Demokracia alebo diktatúra?




PODPORIŤ

Slovenskú republiku nikto nepodozrieva, že nie je demokratickou spoločnosťou. Zľahčovanie a hlavne povýšenie formy nad obsah zastiera, že svojim obsahom je častokrát veľmi vzdialená od princípov trhu, kedy dochádza k zosúladeniu individuálnych záujmov so spoločenskými záujmami. DeMesquito analyzoval oddelene formu a obsah a zistil, že u prvých dvadsať štátov podľa kritérií životnej úrovne len Singapoore má formu diktátorskú a obsah demokratický. Ostatné štáty v rebríčku majú formu zástupnej demokracie a obsah konštrukcie trhov, kde je zosúladený individuálny záujem so záujmom spoločenským (De Mesquita, 2012).

Ak budeme posudzovať obsahovú strán-ku prerozdeľovania zdrojov spoločnosti prostredníctvom trhov, všeobecným me-radlom predstavuje index korupcie. Rozbor poukazuje na skutočnosť, že je to korupcia, ktorá umožňuje vniesť do záko-nov ustanovenia, ktoré deformujú trh a vytvárajú skryté redistribúcie v pros-pech vyvolených subjektov.

Inštitucio-nalizovaná korupcia je potom špecifickou formou korupcie, ktorá vytvára síce zákonné podmienky ale ako konštatoval pán predseda NR SR Andrej Danko, prijaté zákony trestajú nevinných[1]. Dlhodobá hodnota indexu korupcie v rozmedzí 4,0 až 5,0 v SR, umožňuje tvrdiť, že obsah politík v SR je značne ďaleko od segmentu, v ktorom dochádza k reálnemu posilňovaniu slobody.

V niektorých prípadoch, ako je organizácia II. piliera dôchodkového systému, organizácia energetického trhu alebo zdravotného systému, dochádza k trans-feru zdrojov bez primera-ného dodania služby. V ex-tréme dochádza k praktic-kému ale skrytému transferu zdrojov bez dodania pro-duktu. V štátoch EU je možné ukázať, že odstrá-nením 10% korupcie sa zdvojnásobuje tvorba HDP na osobu. Očista spoloč-nosti od korupcie je jeden z efektívnych nástrojov na posilnenie demokracie. Je to práve vysoká úroveň korupcie, ktorá umožňuje realizovať obsah politík spojených s diktátorskými praktikami, súčasťou ktorých sú aj praktiky liberálneho fašizmu.

 Veda, vedomosti, znalosti a etika vo vede.

V procese tvorby produktu, či už je to služba alebo tovar, predchádza v modernej spoločnosti vždy etapa výskumu ako prvá. Následne sú realizované ďalšie etapy, ktorých účelom je overiť výsledky základného výskumu v etape aplikovaného výskumu. Po etape aplikovaného výskumu nasleduje etapa, ktorá sa zvyčajne rieši na úrovni malých inovatívnych podnikov alebo na úrovni vývojových centier veľkých podnikov a nazýva sa etapa vývoja. Z etapy vývoja, pokiaľ je vývoj produktu úspešný, dochádza v regulovanom procese k zavedeniu výrobku do výroby. Meranie procesov od získania vedomosti v procese základného výskumu až po uvedenie produktu na trh sa realizuje cez znalostnú krivku, ktorá popisuje kvalitatívny proces postupnej premeny vedomosti na znalosť ako výraz pre kritérium správnosti, ktorou je prax a reálny produkt. Ekonomickú stránku produktu vystihuje bod zvratu v procese ekonomiky z rozsahu.

Kvalitatívna znalostná krivka (Pierce II, 1988)         Kvantitatívna znalostná krivka (Stern et all., 2006)

 

Z kvalitatívnej znalostnej  krivky je evidentné, že celý proces nového produktu má značné množstvo  kvalitatívne odlišných fáz. V každej fáze zvlášť u zložitých systémov a produktov práve nadobudnuté informácie a vedomosti umožňujú posudzovať, nakoľko vedomosť zo základného výskumu je vhodná na trh a nakoľko je buď morálne zastaraná alebo technicky nerealizovateľná, alebo je malý predpoklad, aby dosiahla cenovú hladinu atraktívnu pre trh .Prakticky v každej fáze života produktu dochádza postupne k vyraďovaniu vedomostí, ktoré nespĺňajú kritéria trhu.

Rizikový kapitál sa ujíma aplikovaného vývoja pri riziku 1:5 a nižšie, t.j. keď aspoň jedna z piatich vedomostí má šancu uspieť.

V 70tych rokoch 20teho storočia bolo potrebné mať k dispozícii 60 vedomostí zo základného výskumu, aby aspoň jedna sa pretvorila na znalosť (Pierce II, 1988). V roku 2009 Koulopoulos uvádza, že je potrebných až 300 vedomostí zo základného výskumu aby sa jedna dostala na trh (Koulopoulos, 2009).

Aké je časové hľadisko?

