Aj tento týždeň mi pripomenul, v akom pokročilom rozklade sme vzhľadom na dodržiavanie právnych noriem i určitej štábnej kultúry.

Vynášanie informácií z bezpečnostných zložiek, či neverejného rozhodovania justičných zložiek sa stalo normou (viď zverejnenie výsledkov hlasovania senátu v prípade vraždy Jána Kuciaka, ktoré malo byť tajné).

Autority, ktoré bývajú v iných krajinách zdržanlivé, aby sa dodržala dôstojnosť stavu, napríklad sudcovského, sú vo viac, či menej otvorených konfliktoch (napríklad výrazne rozdielne komentáre rozsudku v rovnakom prípade od prominentných sudcov Hrubalu a Mazáka).

V uplynulých mesiacoch sme videli, ako médiá rozhodujú o tom, kto napríklad môže alebo nemôže byť šéfom štátnej ochranky (jedna z najbizarnejších sérií článkov, aké som na bezpečnostné témy vôbec kedy videl), kto spáchal podvod či sériu zločinov (kauzy Hlávková, či Čistý deň, kde sa prakticky nič z údajne dramatických vecí nepotvrdilo).

Aby nedošlo k omylu: ja plne uznávam, že sú momenty, keď sa musia niektoré normy, či pravidlá porušiť, aby zvíťazil vyšší princíp, tam, kde je napríklad spravodlivosť úplne evidentne zablokovaná.

Ale ešte raz, to, ako sa to stalo bežnou praxou, ako namiesto profesionálnych kritérií rozhoduje tlak tých, ktorí majú široký verejný priestor, to je už desivé.

A takisto uznávam, že prvoradé je, aby inštitúcie fungovali, aby ich riadili kompetentní ľudia. Ale paralelne s tým, ako sa budeme snažiť toto dosiahnuť, bude treba obnovovať úctu k zákonu, pravidlám, k autorite inštitúcií. A vôbec to nebude ľahké.

Ale teraz sme na ceste do pekla. Dláždenej, samozrejme, peknými slovami a vraj dobrými úmyslami.