Rozvážne vyhlásenie prokurátora Šantu k práceneschopnosti obžalovaného Ruska k nám prichádza ako závan z iného sveta. Šanta navonok spokojný so skutočnosťou, že súd vo veci pojednáva aj v neprítomnosti Ruska, potrebuje si svoju istotu zdupľovať práve takýmto výrokom adresovaným Ruskovi, aby si rozmyslel, či sa na najbližšom pojednávaní zúčastní, vychádzajúc z predstavy, že hospitalizácia podľa neho trvá zbežne iba sedem dní a potom nič nebráni tomu, aby sa Rusko šestnásteho decembra zúčastnil na pojednávaní. Tým vlastne vyzradil informáciu, ktorú ešte ani súd neoznámil, že pokračovať sa bude v pojednávaní v tomto termíne. Odkiaľ pán Šanta to už teraz vie, ak si to nevymyslel? Počítajme s tým, že ak tento termín bude určený a Rusko pre zdravotné problémy nepríde, či Šanta okamžite, efektívne a účinne okamžite zakročí a účasť zabezpečí.
Tak rýchlo, ako guľový blesk!
Prokurátorovi Šantovi uniká jeden vážny, právny inštitút, ktorým je postavenie obvineného počas prípravného konania a postavenie obžalovaného v súdnom konaní.
Právomoci, ktoré môže prokurátor uplatňovať v prípravnom konaní ohľadom väzby a zatknutia pod dohľadom prípravného sudcu, po podaní obžaloby podľa § 237 Trestného poriadku prechádzajú pod prísnejší dohľad samotného senátu súdu, ktorý vec prejednáva.
Ušlo nám niečo ohľadom komunikácie prokurátora Šantu a senátu trestného súdu?
Teda okrem údajného termínu pojednávania na šestnásteho decembra ?
Ovláda Šanta z pozície prokurátora konanie súdu v tom ohľade ako bude rozhodovať o jeho návrhoch alebo v procesných veciach pre postup v konaní?
Nevidíme do hlavy pána prokurátora, ale takéto expresívne vyjadrenia podhadzované médiám sú pravdepodobne nad rámcom toho, čo orgán činný v trestnom konaní môže zverejňovať ohľadom vlastného postupu pre úspešnosť konania. Alebo je to len bluf?
Súd vo veci zmeniek pojednáva v rozpore so zákonom. Porušuje právo obžalovaného Ruska?
Podľa publikovaných informácii Rusko zobral späť svoj súhlas, ktorý udelil na pojednávanie bez jeho účasti. Súhlasí však s tým, že sa môžu oboznamovať listinné dôkazy. Či takáto selektívna podmienka je vôbec možná alebo nie môže byť z hľadiska pojednávania sporná, ale súd rozhodol, že pojednáva vo veci a listinné dôkazy sa čítajú.
Problém nastáva, ale s aplikáciou práva obžalovaného sa k týmto svedeckým výpovediam vyjadriť, pretože:
V trestnom poriadku § 263 ods. (1) sa uvádza :
“Namiesto výsluchu svedka na hlavnom pojednávaní možno čítať zápisnicu o jeho výpovedi alebo jej podstatnú časť, ak s tým súhlasí prokurátor a obžalovaný a súd nepovažuje osobný výsluch za potrebný“.
To znamená, že súhlas prokurátora a súdu samo o sebe nestačí, a ak Rusko nedal aj svoj súhlas ako obžalovaný podľa § 263 ods. (2), tak čítanie zápisnice svedka Kinkenhammera bolo neplatným právnym úkonom a súd ho nemôže brať do úvahy.
Obdobne to platí aj o výpovediach svedkov, ktorých súd vypočúva počas hlavného pojednávania bez Ruskovej účasti aj 3.12.2019 a v ďalšom, pretože k tomu súhlas nedal a je zmarené jeho právo sa k výpovediam vyjadriť a položiť otázky.
