Voľby v Turecku: Štokholmský syndróm vo svojej najhoršej podobe

ISTANBUL, TURKEY - JUNE 23: Turkey's President Recep Tayyip Erdogan speaks to supporters during a AK Parti election rally in Eyup on June 23, 2018 in Istanbul, Turkey. Presidential candidates from all parties are holding final campaign rallies on the eve of the countries June 24, parliamentary and presidential elections. (Photo by Chris McGrath/Getty Images)

Nič lepšie nevysvetľuje radosť Turkov prejavovanou 24. júna 2018 nad volebným víťazstvom prezidenta, než karikatúra, ktorá zobrazuje jásajúci dav s tromi výrokmi v bublinách: “To bolo o fúz!” je napísané v prvej. “Skoro sme mohli byť slobodní.” v druhej. A v poslednej: “Preč so slobodami!”

Turecký islamský vodca, prezident Recep Tayyip Erdoğan, získal v prezidentských voľbách 24. júna 2018 celkovo 52,5 percent volebných hlasov. To znamená mierny nárast oproti 51,8 percentám získaným v prezidentských voľbách v auguste 2014. Pre to, aby bol Erdogan prezidentom, hlasovalo viac ako 25 miliónov Turkov. Jeho najbližší súper, sociálny demokrat Muharrem Ince, energický bývalý učiteľ, získal menej ako 16 miliónov hlasov, čiže takmer 31% volebných hlasov.

Opozičný kandidát pripustil, že voľby boli férové. Neexistujú žiadne správy o podvodoch od medzinárodných pozorovateľov, aspoň zatiaľ.

Aj napriek porážke je Ince jedným z mnohých víťazov volieb v roku 2018. Prvýkrát od roku 1977 získal v Turecku sociálnodemokratický politik viac ako 30% hlasov. V parlamentných voľbách získala Inceova strana, Republikánska ľudová strana (CHP), len 22,6% hlasov.

Napriek jasnému víťazstvu Erdogana jeho vládnuca Strana spravodlivosti a rozvoja (AKP) dopadla horšie, než sa očakávalo: v parlamentných voľbách získala 42,6% hlasov, čo je o 7 percentuálnych bodov menej oproti 49,5%, ktoré získala v predchádzajúcich voľbách do parlamentu v novembri 2015.

AKP získala v 600členné tureckej poslaneckej snemovni 295 miest a stratila tak parlamentnú väčšinu. Pravicový koaličný partner AKP, Národno činná strana (MHP), nečakane získala 49 poslaneckých mandátov, čím sa celkový počet mandátov, ktoré má k dispozícii vládnuca koalícia, zvýšil na 344, čo je pohodlná väčšina.

Koalícia AKP a MHP znamená oficiálny zrod novej vládnucej ideológie Turecka: Blok islamistov a nacionalistov, ktorí v Turecku tradične reprezentujú najmenej vzdelané vidiecke obyvateľstvo. Erdoganovi sa nebude veľmi páčiť, že bude musieť zdieľať moc so stranou, ktorá bola naposledy v koalícii v roku 2002, ale AKP, ktorá sama nemá parlamentnú väčšinu, si bude musieť partnerstvo s nacionalistami udržať. Erdogan môže MHP tiež poskytnúť niektoré vysoké funkcie, napríklad miesto viceprezidenta alebo funkcie ministrov.

Po výsledkoch volieb, ktoré sa konali 24. júna, bude Turecko ďalej vťahované do autoritárskej politiky so zmesou islamu a nacionalizmu, ktoré sa stáva novou štátnou ideológiou. Hlboká polarizácia tureckej spoločnosti sa pravdepodobne bude ďalej prehlbovať. Náznaky k tomu už existujú. Vo víťaznom prejave vo večerných hodinách 24. júna Erdoğanov minister zahraničia Mevlut Cavusoglu povedal, že vo voľbách boli porazení “teroristi”. V tejto politicky rozdeľujúcej a patetickej logike sa 47,5% Turkov zmenilo v teroristov, čo činí asi 38,5 milióna obyvateľov.

Radosť národa zo znovuzvolenia človeka známeho po svete pre jeho autoritatívnu, niekedy despotickú vládu, nie je v krajine, kde priemerná školská dochádzka činí len 6,5 roka, prekvapivá. Nedávno, v apríli 2017, sa Turci vzdali posledných zvyškov svojej demokracie, keď hlasovali v prospech ústavných zmien, ktoré urobili z Erdogana súčasne prezidenta, predsedu vlády a predsedu vládnucej strany. Tieto ústavné zmeny dali prezidentovi takmer neobmedzené právomoci a predovšetkým právomoc vládnuť pomocou prezidentských výnosov.

Vo svojej správe “Sloboda vo svete v roku 2018” organizácia Freedom House kategorizuje Turecko ako “ne-slobodnú” krajinu “kvôli hlboko chybnému ústavnému referendu, ktoré centralizovalo moc do rúk prezidenta, masovej náhrady zvolených starostov za vládneho poverenca, stíhanie aktivistov bojujúcich za ľudské práva a pokračujúcim čistkám medzi štátnymi zamestnancami. Tento vývoj spôsobuje, že občania sa len veľmi váhavo vyjadrujú k citlivým témam. ” Turecko je tiež na špici zoznamu krajín, kde demokracia v období posledných desiatich rokov ubúda. Je iróniou, že dokonca aj občianskou vojnou rozorvaná Sýria je na konci tohto zoznamu (čo znamená, že demokracie v Sýrii medzi skúmanými krajinami ubudlo najmenej).

Erdoganovo Turecko sa tryskom približovalo k diktatúre už predtým, ako Turci v referende v apríli 2017 dali Erdoganovi právomoci, o ktoré usiloval. Milióny Erdoganových odporcov sú teraz vydesené vyhliadkou na ďalšie útrapy pod islamisticko-nacionalistickou koalíciou vedenou prezidentom, ktorý nepodlieha žiadnej kontrole a voči ktorému neexistuje žiadna protiváha. Ince, kandidát Erdoganovej opozícia, sa zaprisahal, že sa postaví na odpor. Dúfajme, že nebude musieť bojovať odtiaľ, kde už skončilo mnoho Erdoğanových oponentov – totiž z väzenia.

 

Súvisiace články

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info

Cookies