ani garancia štátu. V mojom ponímaní práva a ústavy je neprijateľné, aby som podľa zákona povinne odvádzal poistenie alebo v mojom mene ich odvádzal podnikateľ, ktorý ma zamestnáva a ja som nemal štátom garantované práva vyplývajúce zo zákona. A ešte mi bolo hovorené, že však som si to ja zvolil. A vraciame sa k základnej otázke: mal občan slobodnú voľbu? Jednoduchý matematický test povie, že tu nebola sloboda voľby. No a ďalší, už náročnejší rozbor vie povedať aj príčinu. 

Vráťme sa ešte k tete Marke z Hornej Dolnej. V materiály, ktorý ste vypracovali v spoločnosti HONORS, a.s. sa spomínajú dva typy očakávania. Prvým je čo očakáva od štátu občan – zamestnanec, ktorý pracuje u zamestnávateľa, ktorý za neho odvádza povinné odvody. Píšete, že teta Marka, ktorá poctivo pracuje a ešte vychová aj svoje tri deti, ktoré dala študovať chce, aby kvalita jej života stúpala, a aby bola zároveň chránená pred rizikami, ktoré môžu v jej živote nastať. Pridám aj úryvok z vášho materiálu : „ „Odborne povedané, tete Marke sa zvýši kvalita života, ak bude vedieť, že v situáciách, ktoré ona ako jednotlivec – občan nevie a nemôže ovplyvniť, bude tu funkčný systém, z ktorého dostane primerané sociálne zabezpečenie, ktorým sú kryté riziká sociálneho charakteru. To vytvára dôležitý pocit bezpečia a spokojnosti tety Marky.“ Majú teda v súčasnosti občania takúto istotu?

Občania sa asi presvedčili o nasledovných istotách: dôchodky z II. piliera sú nižšie a pokiaľ ich aj chcú riešiť a ovplyvniť ich výšku, nemajú nástroje na reálne riešenie tak, ako sľuboval marketing v známych Švajčiarskych dôchodkoch – sú v stave bezmocnosti. Čokoľvek spravia, je to neúčinné a zisťujú, že vynaložená energia sa im nemá ako vrátiť. Je to proste vlastnosť systému a ten jednotlivý občan nie je schopný zmeniť. Na zmenu systému potrebujete moc a zdroje. No a tie občan nemá. A tak zostáva v stave nevoľníctva a odvádza povinne svoj dvadsiatok modernému zemepánovi a možno hundre či škrípe zubami.  Ak máte predstavu, že ministri po Kaníkovi a Beblavom to riešili – prax ukázala, že nie. Logicky, je to od základu zle systémovo nastavené a problém je, že to bol cieľ. Marek Lendecký bol so mnou na krátkej stáži v Kanade, možno by vedel povedať, prečo neporadil Kaníkovi a Beblavému adaptáciu Kanadského systému, ktorý bol predmetom materiálu prejednávaného vo vláde začiatkom leta 2002.

Druhým typom očakávania je naopak očakávanie zamestnávateľov. A myslím si, že to tejto skupiny môžeme pridať aj SZČO. Tí očakávajú tiež určité záruky a istoty, keď už teda povinné odvody platia. Či za zamestnancov alebo za seba. Aké istoty má v súčasnom systéme táto skupina?

SZČO sú v dvojjedinom postavení, zamestnávajú samých seba. Kým u bežného zamestnávateľa je sociálne poistenie jednoducho nákladom, ktorý musí znášať aj s rizikom, že mu exekútor vyrovná nedoplatky predajom majetku spoločnosti, po zaplatení je jeho riziko ukončené. Ale SZČO nesie riziko ďalej až do poberania dôchodku.  

Vysvetlite prosím laickej verejnosti a teda aj mne, v čom sa odlišuje váš návrh od súčasného stavu, v oblasti dôchodkového systému, t.j. skúste v skratke popísať ako by ste vy chceli dosiahnuť splnenie očakávaní pracujúcich občanov a podnikateľov?

