Je dôležité si to pripomínať, pretože celý príbeh ukazuje, ako naša spoločnosť nefunguje. Médiá dokážu dôležité procesy nabúrať pomerne primitívnymi, ale účinnými kampaňami. Výsledkom je dlhotrvajúci chaos v politike a vo fungovaní štátu. Školstvo je len príklad, ale dôležitý.
Pripomeniem, o čo vtedy išlo: po masívnej mediálnej kampani skupinka prevažne bratislavských aktivistov vyhlásila „štrajk“ za vyššie platy učiteľov. Štrajk mal podobu, akú nepoznáme zo žiadnej európskej krajiny (v niektoré dni niektorí učitelia neprišli do školy). Tento štrajk karpatského typu navyše skončil fiaskom. Všetkých pedagógov v našom školstve je približne 90 tisíc (z toho cca 10 tisíc na VŠ). Do danej aktivity sa zapojilo 13 tisíc, čiže len maličký zlomok. Aj to naozaj veľmi nerovnomerne, takmer nikde neštrajkovala celá škola. Ešte raz, fiasko.
„Štrajk“ bol pritom čisto politickou akciou, čo bolo zjavné z jeho načasovania a mediálnych manévrov:
Predchádzalo mu normálne kolektívne vyjednávanie o platoch vo verejnom sektore. Pred ním ani tesne po ňom sa neozývali žiadne hlasy o tom, že ak nebudú pedagógom zvýšené o toľko a toľko, bude štrajk (úprimne, mne by to aj pomohlo, pretože na kolektívnom vyjednávaní sa všetci odborári, okrem školských, postavili proti tomu, aby sa učiteľom platy zvyšovali výrazne viac, ako ostatným zamestnancom). O štrajku sa začalo hovoriť až v rámci predvolebnej kampane.
Články o bratislavských aktivistoch a ich možnom „štrajku“ dlho patrili medzi najmenej čítané na všetkých portáloch (ak niekto chce, určite sa to dá overiť aj spätne). Napriek tomu ich médiá, ktoré sa inak oháňajú tým, že oni robia len službu čitateľom, sústavne nasadzovali. Situácia sa zmenila až vtedy, keď prišli bombastické titulky o tom, že je vyhlásený „štrajk“. Pokrytie bolo bezprecedentné: niekoľkominútový vstup o „štrajku“ v hlavnej spravodajskej relácii Markízy, niekoľko úvodných strán novín venovaných „štrajku“ v SME a podobne. Toto by ste nenašli pri takmer žiadnej inej udalosti.
Akonáhle bolo po voľbách, štrajky ani aktivisti už opäť nikoho nezaujímali. Crmoman sa ešte snažil zviditeľňovať nejakými „protestami“, na ktoré mu prišlo dvadsať ľudí (známych a kolegov), dokonca sa snažil znovu o štrajk, ale po voľbách to už proste nemalo mediálne pokrytie.
„Štrajk“ sa konal napriek tomu, že to bolo celé úplne zjavne kontraproduktívne. Prieskumy verejnej mienky totiž dlhodobo ukazovali, že väčšina verejnosti je proti výrazne vyšším učiteľským platom, dokonca ju takéto reči dráždia. Prísť s touto témou práve počas predvolebnej kampane teda bolo pragmaticky nezmyselné: cieľom malo byť čo, tlačiť politikov do toho, aby si v kampani poškodili prijatím opatrenia, ktoré väčšina verejnosti nechcela? Navyše by to bolo pod tlakom malej skupinky nepopulárnych ľudí? Veď by to vládu úplne zhodilo.
Niektorí „štrajk“ potom ospravedlňovali (boli ľudia, ktorí to najprv podporovali, potom im došlo, že to celé nebolo veľmi účelné) tým, že sa vraj aspoň o školstve začalo hovoriť (nie je to pravda, počet článkov o školstve v médiách výrazne narástol už priamo po mojom nástupe za ministra a, naopak, po mojej odchode prudko poklesol) a spoločnosť vraj začala uznávať dôležitosť učiteľov. Lenže veľký prieskum, ktorý po štrajku robil Sociologický ústav SAV ukázal, že sa postoje vôbec nezmenili, a to naprieč politickým spektrom: voliči všetkých strán boli proti výraznejšiemu zvyšovaniu učiteľských platov.
