Prípad advokáta Martina Ribára je výnimkou. Som naozaj „výnimkou“?
Od roku 2002 som pracoval v advokácii, najskôr ako advokátsky koncipient, od 1.1.2006 do dňa 28.10.2019 ako advokát, pričom ťažiskom mojej advokátskej činnosti bolo trestné právo.
Dňa 28.10.2019 som bol zadržaný, obvinený, následne vzatý do väzby – ako inak – kolúznej a preventívnej. Vo väzbe som strávil viac ako rok a pol.
Počas tejto doby rozhodoval o väzbe (vzatie do väzby, opakované rozhodovanie o predĺžení lehoty trvania väzby, moje žiadosti o prepustenie z väzby)celkovo 9x Špecializovaný trestný súd a následne 9x ako sťažnostný súd Najvyšší súd SR.
Dňa 14.5.2021 som bol na základe Nálezu Ústavného súdu SR III. ÚS 33/2021 zo dňa 13.5.2021 bezodkladne prepustený z väzby na slobodu –tento Nález bol publikovaný dňa 14.5.2021 na Právnych listoch – http://www.pravnelisty.sk/rozhodnutia/a964-ku-koluznej-vazbe-preventivnej-vazbe-a-k-nadkvalifikovaniu-skutku-policiou-nalez-vo-veci-advokata-judr-martina-ribara
Spomínaný Nález Ústavného súdu SR spôsobil „rozruch“ v justičnej sfére, Ústavný súd SR vytkol viaceré závažné pochybenia v rozhodovaní o väzbe tak konajúcim súdom, ako aj OČTK v ich konaní.
Viacerí predstavitelia justície – tak Ministerstva spravodlivosti SR či zástupcovia dotknutých súdov, ale aj Špeciálny prokurátor GP SR – sa vyjadrovali v tom duchu, že sa v žiadnom prípade nejedná o systémové zlyhanie, ale „prípad advokáta Martina Ribára je výnimkou“, jedná sa o „výnimočné pochybenie pri rozhodovaní o väzbe advokáta Martina Ribára“.
Boli pochybenia označené Ústavným súdom SR v Náleze Ústavného súdu SR III. ÚS 33/2021 zo dňa 13.5.2021 skutočne len „výnimkou“ – „výnimočným pochybením pri rozhodovaní vo väzobnom konaní“?
Môj obhájca Mgr. Pavol Antoš počas môjho väzobného stíhania podal celkovo 3 Ústavné sťažnosti o porušovaní mojich základných práv a slobôd pri rozhodovaní o mojej väzbe.
Aj v ďalších dvoch prípadoch boli sťažnosti môjho obhájcu prijaté na ďalšie konanie zo strany Ústavného súdu SR, a Ústavný súd SR vydal ďalšie 2 Nálezy v môj prospech o porušení základných práv a slobôd:
– Ústavný súd SR Nálezom zo dňa 30.9.2021 sp. zn.: II. ÚS 299/2021-64 rozhodol, že Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. novembra 2020 sp. zn.: 1 Tost 28/2020 bolo porušené základné právo JUDr. Martina Ribára na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
– Ústavný súd SR Nálezom zo dňa 2.12.2021 sp. zn.: II. ÚS 373/2021-45 rozhodol, že postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tp 10/2019 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost 10/2021 a jeho uznesením z 9. marca 2021 bolo porušenézákladné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
Nižšie poukazujem na najdôležitejšie závery Ústavného súdu SR v oboch Nálezoch (z dôvodu extrémneho rozsahu nepripájam celé znenia Nálezov, podľa spisových značiek je možné si ich v prípade záujmu jednoducho vyhľadať):
Nález Ústavného súdu SR zo dňa 30.9.2021 sp. zn.: II. ÚS 299/2021:
Podstata námietok sťažovateľa v súvislosti s namietaným porušením jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, resp. práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru je založená na jeho tvrdení, že k porušeniu jeho práv konajúcimi súdmi malo dôjsť jednak tým, 1. že sa vôbec nevysporiadali s jeho námietkou kvalifikácie predmetného skutku nie ako trestného činu vydierania, ale ako trestného činu marenia spravodlivosti, a zároveň k porušeniu jeho práv konajúcimi súdmi malo dôjsť tým, 2. že sa náležite nevysporiadali s jeho námietkou, že predmetný skutok ani vôbec nie je trestným činom, keďže nebol zabezpečený žiadny dôkaz svedčiaci o tom, že sa sťažovateľ mal dopustiť hrozby násilím.
