Príbeh Smeru sa zvrháva na príbeh trápnosti

Viete, čo je na štiepení Smeru najviac zarážajúce? Že sa jedná o problém čistej ľudskej dôvery, alebo skôr nedôvery. Robert Fico už roky hľadá spôsob, ako sa z tej najaktívnejšej časti politiky stiahnuť. Je v nej od roku 1990 a je z toho unavený, navyše so zdravotnými problémami.

Odísť ale nemohol preto, že neveril, že ho jeho nástupca nepodrazí (po tom, ako sa mu nepodarilo dostať do čela Ústavného súdu, tam veril, že mu funkcia poskytne isté krytie). Potreboval vedieť, že ho niekto bude brániť, keď naňho budú vyťahovať vymyslené alebo, veľmi často, reálne kauzy z minulosti. A neveril, že ho nová garnitúra prosto nepodhodí psom. To je celý príbeh o tom, prečo sa zubami-nechtami drží kontroly strany, celý dôvod tých trápnych prestreliek.

Podľa mňa toto celé dlhodobo ťažko poškodilo imidž ako ostávajúcej strany, tak aj odštiepencov (ktorí naozaj nie sú nič iné, ako Smer II).

Niežeby mi to nejako ľudsky prekážalo. K Smeru osobne nemám blízko. Od ľudí v Smere som mal síce nejaké ponuky pomáhať im, už keď vstúpili prvýkrát do vlády v roku 2006, ale to som s ľahkosťou odbil. Prijal som až ponuku vrátiť sa zo zahraničia a pomáhať so školstvom, pretože verím, že to je jedna z najdôležitejších vecí pre túto krajinu. Po niečo vyše roku vo funkcii sa naše cesty zase rozišli.

Ale svojím spôsobom je škoda, že v situácii, keď krajina naozaj sklzáva do chaosu, sa tu v podstate zrútila opozícia. A ešte k tomu formou, ktorá je dosť nechutná a bežnému občanovi len zoberie ďalšiu časť nádeje, že by sa tu politika dala robiť zodpovedne a v prvom rade s cieľom zlepšiť fungovanie Slovenska.

Súvisiace články

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info

Cookies