Riešenie, ktoré som vypracoval s kolegom pred dvadsiatimi rokmi v prvom rade spĺňa všetky kritériá, ktoré na takýto systém kladie ústava. Na jednej strane museli sme pochopiť, kde je problém a na strane druhej nájsť riešenie problému. To sú dva rôzne problémy. Ale bez prvého nemôžete riešiť druhý. Problém, ktorý spoločnosť očakáva je problém spojený s demografiou. Nemám rád katastrofické vízie, pretože sú to len alarmistické spôsoby zaujatia pozornosti, často na veľmi pofidérnych argumentoch. V tomto prípade nie je žiadny problém, ak viete, že spoločnosť sa v priebehu dvoch generácií zníži približne o 15 až 20%. Produktivita práce  a jej rast vie tento problém v ekonomike vykryť. Vy len musíte vytvoriť primerané rezervy na tento problém a to je to, čo spoločnosť nerobí. Všimnime si, vieme, že bude robiť menej pracujúcich na dôchodcov, ale pracujúci, ktorý nemá dieťa má rovnaké odvody do poisťovne, hoci rodič s dieťaťom má dodatočné náklady a nemôže tieto peniaze dať do spotreby, trebárs kúpiť si luxusný automobil. Ale keď jeho dieťa vyrastie a nastúpi do práce, bude živiť aj dôchodcu, ktorý dieťa nemá. Ak spočítate všetky náklady a dodatočné príjmy spojené s dieťaťom, stále vám vyjde, že rozdiel 1:2 v prospech bezdetného pracujúceho. Tento problém bol voľakedy riešený cez známe dane starého mládenca. To je len jeden malý príklad na ilustráciu celého komplexu nevyriešených problémov spojených s poistením v dôchodkoch.  Snáď ešte jeden. Ak dvaja budú robiť rovnako a teda budú mať rovnaký plat a rovnaké odvody, potom v súčasnom systéme vždy bude možnosť, že jeden umiestni svoje peniaze do najlepšieho fondu a druhý do najhoršieho. Otázka znela, aký bude rozdiel medzi dôchodkami? Že to môže dosiahnuť až 33% bolo aj pre nás prekvapením. Nuž neviem akoby ste sa cítila, ak by ste vedeli, že sused robil a mal ten istý plat ako vy a predsa máte o 33% nižší dôchodok?

Materiál vypracovaný spoločnosťou HONORS, a.s. bol spracovaný pre poslanca NR SR. Predpokladám, že k daným podkladom bola vedená aj odborná diskusia. Ako boli vaše návrhy prijaté?

Nejaké vágne odozvy som zachytil, logicky okolo tetky Marky z Hornej Dolnej, možno som motivoval k názvu programu Markízy. Ale okrem úvodu dlho text nebol publikovaný na stránke internetu NR SR, možno až po pol roku. Tým jeho význam sa stal neaktuálny a občania boli veselo ďalej kasírovaní správcovskými spoločnosťami.

Diskutovali ste k daným materiálom aj na pôde Vlády SR s jej členmi alebo aspoň s ministrom rezortu, ktorého sa to týka? Aká bola ich odozva?

Iste, bol to taký klasický humor. Ministerka aj mala záujem, ale mandát na riešenie nedostala.

Vo vašom materiály spomínate pracovnú cestu do Kanady, ktorú ste absolvoval s pánom Lendackým. Boli ste sa tam inšpirovať hlavne kvôli tomu, že kanadský dôchodkový systém označila Svetová banka za najlepší v krajinách OECD. Keby som bol teta Marka a chcel by som nejaký príklad, ako ich systém funguje, ako by ste mi to zrozumiteľne popísal?

Ale predsa tetu Marku musí zaujímať len, že zamestnávateľ odvedie za ňu do systému peniaze a že v súlade so zákonom v čase dôchodku jej bude štát vyplácať dôchodok. Všetko ostatné je pre tetu Marku záležitosť, kde v daniach si platí štátnych úradníkov a má to byť rola štátu spolu so zodpovednosťou, t.j. štát musí garantovať tetke Marke jej nároky. A ako si to štát usporiada, je vec štátu. Je už celkom iná otázka, keby ste bol v pozícii odborníka, ktorý chce posúdiť navrhované riešenie. Ale ak mám ctiť Einsteina tak vysvetlenie musí byť jednoduché. Navrhované riešenie rieši problém vytvorenia rezerv v podobe aktív t.j. investícií, ktoré budú použité na vykrytie dôchodkov v čase demografického poklesu. Predstavujú zjednotenie protikladov verejného sektora a súkromného sektora tak, aby minimalizovali náklady a maximalizovali zisky. Odstraňujú konflikt záujmu súkromného sektora a zabezpečujú súlad riešenia s ustanoveniami ústavy. Ale tieto vyjadrenia sú skôr pre odbornú sféru. Fakt je ten, že konflikt záujmu medzi správou účtov a správou aktív je hlavným zdrojom vykrádania fondov II. piliera. Detaily sme popísali už v roku 2000 pri štúdiu materiálov Svetovej banky z roku 1999. Prehľad je zverejnený na stránke www.honors.sk, čitateľ, čo ho problém zaujíma v časti Sociálny systém nájde prakticky všetko potrebné v plnom znení.

