V čase pandémie si cenzúru zlízol doktor Igor Bukovský, ktorého Youtube, teda súkromná spoločnosť, jednoducho zablokovala a zrušila, zvyšok “pomätených odborníkov” Ján Lakota, Pavol Török, Ján Baránek a ďalší mali “len” zákaz vystupovať v médiách hlavného prúdu. Príchodom Jaroslava Naďa z Ameriky a položením okupačnej zmluvy na stôl už je cenzúrou zasiahnutá väčšina odborníkov, ktorá bola proti tomuto videniu sveta, čo vyvrcholilo až k blokovaniu web stránok, ktoré nevyhovujú heslu “S USA na večné časy”.
Z prezidentky Zuzany Čaputovej sa, po podpise okupačnej zmluvy, stala podľa jej odporcov šíriteľka nenávisti voči inému názoru. Čo je povedané v mainstreame s dôvetkom “nemožné overiť z nezávislého zdroja” sa stala svätá a nespochybniteľná pravda, o ktorej sa nediskutuje.
Už neplatí výrok nebohého Karla Kryla: “Politikom sa neverí, politici sa kontrolujú. Verí sa v Boha, verí sa v prírodu, verí sa v krásu, verí sa v myšlienku, ideu.” Politikom tým pri moci sa verí nezištne, Boh sa stal marketingovým slovom pre niektorých zbabelcov v politike, prírodu ideme likvidovať s cieľom poraziť nového nepriateľa z Východu, myslieť niečo iné je zakázané a idey napr. aj tie o mieri sa stávajú trestnými, lebo vojnoví štváči tvrdia, že propagáciou mieru sa podporuje vojna.
Arogancia sa stala synonymom odbornosti, za ktorú veľmi škaredí (vo vnútri) a zakomplexovaní politici, ktorí nevedia ako sa dostali k moci, schovávajú. Bohorovnosť časti spoločnosti, paradoxne menšiny, nepozná hranice. “O faktoch sa nediskutuje,” výrok istej Zuzany Kovačič Hanzelovej vystihoval dobu pandémie, ale ešte viac vystihuje dobu, v ktorej sme sa ocitli podpisom vazalskej zmluvy.
Hlboké predklony pred členmi americkej administratívy sú ešte odpudivejšie ako tie, keď predstavitelia Československa trčali zo zadku Sovietskemu zväzu. Slobodu slova obmedzujú pod zámienkou trávenia studní, vznikajú “indexy” zakázanej literatúry, divadelných hier a umelcov. Tí, čo prežili komunizmus už tvrdia, že “Narodený v komunizme, umriem v komunizme,” stotožnení so slovami Jarka Nohavicu, ktorého koncerty sú opäť zakázané.
Čo príde po cenzúre? Koniec slobodných volieb? Koniec slobody vierovyznania? Politickí väzni? Tieto otázky boli ešte nedávno šialené, ale dnes sa stávajú reálnym a mrazivým rizikom pre svet aký ho poznáme! Čo ich zastaví, ak v snahe pretlačiť heslo “S USA na večné časy” podpísali vazalskú zmluvu, o ktorej sa nesmie hovoriť?