Proces pretvárania vedomostí získaných základným vedeckým výskumom na znalosti sa líši časovo podľa oboru. Ako príklad môže poslúžiť tepelné čerpadlo, kde prvá myšlienka Carnota vznikla v roku 1824 (Zogg, 2008). Ale sériová výroba kompresorov pre chladničky začala niekedy v polovici 20teho storočia. Tepelné čerpadlo určené pre vykurovanie veľkých priestorov bolo ako prvé inštalované v tridsiatych rokoch minulého storočia v Zurichu , ale do sériovej výroby sa dostalo až v roku 1990. Teda 166 rokov od vzniku prvej vedecky získanej vedomosti.

Podobne je možné vysledovať napríklad znalostnú krivku fotovoltaickej elektrárne. Podobne ako tepelné čerpadlo, aj u fotovoltaického javu datujeme jeho vedecké zistenie z roku 1839 A.E.Becquerelom.  Očakáva sa, že bodom zvratu prejde technológia fotovoltaických článkov v rozmedzí rokov 2020 až 2024. Opäť je to cca 166 rokov.

U biologických systémov, akým je les, je možné očakávať kratšie etapy výskumu a vývoja okrem iného aj preto, lebo živý organizmus reaguje na vonkajší podnet a dokáže sa čiastočne adaptovať. Ak teda máme k dispozícii lesnícke postupy overené 300 rokmi, tak potom nové postupy v správe lesa je možné vyskúmať v časovom horizonte 20 až 50 rokov, podľa typu experimentu (Koreň, 2019).

Akonáhle dôjde k zámene vedomosti za znalosť a vedomosť sa prehlási za platnú znalosť, dochádza k situácii, kedy riziko zlého postupu je 1:300 (Koulopoulos, 2009) a teda zvyčajne dochádza k rozsiahlym škodám podľa typu aplikácie.

Problém spojený s funkciami a titulmi diskutuje v psychologickej rovine C.G.Jung (Jung, 2000). Ukazuje na príklade persóny, čo znamená udelenie titulu a čo znamená ustanovenie jednotlivca do funkcie. Pokiaľ dôjde k nekritickému vnímaniu svojich výsledkov a bez overenia v praxi zavedenia do postupov s tým, že dotyčný získa autoritu udelením titulu alebo udelením funkcie, či oboje, dochádza k aplikácii princípu podriadený autorite. Zvlášť markantné je to u vysokoškolských profesorov, ktorý sú zvyčajne dobre teoreticky sčítaní a pripravení na diskusiu, ale pokiaľ nemajú výsledky vedeckých výskumov overené v primeranom experimente, nemajú reálne údaje, pričom teórie sú proste teórie, ktorých výsledky sú ovplyvňované cielene voľbou vstupných parametrov tak, aby bol dosiahnutý želaný výsledok na výstupe.  Teoreticky orientovaní vedci majú kopec vedeckých článkov v renomovaných časopisoch a to si je potrebné vážiť – poskytujú odbornej obci výsledky svojho vedeckého výskumu. Spoločensky ťažkou situáciou je, keď vedec zo základného výskumu presadzuje svoje vedomosti do praxe bez toho aby ich zmenil na znalosť.  Takýto vedec zvyčajne nemá reálnu predstavu o čo ide a dokonca neovláda ani znalostnú krivku, či procesy spojené s pretváraním vedomosti na znalosť. Keďže má pedagogický a vedecký titul a možno aj funkciu, svoje myšlienky presadzuje s roviny autority MAJITEĽA  PRAVDY. Je to len iná forma v ktorej si autorita podriaďuje poslucháčov. Existuje celý vejár spôsobov tohto pôsobenia na vedomie ľudí, ale podstatou je podriadiť si ako autorite verejnosť či podriadených. (Milgram, 2009). Zásadným argumentom je: ja som vedec a mám vyše sto vedeckých článkov.  My sme teoretici a my hovoríme druhým, čo majú robiť. Ak je to univerzitný pedagóg, potom má psychologickú situáciu pomerne jasnú, predstavuje autoritu pre študentov. Nie je žiadny problém uveriť v seba, zvlášť keď študent svojim chovaním každý deň potvrdzuje autoritu profesora.

Jediným racionálnym spôsobom, ako je možné odlíšiť vedomosti od znalostí je existencia reálneho produktu. Ak sa spýtate, kde môžete vidieť ako dlhodobo funguje primeraný experiment, ktorý je založený na deklarovanom riešení – častokrát sa vedec urazí. Vy mu neveríte?

Vo vede akoby nastala nová disciplína, vedomosti prehlasovať za znalosti a s utoritou MAJITEĽA PRAVDY si vynucvať ich prijatie spoločnosťou, často aj za cenu vedomého klamstva. Sú to teda praktické postupy fašizmu, ktoré sú využívané na presadzovanie nových myšlienok so základným akcentom podriadenosti autorite, často v kombinácii s klamstvom.

[1]Asi sa zhodneme na tom, že parlament je to najsvätejšie miesto, kde by sa malo naozaj súťažiť len slovami, nemala by tam byť hystéria, prejavy, ktoré vidíme na ulici, demonštrácie, urážanie, hanenie, ale asi by to malo byť miesto, kde vznikajú tie najlepšie zákony, ktoré uľahčia, pomôžu, možno aj zabezpečia následne potrestanie tých ľudí, ktorí si to nezaslúžia“. Andrej Danko.

Súvisiace články

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info

Cookies