Z diskusie, ktorú popisujete vo vašom materiály ma zaujal posledný bod. Bola to otázka, ktorú váš mladý kolega položil. Tu je jej znenie a taktiež odpoveď: „ Na otázku čo urobí generálny riaditeľ Investičného výboru, keď mu zavolá minister financií a požiada ho o investovanie do vládneho projektu pán MacNaughton odpovedal:

• také niečo sa v Kanade nestane

• ak by k takémuto niečomu došlo, pán Mac Naughton by podal demisiu

• do 24 hodín by sa novinári dozvedeli príčinu

• do 48 hodín by minister financií pod tlakom médií musel podať demisiu

• do ďaľších 24 hodín by pán MacNaughton bol opätovne vymenovaný do funkcie prezidenta a generálneho riaditeľa Investičného výboru…“ 

Náš pobyt na Investičnom výbore hodnotím ako jedinú hodinu v živote, kedy som existoval v reálnej demokracii. Často čítam, že demokracia je o schopnosti kompromisov. Mne takéto vyjadrenie skôr pripadá, že sa za chrbtami občanov dohodneme, koľko tebe a koľko mne. V priamom prenose to povedala poslankyňa Hanzélyová v roku 2005 otázkou a koľko naši a koľko vaši? Vidíte  v hypotetickej reakcii riaditeľa Investičného výboru nejaký kompromis? Kanadský systém funguje na základe zjednotenia protikladov ale nekompromisne bez korupcie. Nakoniec aj páni Ódor a Povala v svojom materiáli vysoko hodnotia výkonnosť Kanadského systému.

Musím sa priznať, že odpoveď pána MacNaughtona bola pre mňa príjemným osviežením. Je dobré vedieť, že existujú krajiny kde má okrem odbornosti miesto aj morálka. Naša krajina je v tomto smere na tom oveľa horšie. Bohužiaľ. A pritom máme odborníkov skvelých. A dokonca aj s vysoko vyvinutým morálnym statusom. V súčasnej mašinérii nedostávajú šancu. Ako najlepšie pomôcť budúcim generáciám?

Nastupujúca generácia už korupciu vzala ako normu spoločnosti a vôbec ju to nevyrušuje. Naopak, snažia sa zaradiť do radu čakateľov na úplatok bez toho aby odviedli reálnu prácu.  Už tu máme dokonca aj vedecké zdôvodnenie v ekologickom hnutí: „Človek prírode nerozumie a preto nesmie robiť nič“. Mladý človek nedostal primeraný hodnotový systém z jednoduchého dôvodu – spoločnosť ho nemá. Tu sa prijala norma, že môže politik prechádzať z jednej politickej strany do druhej a nikomu nevadí, že sú to strany s deklarovanými rôznymi hodnotovými systémami. Problém je, že len deklarovanými. Ideológ SMERu deklaroval národu ľavicovú stranu a pritom sa dá ukázať, že prakticky od nástupu k moci realizovali často až ultrapravicovú politiku niekedy prerastajúcu do extrémnej pravice. Niet sa čo diviť, že po rokoch označil svoj výtvor za stranu s výhonkami fašizmu. Odkiaľ majú mladí ľudia brať hodnotový systém, keď ho netvorí politik, keď ho netvoria rozhodnutia súdov či výkon prokuratúry a vyšetrovateľov či policajtov? Vezmite si príklad futbalistu Weissa. V podstate piati prokurátori čítali policajný záznam a výsledok poznáme. A to bol a aj zostal reprezentantom Slovenska. Príklad, ktorý logicky dáva za pravdu posunu morálky a etiky ku korupcii a v extréme k vraždám na objednávku. No a to je to, čo tu žijeme. Nakoniec to teraz okorenil predseda Progresívneho Slovenska. V diskusiách na sociálnych sieťach ľudia, čo majú priamo v pracovnej náplni dodržiavať desatoro ako symbol morálky a etiky v spoločnosti, teológ pán Prostredník prezentoval konštrukcie, podľa ktorých užívanie drogy a prednáška k ním boli vlastne predpokladom na to, že pán predseda Truban sa zachoval charakterne a priznal sa k činu a teda naplnil novým obsahom morálku a etiku spoločnosti. A takto argumentuje zrelý politik, kde etika je jeho odbor, ktorý sa uchádzal o poslanecký mandát v EU. 

