Václav KLAUS: Pár slov k výročiu narodenia T. G. Masaryka

Vážený pán predseda, vážená pani ministerka, dámy, páni,

ďakujem za pozvanie na dnešný spomienkový večer. Ďakujem Českému zväzu bojovníkov za slobodu, že akcie tohto typu v dnešnej neľahkej a konfliktnej dobe organizuje.

Vlani v máji som mal česť v tomto historickom sále povedať pár slov k výročiu narodenia prezidenta Beneša, dnes je dôvodom nášho stretnutia pripomenutie narodenia prezidenta Masaryka.

Beriem to ako cennú príležitosť znova, pretože som to urobil už mnohokrát, pohovoriť o týchto dvoch velikánoch našich moderných dejín, na ktoré síce odkazujeme často, ale ja by som sa odvážil povedať, že len formálne, málo analyticky a málo inšpiratívne. Mali by sme voči nim obom byť v našich hodnoteniach spravodliví. Neboli prezidentmi v rovnakej dobe. Masaryk mal to šťastie, že ho minul Mníchov, protektorát, druhá svetová vojna a február 1948, Beneš to šťastie nemal.

Pre nás, ktorí sme sa tu zišli, je východiskovým bodom modernej éry nášho štátu rok 1918, teda koniec 1. svetovej vojny a vznik Československa. Európska únia nás dnes stále viac tlačí na to, aby sme na dobu medzi vojnami pozabudli a aby sme za bod nula prijali koniec druhej svetovej vojny a vykročenie k rezolutnemu odnárodňovaniu historických národných štátov a k europeizáciu európskeho kontinentu. Mladšia generácia považujú za bod, kedy všetko začalo, až 17. november 1989. Aj pre tieto konfliktné pohľady sú akcie ako je táto veľmi potrebné.

Pre mňa má tento večer, a dnešný dátum, ešte jeden aspekt. Presne pred piatimi rokmi som ako desiaty prezident Českej republiky v týchto večerných hodinách v televíznom prejave naposledy prihováral k občanom z Pražského hradu. Kontinuitu a rešpekt k prezidentskému úradu sa snažím dodržiavať stále. Aj vtedy to bolo v predvečer inaugurácie prezidenta Zemana.

Od narodenia prvého československého prezidenta dnes uplynulo 168 rokov. Podarila sa mu unikátna vec – stal sa symbolom našej novodobej štátnosti. Využil neopakovateľnú príležitosť. Naša spoločnosť po roku 1918 potrebovala idoly a symboly, do ktorých by si mohla projektovať svoje sny, túžby a priania. Porážka Rakúsko-Uhorska v 1. svetovej vojne nás síce oslobodila, ale súčasne nás zbavila bezpečia podriadeného žitia vnútri habsburskej monarchie. Priniesla nám slobodu, ale vystavila náš národ hrozbám, rizikám a obavám, ktoré samostatnosť a suverenita krajinu našej veľkosti nevyhnutne prináša.

Prezident Masaryk dokázal občanom nášho nového štátu vsugerovať predstavu, že práve on je autoritou, schopnou našu krajinu touto neistou budúcnosťou viesť. Prezident Osloboditeľ, filozof na tróne, humanista a demokrat, to všetko sa vďaka pozdvihnutému národnému nadšeniu stalo súčasťou masarykovského kultu, ktorý pomáhal, dával nádej a inšpiroval. Bol pre túto rolu vhodnú postavou. Skutočný Masaryk – vedec, politik a človek z mäsa a kostí – sa bohužiaľ do istej miery rozplynul v NIMBY fotogenického starca na koni, ako ho poznáme zo školských učebníc. Je to škoda.

Dnes je český národ národom zrelým a vyspelým. Sto rokov samostatnej republiky je doba dosť dlhá na to, aby sme boli schopní robiť to, čo bolo pre Masaryka charakteristické – kritický pohľad na vlastnú minulosť i prítomnosť. Nepotrebujeme ani nekritizovateľného tatuška, ani iné prikrášlené symboly, na ktoré sa síce odvolávame, ale v skutočnosti ich ignorujeme či na ne dokonca zabúdame.

