Ako zničiť krajinu spôsobom, aby vám ešte tlieskali? Ohláste „reformy“

Často hovorievam: predstavte si, že by Rakúšania, Nemci či Francúzi po vojne budovali svoje krajiny východoeurópskym štýlom. Teda, že by každú chvíľu ohlasovali nejaké reformy, najmä daňové. Sledovali, ako si stoja v nejakých pochybných rebríčkoch typu Doing Business. A zase vymýšlali, ako znovu zmeniť nejaké zákony, a dobre si „zareformovať“.

Silne pochybujem, že by na tomto vyrástol dnešný západoeurópsky priemysel, infraštruktúra a štát ako taký.

Namiesto toho budovali silné inštitúcie, robili dlhodobé plány rozvoja, pracovali na tých miliónoch detailov, ktoré ako celok robia skutočnú politiku.

Robia to tak dodnes. Poslednú väčšiu úpravu Zákonníka práce Nemci robili pred 15 rokmi. Dôchodkového systému pred 20 rokmi a k niektorým parametrom sa vrátili až pred dvoma rokmi a tento rok. Ani ich NENAPADNE aby každá vláda po príchode k moci začala intenzívne špekulovať, ako sa hrať s kľúčovými prvkami systému.
A vedia prečo. Keď som sa pred troma rokmi bavil o obdivovanom nemeckom systéme odborného vzdelávania, sekčný šéf ich ministerstva mi hovorí „viete čo, on ten systém asi ani nie je sám osebe tak dobre nastavený, určite by sa dalo spekulovať o rôznych vylepšeniach, ale VŠETCI MU VERIA a vďaka tomu funguje.“
Presne tak. Vedia, že inštitúcie sa musia zabehať, ľudia sa musia naučiť s nejakými pravidlami žiť a pracovať a že v jednom kuse systém meniť vie byť zničujúce.

Naopak, u nás politici vedia, že stačí len povedať slovo reforma a automaticky vám v niektorých kruhoch stúpne podpora, predovšetkým u novinárov.
Výborný príklad je Plavčan. Akonáhle ten ohlásil „najväčšiu reformu školstva“ za 30 rokov, novinári sa prestali pýtať na jeho minulosť a dva roky mal od nich pokoj. „Reformný tím“, ktorý vytvoril, napísal nejaké ľúbivé veci o tom, ako treba dať do škôl viac psychológov.
Ak už sa náhodou niekto opýtal, dobre, a ako si teda konkrétne (!!!) predstavujú vyučovanie v budúcnosti, neformálny hovorca tohto tímu začal prekvapene tliachať nejaké nezmysly o tom, že dejepis by sa možno nemusel učiť chronologicky a či nie je koncept bunky pre dieťa na základnej škole príliš abstraktný.
Proste hrôza, ale REFORMA REFORMA REFORMA svietilo novinárom v očiach a tak mala činnosť tohto zúfalého tímu vždy pekné PR.
Podobne stačilo, aby Andrea Kalavská, dovtedy pre médiá takmer neviditeľná ministerka, predstavila dlhoročne pripravovaný zámer stratifikácie nemocníc a zrazu z nej bola Johanka z Arku slovenského zdravotníctva, bez ohľadu na to, že ten plán mal aj celkom významných kritikov, tí ale priestor nemali. Lebo reforma. (Toto nie je myslené proti nej ako osobe alebo odborníčke, len je to dobrý príklad.)

Samozrejme, niežeby sme zmeny nepotrebovali, potrebujeme extrémne veľa urobiť, aby sme Slovensko ako štát dobudovali. Ale nie tým bláznivým hurá systémom, na ktorom sa najmä získavajú politické a mediálne body.
V skutočnosti veľa zmien sa u nás urobilo už v 90. rokoch, keď sa zavádzali všetky možné prvky fungovania štátu podľa západoeurópskych modelov. Úradnicí aj externí odborníci na tom riadne makali, ale nikto im netlieskal za „reformy“.

Toto slovo je vyhradené pre revolučnú rétoriku. Ktorá má (bez ohľadu na to, že niektoré prvky reforiem môžu byť užitočné) hlavne skryť neschopnosť reálne niečo dosiahnuť, skutočne štát budovať. My sme za 30 rokov (!!!!!) nedokázali vybudovať väčšiu novú nemocnicu, nejaký novší mestský dopravný systém, ani rozsiahlejí urbanistický celok. Či prebudovať inštitúcie (vysoké školy, verejnoprávne médiá) do takej podoby, kde by fungovali zjavne lepšie, ako pred 30 rokmi, skôr naopak.
Ale hlavne, že stále reformujeme.

No a presne takto sa ide teraz zakrývať aj Matovičova vláda, hľadá nejaké reformy, ktoré by ohlasovala. Nič nové pod slnkom.

Súvisiace články

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info

Cookies