Nevysporiadanie sa s relevantnými námietkami obhajoby vo väzobnom konaní – Ústavný súd po ústavnom prieskume napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (a príslušnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia špecializovaného súdu, na ktorého dôvody poukazuje a stotožňuje sa s nimi najvyšší súd, pozn.) konštatuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu samostatne a ani v spojení s napadnutým uznesením špecializovaného súdu nedáva odpovede na sťažovateľove relevantné námietky, ktoré by sťažovateľ po roku strávenom vo väzbe nepochybne dostať mal.
Nevysporiadanie sa s relevantnými námietkami obhajoby vo väzobnom konaní – Relevantným otázkam formulovaným sťažovateľom v konaní o jeho väzbe nebola zo strany najvyššieho súdu poskytnutá náležitá odpoveď, a preto ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd napadnutým uznesením porušil základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj právo sťažovateľa na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
Nevysporiadanie sa s právnou „nadkvalifikáciou“ skutku – Najvyšší súd sa v napadnutom uznesení (a ani predtým špecializovaný súd) náležite nevysporiadal ani s námietkou kvalifikácie predmetného skutku nie ako trestného činu vydierania, ale ako trestného činu marenia spravodlivosti, hoci obhajoba poukazovala na konkrétne rozhodnutia trestných súdov a konkrétnu právnu teóriu, ktoré definujú trestný čin marenia spravodlivosti ako špeciálnu skutkovú podstatu vo vzťahu k trestnému činu vydierania v prípadoch, keď k spáchaniu skutku malo dôjsť násilím alebo jeho hrozbou. Išlo pritom o zásadnú námietku sťažovateľa, keďže v prípade kvalifikovania skutku uvedeného v bode 6 obvinenia nie ako trestného činu vydierania, ale ako trestného činu marenia spravodlivosti by boli podmienky na prepustenie sťažovateľa z väzby podstatne odlišné a pre neho priaznivejšie. Je pritom nepochybné, že na túto námietku sťažovateľa mohol najvyšší súd reagovať aspoň v minimálnom rozsahu – poukázaním na stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. 3/2012, ako to dodatočne urobila podpredsedníčka najvyššieho súdu vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti sťažovateľa.
Nevysporiadanie sa s právnou „nadkvalifikáciou“ skutku – V súvislosti s názorom najvyššieho súdu, že vo vzťahu ku kvalifikácii skutku bude ťažisko dokazovania pred súdom, ústavný súd konštatuje, že ide o názor z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľný. Ústavný súd zdôrazňuje, že súd, ktorý o väzbe rozhoduje, je povinný skúmať ako jednu z tzv. materiálnych podmienok dôvodov väzby aj to, či zistené skutočnosti, teda aj dosiaľ vykonané dôkazy, nasvedčujú tomu, že sa stal skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, a či skutok vykazuje znaky trestného činu. Skúmanie tzv. materiálnych dôvodov väzby je zákonnou podmienkou pre vzatie obvineného do väzby či pre ďalšie trvanie väzby. Súd preto nesmie vychádzať iba formálne z uznesenia o vznesení obvinenia, ale musí skúmať a hodnotiť dôkazy, ktoré k vzneseniu obvinenia viedli. Ak dokazovanie nepotvrdzuje, že sa stal skutok uvedený v uznesení o vznesení obvinenia, nie je naplnená väzobná podmienka. Podstatná je aj právna kvalifikácia skutku, ktorý sa obvinenému kladie za vinu. Takéto skúmanie je dôležité práve z dôvodov, aby sa zabránilo tzv. účelovému nadkvalifikovaniu skutku zo strany polície, čo má za následok napríklad dlhšie trvanie väzby alebo prísnejšie podmienky pre prepustenie z väzby na slobodu, ako to mohlo byť aj vo veci sťažovateľa (m. m. III. ÚS 33/2021).