A čo tak pre tie budúce generácie zorganizovať určitú osvetu a stretávať sa s ľuďmi, prípadne vytvoriť priestor pre informácie, ktoré by široká verejnosť konečne mohla poznať? Šiel by ste do toho?

Niet nad osobnú skúsenosť. Pokiaľ spoločnosť je založená na nenávisti voči reálne vzdelaným ľuďom, schopným vytvárať produkty a služby potrebné pre spoločnosť s pridanou hodnotou, dovtedy osveta nemá žiadny význam. Vy nemáte ako presvedčiť verejnosť, že sa oplatí reálne študovať a vzdelávať sa – keď som sa za hlbokého socializmu učil anglicky, bol som predmetom posmechu. Keď teraz aj spravíte hodnotu vo viere, že za prácu sa platí – po rokoch sa vás tí istí ľudia spýtajú, či nevadí, že za robotu nebolo zaplatené. Je to divný systém, ktorému ja nerozumiem. Ale dôchodkový systém sa veselo vykráda – v druhom pilieri chýbajú už miliardy. 

A tak sa spoločnosť presvedčila, že v systéme chýba 2 až 7 mld EUR ( čo sme v roku 2002 predpovedali a následne monitoringom preukazovali) a môže sa rozhodnúť, či dá dôveru pánu docentovi Beblavému, aby pokračoval vo svojom veľdiele, alebo zmení názor. Pán Beblavý je permanentne poslancom raz sa stranu SDKÚ, druhý raz sa stranu Sieť, aby znej vystúpil a stal sa nezaradeným poslancom. V každom prípade bol pri každom zo 48 noviel zákona a nebol schopný opraviť svoj nepodarok.  Problém nie je v tom, že sa spraví chyba, problém je ak chybu nevie autor opraviť. Tých 14 rokov mal na to dosť príležitostí. Nuž ale podľa tajomnika pre ideológiu, možno sa už aj dačo naučil, tak mu dajú ľudia ďalšiu príležitosť? Potom treba voliť PS/Spolu. 

Čo mám povedať mladým ľuďom – choďte, robte,  aj tak vás okradnú? 

Alebo im mám povedať, choďte, korumpujte to je norma? 

My dôchodcovia máme predsa iné úlohy. Ráno na facebooku vyriešime všetky novovzniknuté problémy sveta no a potom ideme na kávu a mudrujeme tým klasickým…. to za našich čias….

Alebo idete do prírody. Ale skúste robiť osvetu. Tak vám mladí vynadajú, že vás prejde chuť nie na osvetu, ale vôbec počúvať tie nezmysly. A tak mladí vyštudujú vysokú školu a robia povolania, na ktoré titul nepotrebujú ak chcú prežiť. Niet lepšie ako osobný zážitok. 

Paradoxne, chyba nie je v nich, ale v ich rodičoch. Deti sú obrazom svojich rodičov, naopak to neplatí, dieťa nemôže za svojho rodiča.  Ale to je na celkom inú debatu. Keď nebudú mať mladí dôchodok, síce vytriezvejú z nič nerobenia, ale už im to nebude nič platné.

Odborne sa tomu hovorí myopia – neschopnosť vidieť za horizont roka či piatich rokov. 

 

Ďakujem za rozhovor

S Ing. Dušanom LUKÁŠIKOM, CSc. sa rozprával Roman KVALTÉNI