Prečo k celej aktivite došlo? Základom je, samozrejme, to, že kvalitný učiteľ by objektívne mal zarábať oveľa viac, ako väčšina učiteľov dnes na Slovensku zarába. To som hlásal aj bez aktivistov a dokonca som si organizoval vlastný „štrajk“: s predstaviteľmi stavovských organizácií som sa snažil dohodnúť, že úplne tesne, niekoľko dní, pred voľbami spoločne vystúpime a povieme, že sme sa dohodli, že priamo v programovom vyhlásení vlády po voľbách musia byť zakotvené určité veci týkajúce sa školstva (vrátane zvýšenia platov). Toto som začal organizovať už mesiace pred tým, ako so svojím „štrajkom“ vystúpili aktivisti. Ak s tým vystúpi „celé školstvo“ reprezentované stavovskými organizáciami plus minister, má to, samozrejme, inú váhu ako krik pár aktivistov.
„Štrajk“ tú atmosféru ale úplne narušil, nakoniec aj stavovské organizácie, ktoré priamo na môj popud rokovali, vyšli s úplne nereálnymi požiadavkami (vrátane toho, aby nástupný plat vysokoškolského profesora bol 3000 eur a podobné šialené nezmysly). Potom sa mi ospravedlnili, že sa cítili pod obrovským tlakom médií, aby prišli s čo najväčšími požiadavkami.
Celá aktivita mala dva dôsledky:
- Katastrofálne dopadla na školstvo. Niektorí aktivisti ako svoje víťazstvo síce šírili, že som musel odísť, ale to, že by som odišiel priamo kvôli štrajku, je hlúposť. Vec sa mala tak, že som si za rok vo funkcii narobil obrovské množstvo nepriateľov: od majiteľov súkromných vysokých škôl, ktoré sa pod mojím tlakom išli zatvoriť, až po „podnikateľov“ s eurofondami, ktorým som zatváral kohútiky (napríklad pred voľbami som vydal príkaz, aby sa väčšina príprav na projekty v novom eurofondovom období proste stopla – bolo to úplne neúnosné, stále som počul o „lobistoch“, ktorí sa na všetkých politických úrovniach aj cez úradníkov snažili tlačiť rôzne katastrofálne projekty). A asi ani nemusím spomínať veci ako národný futbalový štadión. To ale samozrejme znamenalo, že všetci moji nepriatelia potrebovali, aby mi klesla verejná popularita (ktorá bola dosť vysoká) a mohli vtedajšiemu premiérovi argumentovať, že treba zmenu. To sa naozaj podarilo a už niekoľko týždňov pred voľbami som mal informácie, že po voľbách dostane rezort SNS (tam to potom išlo ako po masle, okamžite sa podpísal dodatok k štadiónu, prerobili sa eurofondové výzvy, obnovili sa akreditácie pochybným vysokým školám). To som, mimochodom, vtedy priamo povedal aj Crmomanovi a spol, že im blahoželám k tomu, že ministerstvo dostane SNS.
Mojím odchodom sa zároveň okamžite zrušili všetky navyšovania financií: vláda odignorovala, že mi schválila 100 miliónov eur na nové programy APVV, Smer odignoroval, že sa verejne zaviazal okamžite po voľbách začať s rekonštrukciou internátov, stavať učiteľské byty, atď. Začal sa rozpad analytickej jednotky, tým, že Lubyová vyhodila dlhoročného, šikovného riaditeľa. Takisto zablokovala transformáciu SAV (zákon sa dokončil práve za mňa). Atď, atď.