Nález Ústavného súdu SR zo dňa 2.12.2021 sp. zn.: II. ÚS 373/2021:
Podstata námietok sťažovateľa– Sťažovateľove námietky formulované v ústavnej sťažnosti smerujú jednak proti uzneseniu najvyššieho súdu č. k. 4 Tost 10/2021 z 9. marca 2021, ktorému sťažovateľ vytýka, že v ňom obsiahnuté právne názory, ktorými najvyšší súd ako sťažnostný súd podporil dôvodnosť jeho preventívnej väzby, sú nesprávne a svojvoľné, v druhom rade sa dotýkajú postupu Špecializovaného trestného súdu, ako aj postupu najvyššieho súdu pri prejednávaní jeho žiadosti o prepustenie z väzby zo 7. januára 2021, ktoré (postupy) podľa mienky sťažovateľa nespĺňali požiadavku urýchlenosti prejednávania väzobných vecí.
Rýchlosť prejednávania väzobných vecí – doručovanie rozhodnutí o väzbe – Z uvedeného prehľadu ďalej vyplýva, že okamihom, keď bol najvyšší súd objektívne spôsobilý pristúpiť k rozhodovaniu o sťažovateľom uplatnenej sťažnosti, bol 26. február 2021, keď sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu doručil konajúcim súdom písomné odôvodnenie svojej sťažnosti. Najvyšší súd druhostupňové rozhodnutie vydal, vyhotovil a spolu so spisovým materiálom Špecializovanému trestnému súdu predložil s odstupom až 41 dní odo dňa, keď bol objektívne spôsobilý o sťažnosti rozhodnúť, čo je doba, ktorá štandardnú odporúčanú maximálnu lehotu jedného mesiaca prekročuje.
Táto situácia je navyše znásobená ďalším negatívnym momentom pričítateľným na vrub Špecializovanému trestnému súdu,a to tým, že po vrátení spisového materiálu s priloženým druhostupňovým väzobným rozhodnutím najvyšším súdom Špecializovanému trestnému súdu tento zabezpečil doručenie druhostupňového väzobného rozhodnutia najvyššieho súdu sťažovateľovi s odstupom ďalších 21 dní.
V kontexte uvedeného sa tak námietka sťažovateľa o porušení požiadavky urýchleného rozhodovania o zákonnosti trvania jeho väzby postupom Špecializovaného trestného súdu a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie zo 7. januára 2021 v zmysle záruk vyplývajúcich z označených článkov ústavy a dohovoru javí ústavnému súdu ako opodstatnená. Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tp 10/2019 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost 10/2021 boli porušené základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a právo sťažovateľa na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
Absencia jasných a zrozumiteľných dôvodov o opodstatnenosti ďalšieho trvania väzby – preventívnej väzby – V uvedenom bode ústavný súd poukazuje na svoj predchádzajúci nález č. k. III. ÚS 33/2021 z 13. mája 2021 (prvý Nález ÚS SR vo veci advokáta Martina Ribára) týkajúci sa predchádzajúceho väzobného rozhodnutia v rámci totožnej trestnej veci sťažovateľa, v ktorom ústavný súd konštatoval, že v odôvodnení (chronologicky predchádzajúceho) uznesenia najvyššieho súdu č. k. 3 Tost 34/2020 z 12. augusta 2020 o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu o nevyhovení žiadosti o prepustenie sťažovateľa z väzby chýbajú jasné a zrozumiteľné dôvody, z ktorých by bolo možné vyvodiť opodstatnenosť ďalšieho trvania väzby, a preto dôvody ďalšieho trvania väzby u sťažovateľa neexistujú, čo bolo dôvodom na konštatovanie porušenia práv sťažovateľa a zrušenia citovaného uznesenia najvyššieho súdu. Zdôvodnenie preventívnej väzby je v aktuálne namietanom uznesení najvyššieho súdu č. k. 4 Tost 10/2021 z 9. marca 2021 podporené v podstate rovnakou