S hyenizmom médií som stretla niekoľkokrát, ale to čo predvádza novinárska elita v posledných niekoľkých týždňov nie je možné nazvať inak ako bahnom, prípadne žumpou z ktorej sa šíri zápach nenávisti a zloby, zrovnateľný len snáď len s vymývaním mozgov v období normalizácie. Niet sa čomu diviť, ak si uvedomíme, že dnešné novinárske celebrity prešli výcvikom budovateľov svetlých zajtrajškov.
Keď v januári 2020 v televíznej diskusii, súčasný premiér Igor Matovič povedal, že chce po voľbách nastoliť v krajine atmosféru strachu, nikto jeho vyjadreniu nepripisoval žiadny význam. Občan jeho predvolebné, nesplniteľné táranie nepokladal za vyjadrenie, ktoré by mohol brať vôbec vážne, minimálne tá väčšina obyvateľov Slovenska, ktorej právne vedomie nebolo bezvedomím, si uvedomovala, že máme nastavené systémy riadenia, nielen zákonodarnej moci, ale aj výkonnej a dokonca máme celkom slušne fungujúce úrady, ktoré fungujú viac menej rutinne. Nikto neočakával vážnejšie zmeny vo fungovaní, iba odinštalovanie vlády Róberta Fica. Nikto však nepredpokladal ani rozklad štátu, zdevastovanie brachiálnych zložiek, súdneho systému, devastáciu ústavy, ktorá po novele jednoznačne odporuje medzinárodným zmluvám, ku ktorým sa Slovenská republika zaviazala.
Takmer rok sledujeme legislatívne zmeny, ktoré nepohoršujú iba laickú ale aj právnickú verejnosť. Dokonca aj občan, ktorý pravidelne nesleduje legislatívne zmeny, vníma, minimálne skutočnosť, že výkon našich orgánov činných v trestnom konaní, či orgánov na výkon spravodlivosti, spočíva v plnení politických objednávok, a ich výkon právomocí nemá, nič spoločné ani so zákonnosťou spravodlivosťou, po ktorej prahne každý občan slovenskej republiky.
Po spravodlivosti najviac túžia tí, ktorí sú odsúdení na základe svojvôle sudcov v procesoch, nápadne podobných tým, ktoré sme mali možnosť sledovať v priebehu roku 2020. Drvivá väčšina občanov nemala a nemá ani predstavu o tom, akým spôsobom koná sudca, ktorý nie je ovplyvnený verejnou mienkou, podplatenými médiami, čiže nedokáže posúdiť zákonnosť konania.
Napriek zvrátenosti s akou boli riešené a posudzované najsledovanejšie konania, mlčanie právnických autorít, napovedalo predovšetkým strach a bezmocnosť. Väčšina právnikov, znalých systém riešenia trestných káuz si plne uvedomovalo, že akýkoľvek odpor by bol sebazničujúci. Navyše by do marazmu bola vtiahnutá rodina, priatelia a existencia, ktorú budoval desiatky rokov by bola zo dňa na deň minulosťou.
Právnické elity mlčali … nikto nemal záujem vymeniť uniformu, talár, advokátsku licenciu, či zázemie svojej rodiny za pochybné ideály o spravodlivosti. Nikto však ani nepredpokladal, že nezákonné trestné stíhanie môže Lipšicov kajúcnik privodiť aj jemu samotnému.
Právniclé elity sa prizerali ako sa deformujú ustanovenia trestného práva, či ústavy.
Nikto z nich neprotestoval pri sledovaní zvrátených procesov, kde konanie orgánov odporovalo základom trestného práva… všetci svorne tvrdili, že procesom s Kočnerom a Zsuzsovou netreba venovať pozornosť, nakoľko je dohoda o ich odsúdení, hoci nik neveril, že sa skutkov, pre ktoré im bolo vznesené obvinenie a následne podaná obžaloba, skutočne spáchali.