T. G. Masaryk bol odvážny človek. Preukázal to vo vedeckých sporoch (napr. Rukopisných), v občianskych postojoch ako bola hilsneriáda, aj v politike. Bol sebavedomý, veril v schopnosti nášho národa a nenechal sa odradiť od skeptikov. Neváhal rozbiť tristoročné habsburske súštátie a nahradiť ho republikou obklopenú nepriateľmi, ktorá sa navyše nemohla spoľahnúť na lojalitu veľkej časti svojich vlastných nečeských obyvateľov. Hlavu si s tým príliš nelámal a nijako zvlášť sa nesnažil nemeckých a maďarských obyvateľov nového štátu získať a ponúknuť im niečo viac ako postavenie menšiny. Dokázal byť tvrdým a nekompromisným politikom, ktorý svoju akademickú erudíciou, demokratickým slovníkom a mediálnou obratnosťou umne skrýval dennej praxi reálnej politiky, ktorej bol majstrovským hráčom.

Československú republiku koncipoval ako český národný štát, ktorý presadil vďaka umelej koncepcii čechoslovakizmu. Na tomto základe pripojil k českým krajinám dovtedy k Uhorsku patriace Slovensko. Pre české krajiny historicky fatálne nemecký problém, ktorý nový štát ohrozoval zvnútra i zvonka, sa Masaryk spolu s Eduardom Benešom snažil riešiť radikálnou zmenou geopolitickej orientácie – nahradením tisícročnej väzby na nemecký stredoeurópsky priestor spojenectvom s víťaznými západnými veľmocami, predovšetkým s Francúzskom. Táto koncepcia zlyhala, rovnako ako vojnový aj povojnový pokus hľadať oporu na Východe.

Masarykovym hviezdnym obdobím bol koniec prvej svetovej vojny a roky bezprostredne nasledujúce. Dokázal nadviazať na tradíciu “staručkého mocnára” a vytvoril isté “absolutistické” poňatie demokracie, ktorej bol on sám nedotknuteľným arbitrom. Bol majstrom zákulisných hier a sebaprezentácie, k čomu mu slúžili starostlivo udržiavané vzťahy s prominentnými intelektuálmi a novinármi tej doby. Svojim ideovým presvedčením inklinoval skôr k ľavici. Podceňoval význam politických strán, naproti tomu toleroval mimoparlamentné mocenské kartely. Rázne  reagoval na svojich politických protivníkov.

Nebol svätcom, ako nám ho prezentujú, bol silným a rozhodným politikom. Je správne o neho a o ňom viesť spor, je správne zložiť ho z piedestálu. Len tak sa môžeme z jeho odkazu poučiť.

Neradi si to priznávame, ale celých posledných 100 rokov je bojom o udržanie samostatného českého štátu.

Dnes stojíme – vo chvíli výraznej rozpínavosti európskeho nadštátu na úkor národných štátov – znovu na samotnom prahu našej národnej existencie. Sme si toho dostatočne vedomí? Je náš samostatný štát omylom, ktorý nemožno uhájiť? Je len chimérou, za ktorou predchádzajúce generácie zbytočne umierali? Má cenu za neho stále bojovať? Máme sa zmierovať s tým, že je všetko, čo nás zbavuje suverenity a národnej identity, považované za správne, zatiaľ čo zachovanie českej štátnosti je reliktom, spiatočníctvom, nacionalizmom?

Práve dnes, v predvečer inaugurácie hlavy českého štátu, je potrebné znovu zdvihnúť hlavu a povedať , že za svoju budúcnosť nepovažujeme úlohu pasívneho článku nového európskeho impéria, úlohu jednej z jeho provincií, ktorej právomoci sú navyše stále viac osekávané. V tejto úlohe sme už neraz boli.

Masarykov odkaz vyzýva prestať byť poddanými, nebáť sa a vládnuť si sami. Hovoriť to dnes hlasno a sebavedome je potrebnejšie viac ako kedykoľvek v minulosti. Prajme 11. prezidentovi našej republiky, aby sa mu to darilo.

Václav Klaus, vystúpenie na spomienkovom večeri Českého zväzu bojovníkov za slobodu, Staromestská radnica, Praha, 7. marca 2018.

Súvisiace články

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info

Cookies