argumentáciou, akú najvyšší súd prezentoval vo svojom časovo predchádzajúcom uznesení č. k. 3 Tost 34/2020 z 12. augusta 2020 zrušenom citovaným nálezom ústavného súdu. Ústavný súd ju teda opätovne hodnotí ako nedostatočnú pre zdôvodnenie a podporenie väzby sťažovateľa a z uvedených dôvodov konštatuje, že uznesením najvyššieho súdu č. k. 4 Tost 10/2021 z 9. marca 2021 boli porušené základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručené čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj jeho právo na slobodu a bezpečnosť zaručené čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
Dá sa jednoznačne skonštatovať, že vo všetkých troch Nálezoch Ústavného súdu SR sa nachádzajú argumenty o:
– nevysporiadaní sa konajúcich súdov s právnou „nadkvalifikáciou“ skutkov
– absencii riadneho zdôvodnenia väzobných rozhodnutí, ktoré dávajú odpoveď na RELEVANTNÉ väzobné námietky
– absencia jasných a zrozumiteľných KONKRÉTNYCH dôvodov na ďalšie trvanie väzby
– odvolávanie sa na predchádzajúce rozhodnutia väzobných súdov ako argument odôvodňujúci ďalšie trvanie väzby
Ešte počas môjho väzobného stíhania som prostredníctvom svojho obhájcu zverejnil na Právnych listoch dňa 5.4.2021 článok „Negatívne trendy v rozhodovaní väzobných súdov (najmä v skupinových veciach) z pohľadu väzobne stíhaného advokáta JUDr. Martina Ribára“ – http://www.pravnelisty.sk/clanky/a952-negativne-trendy-v-rozhodovani-vazobnych-sudov-najma-v-skupinovych-veciach-z-pohladu-vazobne-stihaneho-advokat
Opakovane dávam do pozornosti právnickej verejnosti zvláštny „fenomén“ – odvolávanie sa konajúcich súdov na predchádzajúce rozhodnutia väzobných súdov ako dôvod na ďalšie trvanie väzby s tým, že od „ostatného rozhodnutia“ sa „NIČ PODSTATNÉ ZMENIŤ NEMOHLO“ – nie NEZMENILO – ale ZMENIŤ NEMOHLO!, resp. že od ostatného rozhodnutia o väzbe uplynula KRÁTKA doba– a teda nevysporiadanie sa s novými väzobnými námietkami obvinených s bezobsažným odvolaním sa na predchádzajúce väzobné rozhodnutia.
(k argumentu o uplynutí KRÁTKEJ doby – do momentu vlastnej osobnej skúsenosti pobytu vo väzbe som si myslel, že „rozumiem“ mojim klientom, ktorí boli vo väzbe a vraveli mi o „inom“ plynutí času vo väzbe ako na slobode – jeden deň vo väzbe vie byť nekonečný, a týždeň vo väzbe je niekedy „večnosť“, mesiac je niečo šialené – píšem o niečom, čo som zažil na vlastnej koži, „nemudrujem“ o niečom, čo som nezažil)
Žiaľ drvivá väčšina popisovaných „negatívnych trendov v rozhodovaní väzobných súdov“ pretrváva dodnes – v ostatnej dobe došlo zo strany Ústavného súdu SR k vydaniu viacerých Nálezov týkajúcich sa rozhodovania vo väzobných veciach – o porušovaní základných práv a slobôd obvinených vo väzobnom konaní –nie je tých rozhodnutí Ústavného súdu SR o pochybeniach vo väzobných konaniach naozaj „AKOSI“ priveľa?
Naozaj bol môj prípad povestnou „výnimkou“, alebo skôr „výnimkou potvrdzujúcou pravidlo“?
PS: bez akejkoľvek irónie, skôr so smútkom z toho, že toto vlastne musím napísať – nie, nepíšem tento článok na objednávku „niekoho“, nie, nechcem návrat mafie ani nič podobné – som úplne apolitický a vždy som aj bol – chcem iba jediné – spravodlivý proces tak pre mňa, ale aj pre všetkých – akákoľvek očista spoločnosti, justície či čohokoľvek sa nemôže diať „nečistými“ prostriedkami:
– „Z nepráva nemôže vzniknúť právo“ – „EX INIURIA IUS NON ORITUR“.
– „Spravodlivosť nemá byť nikomu odoprená – „IUSTITIA NEMINI NEGANDA“
zdroj: Právne listy