- Druhý dopad bol na diskusie o školstve. Tie boli dlhodobo otrasné, priznám sa, že chodiť na verejné diskusie s aktivistami bolo naozaj mentálne náročné: ľudia bez vzdelania, bez znalostí o školstve vykrikovali, čo si oni predstavujú, že treba urobiť. Ale médiá to svojimi kampaňami ešte výrazne zhoršili. Učili ľudí, že je úplne v poriadku hulákať čisté nezmysly. Platí do doteraz, aj tu často vidíte niekoho, kto sa ma teatrálne pýta, čo som so školstvom dosiahol. Podľa mňa veľa, ale, samozrejme, za rok a štyri mesiace by rezort tak, aby to jasne videl bežný občan, nezmenil ani Warren Buffett. Ale tu sa vtedy normálne hlásalo, že školstvo sa dá zmeniť nejakými pár deklaráciami, alebo, že zvyšovať platy učiteľov, je vlastne úplne jednoduché (preboha, sú to obrovské objemy štrukturálnych výdavkov, za situácie, ešte raz, keď aj verejnosť je skeptická a určite o niečom takomto ďalekosiahlom nemôže rozhodnúť minister školstva, to je úplne mimo jeho právomocí a možností).
Bizarné bolo sledovať, akých lží sú zúčastnení schopní. Toto veselo fičalo už dávno pred štrajkom. Niekoľko príkladov:
– bulvár zverejnil informáciu, že nosím hodinky za 1500 eur. Iste, spomedzi všetkých politikov, ktorých uviedli, to bola najnižšia suma, ale ani tá nebola pravdivá. Stáli 120 eur. Odfotil som ich úplne zblízka, aby bolo jasne vidieť značku a typ, zverejnil som to, a žiadal som opravu. Samozrejme, nič.
– zverejnili sme, aké sú reálne príjmy učiteľov na Slovensku. Lebo tabuľkové platy sú naozaj nízke, ale s rôznymi príplatkami má v skutočnosti časť učiteľov na svoje regióny nie úplne najhoršie príjmy. Počítal to IVP, ktorý sa teraz rozpadol. Aktivisti úplne drzo na to proste povedali, že som si tie čísla len vymyslel, médiá to zopakovali a hotovo. Podobne som darmo poukazoval na to, že hlásajú čisté bludy, keď tvrdia, že českým učiteľom sa za tri roky zdvihli platy o, tuším, 40 percent, a že je to predsa ľahko overiteľné – nič, hlásali to ďalej, médiá necítili nijakú potrebu ich konfrontovať s tým, či je to naozaj pravda.
– Poslanci za SaS ma išli v parlamente odvolávať okrem iného za to, že sa údajne stratil pol milión eur v MPC. On sa pritom nikdy nestratil, došlo tam len k vážnemu pokusu o podvod (pomerne častý aj v súkromných firmách – niekto sfalšuje dodávateľský email a pošle „informáciu o zmene bankového spojenia“), ktorý sa, našťastie, prekazil a banka peniaze zadržala. Napriek tomu poslanec Galko za SaS pokojne vyhlásil čistú lož, že peniaze sa našli deň pred mojím odvolávaním, a médiá to pokojne papagájovali ďalej. Poslankyňa za SaS Nicholsonová ako svojho asistenta zamestnala bývalého finančného riaditeľa danej inštitúcie, z ktorého som vraj ja spravil obetného baránka, lebo vraj boli zodpovední iní ľudia. A do nemoty to opakovala. Po niekoľkých mesiacoch vyšetrovanie ukázalo, že daný pán si okrem iného peniaze organizácie posielal na čas na svoj súkromný účet!!!!!!! Vtedy ho na hodinu prepustila. Ale to médiá nijako nerozoberali.
Takto by sa dalo pokračovať. Kým ja som čistil ministerstvo, ako sa dalo (a to naozaj nie je jednoduché, nefunguje to tak, že „vydáte pokyn“ alebo spravíte nejaký prejav, to sú hodiny a hodiny, počas ktorých zisťujete, v akom stave sú jednotlivé projekty, čo je v poriadku alebo neporiadku so zmluvami, ktorá časť školstva má aký názor na niektoré legislatívne aspekty, atď.) z médií a od aktivistov sa na mňa valili nové a nové kýble špiny.