Nikto si nedovolil povedať nahlas že dôkazy produkované políciou na objednávku nezodpovedali realite, a pokiaľ tak ako v prípade Marčeka si dovolili znalci povedať, že skutok sa nestal tak, ako ho odsúdený Marček popísal, ich vyjadrenia nikto nebral do úvahy. Jednoducho Marček bol odsúdený za dvojnásobnú vraždu na základe priznania, namiesto toho aby riadne preskúmal, či skutočne vraždil. Navyše vzhľadom k prvotným výpovediam, ktoré zodpovedali popisu okolností po príchode do domu Jána Kuciaka, rovnako vypovedal aj odsúdený Szabó, ktorý ho mal k domu priviesť. Vyčlenením na samostatné konanie a právoplatné odsúdenie Marčeka malo iba jediný význam, ktorý paradoxne nebol odsúdenie skutočného vraha, ale prezentácia schopnosti orgánov činných v trestnom konaní a úspech v rekordne krátkom čase právoplatne kohokoľvek odsúdiť za čokokoľvek. Každému súdnemu človeku bolo jasné, že Marček pri popise oboch vrážd odrecitoval vopred naučení part.
Oslobodzujúci rozsudok voči Mariánovi Kočnerovi a Alene Zsuzsovej, sprofanované médiá prijali s nevôľou, nakoľko nedokázali ani takmer ročným fabulovaním a klamstvami dosiahnuť vytúžené odsúdenie. Znevažovanie rozsudku a sudcov senátu, zastavila písomné vydanie rozsudku, v ktorom senát odstránil pochybnosti a rozpory. Po vydaní oslobodzujúceho rozsudku aj verejnosti muselo byť jasné, že medializovanie kauzy bolo riešené účelovo a popis vykonávania jednotlivých dôkazov nezodpovedal realite. V konečnom dôsledku odsúdiť na základe rozhovoru o rekonštrukcii izby, či o napadnutí snehu si normálny sudca nevezme na zodpovednosť.
V týchto dňoch opäť ožívajú mediálne hyeny, kŕmia verejnosť rozprávkami o nových dôkazoch doručených prokuratúrou, s predpoveďami odsudzujúcom rozsudku vydanom najvyšším súdom. Nuž v zmysle zaužívanej praxe, senát Najvyššieho súdu vec vráti na konanie alebo potvrdí rozsudok. A táranie, že najvyšší súd môže vec vrátiť s pokynom na odsúdenie je do neba volajúca hlúposť.
Nehovoriac že akýkoľvek dôkaz, ktorý nebol navrhnutý prokuratúrou pri podaní obžaloby je nezákonný. Po podaní obžaloby na súd, v zmysle zákona, jedinou procesnou stranou, ktorá môže navrhovať dôkazy je obhajoba.
Oslobodzujúci rozsudok nepriniesol nielen čerstvý vzduch, ale aj vlnu zatýkania, sudcov, advokátov a policajných funkcionárov načasovaný na voľbu generálneho a špeciálneho prokurátora, ale aj hystériu z nedodržaného harmonogramu rozsudkov. Vybičovaná atmosféra a stupňujúci tlak na orgány, vniesol do trestného konania nové fenomény a nové zvrátenosti.
Psychický nátlak a zrútenie labilného Petra Hrašku bol iba chabý začiatok, zdravotný stav generála Lučanského, ktorému sa nič nestalo a napriek tomu ministerka spravodlivosti hrdo konštatovala, že jeho zdravotný stav je stabilizovaný a poškodenie krku nevykazuje známky pokusu o vraždu obesením, vyvoláva otázniky.
Ale odôvodnenie a vzatie do väzby Pavla Ruska, ktorý pred pár dňami prišiel o zrak, vyvoláva hrozbu. Predpokladám, že dnes si každý občan uvedomil, že Slovensko je mafiánsky štát.
Dnes pokojne môžeme potvrdiť, že Matovič splnil občanom sľub, že nastolí v krajine atmosféru strachu, pretože dnes nám predviedli, že vedia zabiť dve muchy jednou ranou.
Pravdepodobne dnes verzii o pripravovanom úteku na Africký kontinent nikto neuveril. Je zaujímavé, že nikto z prítomných dnes neuveril, že Pavol Rusko má poškodený zrak, nikto sa nespýtal prečo lekár prelepil Pavlovi Ruskovi obidve oči. A najmä nikto sa nespýtal pána Šantu, ako je možné bezprostredne po strate zraku so zalepenými očami absolvovať súdne konanie…
Možno by bolo vhodné aby sa MUDr. Bondarchuk postavil pred kamery a vyjadril sa kvalifikovane k zdravotnému stavu ošetreného Pavla Ruska, k poškodeniu a následkom útoku.