K tomu §271 ods. (1 Trestného poriadku uvádza:
Obžalovaného, poškodeného a zúčastnenej osoby sa treba po vykonaní každého dôkazu opýtať, či sa chcú k nemu vyjadriť, a vyjadrenie každého sa zapíše do zápisnice.
Novinári na posmech
Vyjadrenia elitných novinárov mainstreamu, že pojednávanie bolo plné nudného čítania dôkazov komentoval Šanta pragmaticky tým, že je to ich právo, ale je to nepodstatné. Jeho vyjadrenie bolo opäť raz zavádzajúce, pretože platí oznamovacia zásada, že čo počas hlavného pojednávania neodznie, nie je možné vyhodnocovať a zohľadniť ani zo strany súdu ako dôkaz.
Podľa § 269 Trestného poriadku listinné dôkazy sú : „Písomné vyjadrenia, posudky, správy štátnych orgánov a ďalšie listiny, ktorými sa vykonáva dôkaz na hlavnom pojednávaní, sa prečítajú celé alebo ich časť, ktorá sa týka dokazovanej skutočnosti, a umožní sa do nich nazrieť stranám, a ak je to potrebné, aj svedkom a znalcom“.
Z toho teda vyplýva, že oboznamovanie je vážnym procesným úkonom v dokazovaní a iba diletantskí novinári neznalí zákona alebo zámerne skresľujúci objektívne okolnosti súdneho procesu, dokážu listinné dôkazy a ich čítanie nazvať nudou a nepodstatnou vecou.
Lipšicova imaginácia a numerické triblovanie
Len čo nám pán Lipšic vyšiel z brány väznice, prekĺzol spoza Šantov chrbát a uložil sa do vyčkávacej pozície. Bezprostredne po tom, ako Šanta skončil svoje vystúpenie a odišiel bez požehnania miestnych ovečiek mainstreamu, Lipšic okamžite nabehol. Svojim vlastným spôsobom sa zaplietol do zdôvodnenia prečo svedok Varga síce hovoril o nejakých sumách, ale aj prečo tieto sumy sú nereálne, lebo vlastne Varga o ničom nevedel. K tomu ešte dodal, že obžalovaní si mali vybrať termín sfalšovania zmeniek práve podľa tých dátumov, ktoré Varga uviedol o 30 miliónovej čiastke za Markízu, o ktorej sa malo jednať, kým on na severe hľadal dobrú cenu za Markízu. Varga nebol vypočutý ani k tomu, či o zmenkách vedel, alebo nie, ale k tomu, či bola ohrozená licencia Markízy, aké boli pomery v Gamatexe, či sa aktívne stýkali určití ľudia, a čo bolo obsahom ich rozhovorov.
Tak ako Lipšic či Šanta v tej dobe, ani Varga nebol osobou, ktorej sa mali vešať na nos určité strategické rozhodnutia alebo informácie, ktoré by mohli uniknúť a ohrozovať dohodu o osude licencie Markízy a vzniku zmeniek. Podľa vyjadrenia Kočnera však aj on sa až teraz dozvedel o niektorých veciach, napríklad o 30 miliónoch spomínaných Vargom.
V kontexte Vargovej výpovede však obhajoba vidí potvrdzujúce detaily zapadajúce do popisu celkového právneho a personálneho prostredia, ktoré pre vtedajší pomer Markízy, STS s.r.o. a Gamatexu boli aktuálne a boli riešené.
Lipšicove počítanie termínov a ekvilibristika ako z toho robí závery potvrdzujúce vinu a ako aj závery, že sa skutok stal, sú opäť iba na úrovni povestného rytiera Jedi.
Lipšic si zvykol na to, že hypnotizovanie niektorých novinárov a „Sila“ mu v tom pomôže, v tom aby uverili jeho záverom.
Lipšic pozabudol vážnu na okolnosť, že zľahčovanie a prekrucovanie významu dôkazov nie je na ňom, ale na súde.