Mimochodom, to neskončilo dokonca ani voľbami. Ešte niekoľko mesiacov vzrušení aktivisti, a celkovo kaviarenské kruhy, šírili o mne totálne klamstvá. Taký Viktor Križo, učiteľom na elektronickom fóre vysvetľoval, ako som na ministerstve „kradol ako straka“ už ako štátny tajomník zodpovedný za eurofondy. Podobne vysvetľoval Roman Baranovič (riaditeľ školy Narnia), tu si dovolím dlhšie citovať, ako som vraj „fungoval ako štátny tajomník zodpovedný za eurofondy a pod ktorého strazou sa zrealizovalo niekoľko kvalitných euro zlodejín … veď kto by si dnes pamätal na elearningové vzdelávanie pastierov kôz za 12 miliónov eur alebo na portál výchovných poradcov za 6 miliónov, alebo na učebnú pomôcku – sifónové koleno za 300 eur, alebo na portál VUDPaPu za 4 milióny, za portál na podporu tvorby školských vzdelávacích programov, alebo nebodaj portál v projekte sústava povolaní za dákych 20 miliónov, alebo na portál digitálnych vzdelávacích objektov za ďalších x miliónov.“
Až na to, že ja som štátnym tajomníkom bol tri mesiace, pričom eurofondy som vôbec na starosti nemal a ešte tri mesiace predtým som bol poradcom ministra. Pred tým som s ministerstvom ani eurofondami absolútne nič v živote nemal. Ale to vôbec takýmto hajzlíkom neprekáža v šírení úplnej špiny.
A máva to naozaj bizarné formy. Ja som si dokonca ešte pred pár mesiacmi na jednom internetovom fóre od takýchto „aktivistov“ a „angažovaných učiteľov“, ktorí začali rozoberať moju osobu, prečítal úplne bizarné informácie o tom, ako vraj mám najmä rád drahé obleky (tie pritom nosím nerád a odkedy som prestal byť ministrom, tak maximálne päťkrát do roka, na nejaké formálne príležitosti), dokonca drahé autá (ja som v živote ani len nešoféroval niečo, čo by sa dalo označiť ako luxusné auto, niežeby ešte vlastnil). A takýchto nezmyslov tam vyprodukovali desiatky!!!!!!
Mimochodom, za zmienku stojí ešte jedna drobnosť. Ak ja na Facebooku poviem, že vláda je banda magorov (podotýkam, že ja v takýchto, zriedkavých, prípadoch zdôvodním, prečo to slovo použijem), tak kaviareň vydá komentár, že exminister by sa mal slušnejšie vyjadrovať. Keď naopak, mňa ľudia ako Baranovič (riaditeľ školy, a inak známy viacerých novinárov) tiež online častujú nevyberavými prívlastkami, žiaden novinár, ktorý sa na to pozerá, k tomu nič nepovie. A, čo je oveľa horšie, nikto z nich sa neozve ani vtedy, keď ten šíri také úplne brutálne lži, aké som práve spomenul.
A ak už spomínam aktivistu Križa, ten nakoniec pookydával aj kolegov z vlastnej školy a odišiel odtiaľ, aj celkovo od učenia (zamestnal ho Crmoman v ich aktivistickom združení SKU).
Inými slovami, školské aktivistické kruhy sú preplnené ľuďmi, ktorí bežne klamú (tu som to uvádzal na vlastnom príklade, ale napísal som dosť textov, vrátane novinových komentárov, kde som to ukazoval aj širšie), sú nevzdelaní, bez rozhľadu, navyše vyslovene zákerní a celkovo neurotickí.
Len pre istotu podotýkam, že tým nemyslím automaticky všetkých, ktorí sa nejako pohybujú v kruhoch školských reformátorov.
Ak to spojíte s ľuďmi v médiách (opäť, netýka sa to všetkých, ale tí kľúčoví všetko potrebujú), dostanete tým vysoko toxickú zmes, ktorá škodí školstvu aj krajine ako takej. A to do budúcna jednoducho bude treba riešiť, v takejto atmosfére jednoducho nemôžeme donekonečna žiť.