Nerád by som znásilňoval historické paralely, ale v niečom mi to pripomína koniec Sovietskeho zväzu. Tam tiež ku koncu medzi sebou zápasili kliky prostredníctvom starnúcich vodcov, na pozadí navonok aj vnútorne nemenného straníckeho systému, pričom politické diskusie neprinášajú vôbec nič nové, sú len znôškou desaťročia opakovaných hesiel a klišé.

Dovoľte taký malý historický exkurz. Dnes si už ľudia málo uvedomujú, do akej miery sú USA v podstate nová krajina. Keď na konci 18. storočia vznikli, pozostávali len z teritória, ktoré sa zhoduje veľmi zhruba s dnešnými štátmi na východnom pobreží, od Kanady po Floridu (vtedy španielske teritórium). 19. storočie bolo v znamení prudkej expanzie zaberaním predošlých španielskych teritórií, kúpou území od Francúzska (Louisianská kúpa) a Ruska (Aljaška), tiež zábermi ostrovov v Pacifiku (najprv menších, na konci storočia potom USA obsadili aj dovtedy nezávislý Hawaii). A najmä zaberaním teritórií od Indiánov, ktorí žili v rôznych spoločenských formách, od loveckých spoločností po poľnohospodárske spoločenstvá s náznakmi mestských celkov. Toto zaberanie sa síce opieralo o rôzne právne kľúčky, ale postupne malo čoraz viac štátom organizovaný genocídny charakter.

Významným medzníkom bola občianska vojna (jeden z najkrvavejších moderných konfliktov až do Prvej svetovej vojny, zomrelo v nej približne 700 tisíc vojakov a asi 300 tisíc civilistov), vďaka ktorej sa obrovské množstvo otrokov uvoľnilo z pôdy a stali sa pracovnou silou priemyselného Severu. (Jeden starý vtip znie: Počas občianskej vojny sa reportér zo Severu pýta černocha, ako to, že oni, černosi, sa do vojny nezapájajú. Ten mu odpovedá: videli ste už niekedy dvoch psov, ako sa na ulici bijú o kosť? – Áno, iste. -Well, a videli ste niekedy, aby sa tá kosť bila tiež?)

Ďalšie desaťročia potom boli v znamení obrovského priemyselného rozmachu. Krajina preň mala od začiatku pomerne dobré predpoklady: vysoko vzdelanú starú, pôvodne statkársku elitu (tá veľmi osvietene a premyslene budovala základný legislatívno-administratívny aparát na federálnej úrovni aj chytro organizovala napríklad infraštruktúrny rozvoj, najmä železníc), neustály prísun pomerne disciplinovej a cvilizovanej pracovnej sily z preplnenej Európy, dosť teritória na expanziu, s mnohými zdrojmi nerastných surovín. Vládna elita z času na čas kontrolovala prílev imigrantov tak, aby žiadna národnosť nedominovala, imigranti zároveň dostali možnosť presadiť sa z hľadiska spoločenského života, až keď splynuli s novým prostredím (dlhé desaťročia platili napríklad formálne aj neformálne kvóty pre vstup na univerzity pre katolíkov, prevažne Írov a Talianov, aj Židov). Tak sa stalo, že aj keď pôvodne anglosaských obyvateľov bolo v krajine postupne pomerne málo, zachovala si do značnej miery anglosaský charakter, aj tým, že imigranti si poangličtili mená, často prešli na protestantskú vieru atď.

Navonok ostávala Amerika skôr akýmsi symbolom slobody, a to aj v medzinárodných vzťahoch. V Strednej Amerike síce vláda USA uplatňovala pomerne brutálnu politiku zasahovania do chodu menších štátov tam, kde už americké korporácie nestačili ani korumpovaním miestnych politikov, a inštalovaním proamerických diktátorov (odtiaľ výraz banánová republika). Ale pre zvyšok sveta bola často svetlým kontrastom k európskym koloniálnym veľmociam. To sa zmenilo po 2. svetovej vojne, keď sa Američania čoraz dravejšie vrhali do otvorených konfliktov (Vietnamská vojna) aj otvorenej podpory autoritárskych režimov po celej zemeguli (od Indonézie po Zaire).

Po vojne sa zároveň menil charakter krajiny v tom, že čoraz trvalejšiu moc získavali podnikateľské elity. V predošlých obdobiach prudký nárast moci plutokracie zvykol skončiť zásahom politických elít, ktorá im priškripla krídla (najmä cez protimonopolný zákon, Sherman Act z roku 1890). Od 50. rokov sa postupne korporácie rozvíjali, stávali sa z nich spoločenské aj politické jednotky, čoraz viac kultúrne ovplyvňovali chod krajiny aj s tým, ako sa rozvíjali masovo-komunikačné prostriedky.

Samotní politickí vodcovia pred niektorými z týchto javov ostro varovali. Známy je posledný prejav prezidenta Eisenhowera vo funkcii prezidenta, kde varoval pred nárastom vojensko-priemyselného komplexu. Už pred ním prezident Truman odsudzoval to, ako korporácie ovplyvňujú myslenie ľudí čoraz rozvinutejšou propagandou realizovanou cez kúpených politikov a iné verejné osoby: „Takmer všetko, čo má pomáhať bežným ľuďom, vykresľujú ako socializmus.“

Tento boj ale politici prehrali. Amerike vládnu korporátne záujmy. Nielen priamo, politicky, ale aj tým, ako ovplyvňujú všetko od práva po univerzitný výskum. Reakciou sú v ľudovej tvorivosti rôzne konšpiračné teórie. Majú síce často bizarný obsah, ale do určitej miery aj ten je pochopiteľný vzhľadom na to, že realita je proste príliš zložitá na zrhnutie do jednoduchej schémy a že ten základný inštinkt, teda že existujú nejaké mocné, manipulujúce elity, je veľmi silný a svojím spôsobom pravdivý.

USA sú stále v mnohom „veľkou krajinou“. Svetu dali veľkých spisovateľov (od Twaina po Faulknera), jazz, rock’n’roll, obrovskú filmovú tradíciu, veľké univerzity, nespočetné vedecké objavy. Ale asi každý cíti, že posledné dve-tri dekády už je to spoločnosť akoby prerastená chorobami: extrémne nezdravé obyvateľstvo (obézne), zastavenie rozmachu strednej triedy a naopak, obrovský rozmach najbohatšieho 0.1 percenta, hromadná debilizácia verejných diskusií aj ľudí (už pred 20 rokmi americký fejtónista Dave Barry charakterizoval americké voľby takto „Predvolebný spot musí byť taký, aby mu rozumel priemerný americký volič. Alebo kokršpaniel.“).
V tomto kontexte asi už ani nebolo také šokujúce vidieť, že vo voľbách si to rozdal niekdajší kráľ reality šou Donald Trump so staručkým popleteným zástupcom typickej finančno-korporátno-zbrojárskej lobby Joe Bidenom.
Ten Trump už bol asi naozaj extrém a chvalabohu, že (zrejme) skončil.

Ale nejako sa tešiť z výsledku tohto divadla? Ani náhodou.