Už sme si mohli zvyknúť, že namiesto správ sledujeme uletené titulky, ktoré nemajú s realitou nič spoločné. Novinári často ulietajú do svojich predstáv, ktoré dnes “náhodou” korešpondujú s potrebami vládnej diktatúry! Ak niekto nechápe rozdiel medzi komentárom, to je to čo píšem ja, a spravodajstvom, tak nech sa zdrží komentára, lebo bude za hlupáka…

Jedna z úloh znie: Žilinka kacírom za každú cenu

Správami sme sa dozvedeli napríklad, že Generálny prokurátor Maroš Žilinka má nechať rozhodovať súdy podľa Denníka N riekol Najvyšší súd. Žilinka leží Monike Tódovej a jej podobným v žalúdku, lebo si dovoľuje robiť rozhodnutia proti “verejnej mienke” a spravodlivosť podľa taxikára Lojza by mala byť ruka v ruke s verejnou mienkou, nie proti nej! Nebudem vyčítať zaujatosť provládnym komentárorom, ktorí na rozdiel od novinárov podobných Tódovej priznajú, že píšu komentár, a to napriek tomu, že mám iný názor na aktuálne dianie. Problémom sú texty hrajúce sa na spravodajský text, ktorý by mal byť podľa možnosti objektívny!

Titulok: “Najvyšší súd Žilinkovi: Nechajte hodnotenie dôkazov na súd, takto sa paragraf 363 nesmie používať” je natoľko manipulatívny, že súdnemu človeku z neho bude blivno aj po dočítaní tohto komentára… Za prvé titulok budí dojem, že Najvyšší súd rozhodol, resp. jeho sudcovia upozornili Žilinku, že využíva paragraf 363 ako sa používať nemá, lož! Za druhé vytiahnuť z rozsudku korupčnej kauzy poznámku sudcu je silná manipulácia s faktami a ťažko uveriť, že novinárka s infantilnými otázkami Tódová to neurobila úmyselne! Niekomu stačí čítať titulky a “zožral” múdrosť celého textu!

Tretiu poznámku si radšej nechám pre seba, lebo by mohla byť vytiahnutá “tódovcami” ako primárna myšlienka textu a vrátim sa k merítku veci! Nie Najvyšší súd, ale sudca Juraj Kliment napísal v rozsudku korupčnej kauzy poznámku o paragrafe 363! Je to ten Kliment, ktorý chcel byť Generálnym prokurátorom a ten Kliment, ktorý je manželom Vladimíri Klimentovej bývalej Žilinkovej námestníčky, ktorú Žilinka nahradil. Konflikt záujmov aký nevymyslíš, ale podľa Tódovej rozhodol Najvyšší súd! Nevadí Žilinka netancuje podľa stanovených nôt, a tak z neho treba robiť kacíra dnešnej “spravodlivej doby”…

Redaktori alebo novodobí ŠTB-áci?

Okrem “doby spravodlivosti” sa na Slovensku odohráva aj doba covidová, ktorú má vyriešiť očkovanie, ktoré ešte stále napriek mediálnej masáži odmieta väčšina národa! Podľa Zuzany Kovačič Hanzelovej “sa o faktoch nediskutuje” a jediným faktom je cesta očkovania a bodka, kto tvrdí, že očkovanie nepomáha, a to na základe relevantných a dostupných čísel je konšpirátor, ktorý to robí pre peniaze a slávu! Samozrejme, peniaze nikomu nechodia a na obrazovkách sú úplne iné hviezdy, ktoré tvrdia čo chcú osvietené Hanzelové počuť!

Z novinárov sa stali až takí kolaboranti jednej cesty, že ak mocní sľúbili slobodu očkovaným, tak toto hlúpe heslo treba dodržať! Prví, ktorí nabehli do otvorených obchodov pre očkovaných boli udavači hrajúci sa na redaktorov, ktorí akože idú informovať o dodržiavaní opatrení. Samozrejme, niekde zvíťazil zdravý rozum a predavačky nezaujíma zdravotná dokumentácia zákazníka, a tak títo udavači neváhali a začali písať o nedodržiavaní pravidiel, kde, ktorá predavačka neskontrolovala QR kódovú bumažku!

Ak im na toto udávanie dal niekto návod, tak to bol člen vlády s bohatými skúsenosťami minulého režimu, napokon aj vtedy sa udávalo v mene dobra štátu a strany. Smiešna, detinská, chorá, ale najmä nebezpečná podpora nezmyselných opatrení, ktoré idú proti faktom, o ktorých nám zakázali diskutovať! Z novinárov strážnych psov demokracie sa týmto stali novinári poslušní a verní psi štátnej moci…

Fakty nehrajú v náš prospech? Tak to skúsme cez emócie!

Tublatanka spieva “skúsime to cez vesmír” a kolaboranti hrajúci sa na redaktorov na to idú cez emócie! Niektorým došla para a nemajú silu argumentovať napr. proti číslam, ktoré jednoducho neoklameš, a tak skúšajú očkovaciu propagandu cez emócie! Neočkovaný odľud má cítiť zodpovednosť za odložené operácie, bolesť, ktorú kvôli nim spoluobčania cítia.

Denník Sme vyprodukoval článok o štyroch pacientoch čakajúcich dva roky na operácie. Áno, v normálnom človeku vyvolá emóciu, ale ak ten človek nenosí hlavu len na česanie, čo si títo politicky angažovaní novinári myslia, tak po ľútosti prichádza hnev, ktorý je zapríčinený skutočnou realitou zdravotníctva, ktorá je trpká so smutnými príbehmi aj pred pandémiou!

Prečo sa má neočkovaný cítiť zodpovedný za čakanie na operáciu, ak mu pred 20 rokmi neoperoval lekár dedka, a to len preto, že rodina nedala obálku do vrecka bieleho plášťa pred samotným vyšetrením? Aký podiel viny na utrpení babky má neočkovaný, ak lekár “nemal čas” na vyšetrenie, lebo obed, a to osem rokov dozadu? Kto kázal lekárke napr. v dnes ospevovanej Ružinovskej nemocnici, robiť smrteľne chorému otcovi zdravotnícky úkon, ktorý nikdy nerobila, čím definitívne znemožnila paliatívnu liečbu a zvyšok života, pár týždňov, strávil kvôli nej v nemocnici? Je nutné pokračovať?

Naozaj majú zodpovednosť za súčasný stav neočkovaní alebo majú len znášať bremeno, ktoré je na pleciach veľkého množstva neschopných a arogantných lekárov, hrajúcich sa na bohov, na ktorých, žiaľ, doplácajú tí poctiví, ktorí nielenže niečo vedia, ale vedomosti sú ochotní aj využiť pre dobro pacienta! Paradoxne, takýchto skôr nájde v nemocniciach, ktoré chce dnes vláda odpísať, a to za hlasného potlesku angažovaných novinárov. Práve preto netreba ďakovať “hrdinom dnešných dní”, ktorí sú viac pred kamerami ako na oddeleniach, ale lekárom, ktorí slúžia ľuďom napriek rozkazom gumáka a chorých naozaj liečia…